Prešporský Ultra Trail 100
Marián Kamendy
Prešporský ultra trail (PUT) sa už tradične pre mňa stáva záverečným pretekom sezóny. Mám k nemu aj citový vzťah, jeho kratší brat PUT 50 bol pred pár rokmi mojím prvým stretnutím s tou veľkou neznámou, rozprestierajúcou sa za hranicou maratónskej vzdialenosti. A aj keď v tom čase som si posledných 10 km pekne odtrpel, už navždy mi PUT prehodil výhybku do krajiny Ultra…
Aj tento rok som si ho naplánoval ako chuťovečku na koniec sezóny 2016. Istú dobu som špekuloval, či si dva týždne pred tým ešte nepôjdem zabehnúť aj Javornícku 100, ale nakoniec som sa rozhodol ušetriť sily a dať do posledného preteku všetko, čo vo mne ešte zostalo. Nebol som síce v úplne najlepšej psychickej pohode, ale povedal som si, že keď sa do toho riadne opriem, aspoň to zo seba vybehám.
V deň preteku prebiehalo od samého rána všeko podľa plánu. Dokonca som sa napriek skorému budíčku celkom dobre vyspal. A tak v klídku ranný rituál, vypiť už neodmysliteľnú power coffee a poď ho do Dúbravky na štart.
Týždeň pred pretekom bolo síce dosť sychravo, ale sobotné ráno bolo jasné a chladné, tak ako to mám rád. Trocha som sa obával blata na trati, čo sa ale nakoniec ukázalo ako zbytočná starosť. Všetko proste klapalo na jednotku.
Taktiku na pretek som si zvolil jednoduchú – pôjdem čo to dá. A primárny cieľ je zabehnúť to pod 12 hodín. Vzhľadom na traťový rekord Mikiho Kériho 10h 15min sa mi to zdalo ako vcelku realistický odhad.
Hneď od štartu som sa teda pustil svižne dopredu s vedúcou skupinkou, ktorá po prehupnutí sa z Dúbravky do Devína postupne vyformovala na päticu – Maťo Halasz, Miki Kéri, René Mráz, Broňo Novák a ja (bežal s nami ešte aj Adam Lisý, ale ten šiel 50ku, čo som vlastne zistil až v cieli). Už z tých štyroch mien šiel brutálny rešpekt, ale povedal som si, že s nimi proste pôjdem pokiaľ sa bude dať, a potom sa uvidí. Nad Devínom som síce chcel na chvíľu zastaviť a pokochať sa neskutočne krásnou inverziou, ale keďže náš 5-členný vláčik nezastavoval, len som utrel slzu dojatia od toľkej krásy a fučal s nimi ďalej.
Takto vo pätici, resp šestici aj s Adamom, sme to ťahali v družnej debate až po stúpanie na Kamzík. Ešte predtým sa pokúšal zrýchliť pred občerstvovačkou v Horskom parku Miki Kéri, ale držali sme sa ho ako kliešte. Resp hlavne ja, taký Maťo Halasz ani nevyzeral, žeby sa pri behu vôbec zadýchal :-)
Stúpanie na Kamzík sa ukázalo ako rozhodujúce pre zvyšok preteku. Utrhol sa Maťo Halasz a viac sme ho nevideli, teda až prezlečeného v cieli :-) Zbeh z Kamzíka na Peknú cestu sme sa ešte držali ako štvorica pokope, ale tam už sa začali diať veci. Tu musím povedať, že som sa na občerstvovačkách nestačil diviť. Myslel som, že dvojminútové pauzy na staniciach majú iba ozajstní eliťáci, ale tuto naši domáci sa teda nemajú za čo hanbiť. Ledva som stíhal nabrať vodu a zhltnúť pol banánu a už sa valilo ďalej. Našťastie som sa spoliehal na moje rozbehnuté spaľovanie tuku a pocuckávanie namiešaného Sponser drinku, ktoré sa opäť osvedčili, takže ma tie krátke občerstvovačky až tak veľmi netrápili.
Ako spomínam vyššie, od Peknej cesty sa začalo ozajstné pretekanie. Ďalší sa odpútal Broňo Novák, ktorý na občerstvovačke takmer nestál a už aj upaľoval ďalej. Ja som sa snažil vydať za ním a dobehnúť ho, ale v stúpaní z Peknej cesty som sa nechcel odpáliť, tak som ho pomaly nechal vzdialiť sa. Miki a René zaostali, ale stále som ich počul za sebou.
Takto sme absolvovali zvyšok úseku až po Marianku. Mal som tam za sebou niečo cez polovicu trasy a hodinky ukazovali čas 5:05. Slušné tempo aj čas, a hovorím si, že s tým pokorením 12 hodín to začína vyzerať reálne. Vilo Bendík mi hlási stratu 10 minút na prvého Maťa Halásza. No uvidíme, 45 km je ešte stále dosť na to, aby sa mohlo stať čokoľvek.
