Pražská stovka alebo Praha a Amerika za jeden deň

Eva Mareková

Po minuloročnej Pražskej stovke, ktorá bola celá na zlate, prišla chuť zopakovať si túto sympatickú akciu. S blížiacim sa termínom začínalo byť viac než jasné, že tentokrát to na zlate nebude. A veru nebolo. :D 

Nejaký ten kilometer od štartu, ktorý bol mimochodom presne na sekundu 00:15, sa prešlo do terénu a odvtedy to bolo už len na blate. Olaf ho zbieral asi celý rok, aby sme si ho do sýta vychutnali. :D Bežci padali predo mnou aj za mnou a ja som si len v duchu hovorila, že ja nechcem... Ešte doma mi skrsla výborná myšlienka, že keďže sú parametre trate veľmi priaznivé a majú dokonca viac klesania ako stúpania, paličky brať nebudem. Chcem mať voľné ruky pri písaní značiek z kontrol (bolo ich 29) a tých pár brdkov dám aj bez nich... no, neviem, či až taký skvelý nápad. Paličky mali takmer všetci, zato ja som mala dáždnik a tak cestou zo stanice Votice do Sokolovne síce mali všetci paličky v batohoch, ale ja som nezmokla.

Ach, tie kontroly... ešte v čerstvej pamäti Stovka Považím, kde na každej kontrole bolo písmenko, ktoré sa zapisovalo do tabuľky a vznikol citát na záver. Na Pražskej 100vke prichádzam k prvej kontrole, čaká ma veľké K, opíšem do prvého okienka. Prichádzam k druhej kontrole, opäť zapisujem veľké K. V hlave mi bežia všetky citáty, ktoré by mohli mať začiatok kk... Keď aj na tretej kontrole vidím veľké K, spozorniem... Tak nič, tu sa robí len krížik do okienok. :D

Až do svitu pršalo, spolu s hmlou bola úvodná noc mysterická. Prvých 50 kilometrov tak ubehlo s vedomím, že či bežím v tmavom tuneli alebo v práve zdolanom teréne – výsledok bol rovnaký, nevidela som vôbec nič. Vlastne niečo áno – bola som v Amerike. V naozajstnej Amerike – bolo to napísané čierne na bielom na dopravnej značke označujúcou mesto. Neboli tam síce žiadne mrakodrapy ani Socha slobody, ale myseľ to na chvíľku pobavilo. :-)

Svetlým bodom boli občerstovačky, ktoré spríjemnili a na chvíľu zastavili raketové tempo, ktoré nasadili bežci v úvode preteku. Keď už stovkári bežia do každého kopca, niečo nie je v poriadku... :D S východom Slnka prestalo pršať a deň sa mohol začať aj tempo trochu poľavilo...

Podľa prepočtov, ktorými si občas treba krátiť dlhú chvíľu na trati, vychádzalo, že okolo 15-tej by mohol byť cieľ. Druhá polovica trate však mala úplne iné parametre... Kým prvá polovica, aj keď na blate, bola behateľná, v druhej časti prišli džungle, preskakovanie potoka, zľaňovanie, prechádzka so psíčkarmi... Kilometre ubiehali, Praha sa blížila. Zjedených niekoľko vývarov zajedaných rožkami, vypitých niekoľko birellov, čajov a citronád. Posledných 3,5 km som bežala už len na výpary, dokonca aj baterka v čelovke to tak videla. :D Hoci bola náhradná v batohu, výmena by zabrala nejaký ten čas a novovzniknutý plán dať to pod 18 hodín by už nebol reálny. A tak aspoň maličké víťazstvo v duši s časom 17:59:16. 

Takmer okamžite som sa vrhla na jedlo, ktoré bolo pre nás pripravené. Až po upokojení žalúdka som vyrazila do teplej sprchy a večer pokračoval debatovaním o zážitkoch z trate. 

Takéto Olafoviny môžem aj o rok. :-)

Veľké Ďakujem všetkým, ktorí prispeli svojim dielom k tejto parádnej akcii.

Ďakujem SLOVAK ULTRA TRAIL TEAM, že som bola. :-)