Prečo majú niektoré akcie v názve „výzva“...
Eva Mareková
Už tomu začínam rozumieť, počas akcie ORAVSKÁ ULTRA VÝZVA mi to začínalo dochádzať...
Štart v skorých ranných hodinách a skupinka 10 bežcov sa vydáva na trať dlhú takmer 130 kilometrov a 6 000 výškových metrov. Hneď za Tvrdošínom prechádzame lúkou s trávou po kolená, ranná rosa nám obmýva holé končatiny a ešte plní energie obzeráme okolité končiare. Východ slnka je trošku nevýrazný, mraky zakryli krásu žiarivej gule. Po necelej hodinke stúpania prišlo moje „tenkrát poprvé“. Naozaj sú tu medvede. Vraj. Zanechali svoje biologické stopy, tak zrejme budú.
Trošku sa upokojujem myšlienkou, že veď nie som prvá a tí predo mnou ich už isto rozohnali. Onedlho zistím, že môj strach z medveďov prekonal strach zo psov. Ovčiarskych psov. Našťastie sú uviazaní a tak len pozorne sledujem reťaze a kolíky v zemi, či udržia psie tance. Moje tepy zrejme práve prekonali aj tepy v stúpaní.
Prvá občerstvovačka v Oraviciach, chlapci nás vítajú s úsmevom na tvári a kopcom dobrej nálady. Informácia, že prvý Paťo sa s medveďmi naozaj stretol, ma presvedčila, že bežať v skupinke bude istejšie. Po občerstvení a doplnení zásob sa teším na Rákoň (1876 m n.m.). Západné Tatry okrem Roháčskych plies vôbec nepoznám. Čochvíľa prichádza Juráňova dolina, ktorá svojou krásou pripomína Slovenský raj. V jej najstrmšej časti, kde priestor naokolo vyzerá ako vystrihnutý z časopisu o pralesoch, sa opäť objavujú medvedie stopy. Tentokrát ich je toľko, že to vyzerá na celú medvediu rodinku.
Pri stúpaní na Rákoň trošku naťahujeme poľských turistov otázkami, či máme správny smer na Rysy. Hodia na nás prekvapené pohľady a cupkáme si s potmehútskym úsmevom ďalej.
Na druhej občerstvovačke v Ťatliakovej chate treba doplniť zásoby a kŕmim sa spôsobom „z každého rožku trošku“. V poradí tretí úsek je najnáročnejší - cez Roháčske plesá, Zverovku a Brestovú na Sivý vrch a zbeh na Huty. Prepočítavam, koľko hodín môže tento úsek trvať a po zvážení prihadzujem do zásob ďalší banán.
Po kratšom stúpaní sa objavujú Roháčske plesá v plnej nádhere. Na hladine priezračnej vody sa zrkadlia vrcholky hrebeňa Západných Tatier. Zbytky snehu v žľaboch vytvárajú farebné kontrasty s modrou oblohou. Pohľad, ktorý si zvečňujem.
Zbieha sa okolo Roháčskych vodopádov a nekonečnou asfaltkou sa prichádza na začiatok zjazdovky. Hľadám vhodné tempo na výstup na hrebeň. Dlhé stúpanie, ale ide to celkom svižne.
Škoda, že vrcholky hrebeňa už boli schované v oblakoch, nebolo tak možné obdivovať celú krásu hôr. Po dosiahnutí Brestovej (1902 m n.m.) hľadáme, ktorýže to je Sivý vrch (1805 m n.m.). Neveriacky spúšťam aplikáciu PeakFinder a presvedčujem sa, že ten mohutný skalný útvar pred nami je naozaj náš Sivý vrch. Odtiaľ to mal byť už len zbeh 4 kilometre. Trval takmer dve hodiny. Najprv blúdenie a zrazu zistenie, že sme v nebezpečnom strmom teréne, kde jedno šmyknutie znamená pád do rokliny. Radšej na to nemyslieť a hľadať, kde tá červená mohla skončiť. Veď pred chvíľou bola tu na skale. No množstvo ciest v okolí celého vrcholu akosi miatlo vidieť tú správnu cestu. Krkolomné preliezačky s reťazami dali zabrať.
Nakoniec sa vyšťavení dostávame predsa len do Hút a výborná zeleninová polievka už čaká na stole. Stretáme sa viacerí bežci. Servis na občerstvovačke je úžasný, cítim sa ako v bavlnke. Po doplnení síl a proviantov sa vyráža na najľahší úsek, smer Oravský Podzámok.
Prichádzajú behateľné úseky a celkom si to užívam. Prechod dlhými lúkami, kde smer určuje len navigácia v hodinkách a apka Mapy.cz, tráva po pás a nádherné lúčne kvety. Tiahla asfaltka vyústi až pod bralo hradu, kde už organizátori vítajú svojich zverencov a dobrou náladou dopĺňajú energiu, ktorú treba na záverečné dva úseky. Čaro porcelánu a prúd čistej vody vyčarí spokojný úsmev na tvári.
Vyráža sa smer Minčol (1394 m n.m.) na Kubínskej Holi. Takmer s odbitím polnoci je zdolaný a môže sa zbiehať do poslednej zastávky, do Príslopu. Dobehnutie Braňa Ziga mi spravilo radosť, keďže mi zachraňuje kožu požičaním náhradnej čelovky - moja si zmyslela, že svetla bolo dosť. V Príslope sa stretá takmer polovica bežcov, no nikto sa dlho nezdrží. Dopĺňam si najmä vodu, niečo zahryznem a vyráža sa na posledný úsek do cieľa. Nevnímam čas, iba odpočítavam zostávajúce kilometre. Niekde ešte zhliadnem medvedie stopy a tak začína spievanie až do cieľa. V závere ešte prepočet, či by to predsa nevyšlo pod 24 hodín, ale posledné kilometre neboli zrovna veľmi behateľnými pasážami. Na lúkach nad Tvrdošínom vítajú verné fanúšičky ultrabežcov, za čo ich naozaj obdivujem. Vyprevádzali nás ráno z Tvrdošína a vítajú nás v cieli.
Záverečný šprint do cieľa mi ukázal tempo 3:57... nejaká energia ešte ostala, ale nadlho by to už nebolo.
V cieli už čakajú organizátori spolu s Paťom. Výborné špagety s kuracím mäsom padli vhod už prázdnemu žalúdku a s prvými lúčami ranného slnka ukončujem perfektnú komornú akciu, ktorú zorganizovali nadšenci trailového behu a spravili z nej nezabudnuteľný zážitok.
Veľké ĎAKUJEM celému tímu OUV.
Foto: Juraj Kožiak, Eva Mareková Radovan Harach, Rasťo Vajduľák, Ľuboš Gelčinský
.jpg){kind=logo}