Z Marianky vybieham v dobrej nálade a nechávam tam za sebou Mikiho. Užívam si nádherné jesenné poobedie. Stromy hrajú všetkými farbami, niekedy je mi až ľúto, že nemôžem zostať na niektorých miestach dlhšie a vytešovať sa z tej krásy. Bežím úplne sám a do hlavy sa mi vkráda skladba od Stereophonics – I wanna get lost with you… Spievam si ju v hlave a miestami aj nahlas až do cieľa… V takejto rozjímavej nálade prebieham do Rače na “otočku” pod Zbojníčkou a obraciam to smerom na Stupavu.
Dobieham tam niečo po druhej a po prvý raz sa v kľude občerstvím a pokecám s obsluhou. Pýtam sa kedy odtiaľto odbehol René a na prekvapenie sa dozvedám, že veď on tu ešte nebol! Analyzujeme a uzatvárame to tým, že asi musel zablúdiť. Kým odbieham zo Stupavy, tak Miki ani René sa nezjavia, a to ma poháňa ďalej – veď to znamená, že som tretí! Ty vole bedňa! Tak to sa mi ani nesnívalo. Ale hneď si dávam ukľudňujúci preplesk a pripomínam si, že môj cieľ je v prvom rade čas. Všetko ostatné by bolo iba bonus.
A tak valím smerom na Pajštún. Napriek pokročilému stavu na tachometri – 85 km, mi to ide ešte stále celkom dobre a vládzem držať slušné tempo. Sem tam sa obzriem, či za sebou neuvidím Reného s Mikim, ale na dohľad nie sú. Ja však viem, že ma určite budú chcieť docvaknúť, a tak vybieham aj nekonečne dlhé stúpanie po asfaltke na Košarisko. Tam čaká super milá kontrola a obsluha občerstvovačky. Dávam čaj a ponúkajú mi cviklovo-čokoládový koláč. Na chvíľu zaváham…čo ja viem…koláč? Nakoniec zvíťazí mlsný jazyk a dávam prvý kúsok. Mňam. Rovno dávam aj dupľu a dal by som aj do tretice, ale zastaví ma zdvihnutý prst imaginárneho trénera a tak to balím a vyrážam na posledný úsek. Poteší ma informácia, že už je to iba 10 km…to už dám aj plazením… Ale ozýva sa moje súťaživé ja…. Keď si pohneš…máš na bedňu…nenechaj si to ujsť…. A tak dávam do posledných 10 km naozaj všetky zostávajúce sily a keď dobieham na Biely kríž a dvojicu naháňačov za sebou stále nevidím, viem, že toto už nepustím. Pozerám na hodinky a vtedy mi dopne – keď nespomalím, prekonám Mikiho intergalaktický traťový rekord z minulého roka! Ďalší bonus?! Čo je toto za deň?!?
A tak zbeh do Rače dávam čo to dá. Nohy na asfalte síce kričia o pomoc, ale to už vidím budovu kulturáku a vbieham dovnútra. Pokriky, potlesk…paráda. Endorfíny sa mi valia žilami, ledva vnímam gratulácie…nádherný pocit..aj keď…hlava je síce tu, ale srdce je inde….
Tak mám teda za sebou Prešporský ultra trail a s ním aj sezónu 2016. Obsadil som tretie miesto v čase 10 hodín a 10 minút. Zvíťazil Maťo Halász, ktorý dal neskutočný čas 9:03 a druhý bol Broňo Novák tiež so skvelým časom 9:47. Obom gratulujem, sú to fakt páni bežci. O 17 minút za mnou nakoniec prišli René s Mikim a áno, René zablúdil, dokonca 2x :). Postupne pribiehajú aj ďalší, medzi nimi aj Maťo Urbaník, ktorý nedá mnou predpovedaný čas pod 13 hodín len o blbé 3 minútky…Ale náladu nám to nepokazí a after party môže začať… :-)
Cieľ a imaginárna bedňa :-)
.JPG)
Vďaka za fotky Mišovi Kostkovi a hlavne Radovi Harachovi a dobrovoľníkom za organizáciu a podporu na trati.
EDIT: Na Mišovu K. žiadosť ešte dávam zoznam výbavy: na nohách Inov-8 Trailtalon 275, tricko Inov-8 Merino Longsleeve, Salomon 3/4 Agile tights, Salomon Fast Wing Jacket, Salomon S-Lab 12l batoh a v ňom okrem drobností ešte Petzl NAO čelovka, ktorú som nestihol použiť :-)
Výživa: Ráno Power coffee (maslo a MCT olej), na trati banány, pomaranče, datle, Pure Nuts maslo, syr a čokoládovo-cviklový koláč :-) . Pil som celý čas svoj namiešaný Sponser Competition drink a vodu.
Foto: Michal Kostka, Vivafoto, Katarína Čapičíková, Radovan Harach, Andrej Pekárik
Článok bol zverejnený so súhlasom autora.
.jpg){kind=logo}
