Protiklady (podivná správa z Javorníkov)
Vlado Ravinger
Je pomerne skoré ráno na Kysuciach. Jeseň odletela večerným letom na Korfu a zima už vytriasla prvú snehovú perinu do vysokých nadmorských výšok. V údoliach štípe prízemný mráz a prevaľujú sa striedavo kúdole hmly a štipľavého dymu z uhlia a nekvalitného dreva. Na lúkach a stromoch sa usadil poprašok z bieleho cukru. V uliciach vidno len zopár ľudí čakajúcich na ranné spoje do práce, v lesoch a na holiach nikoho. A potom sme tu my, blázni v obtiahnutých legínoch. Čakáme na povel a predsa nie sme vojaci, ak tak iba každý sám za seba. Vo vzduchu okolo čudnej skupiny cítiť chvenie, akési napätie a zároveň aj radostné očakávanie. Azda je to parou vychádzajúcou z našich úst a tiel, azda je to mágia súznenia, akási nehudobná harmónia, ktorá vytvára energetické vibrácie vnímané dušou viac ako telom. A možno tu žiadna mágia nie je, len spolu zdieľame netrpezlivosť zmiešanú s trémou a miliónom odpovedí, na ktoré sme ešte nesformulovali svoje otázky. Odrazu v jednom okamihu zatajíme dych a chápeme všetkých navôkol ako seba samých. Svet sa zmrští do malej bublinky. Prásk a je to! Ide sa…
***
Čo motivuje človeka prekročiť hranice vlastnej komfortnej zóny? Čo ho motivuje znášať útrapy fyzické či psychické, zakúšať často mimoriadne nepríjemné pocity a situácie? Kde pramení tá mocná a záhadná príťažlivosť, ktorá premieňa absurdnú myšlienku na neodolateľnú výzvu? Tá sila nás ženie vpred do hmly a tmy, mrazu a sloty, do takého vzdialeného cieľa, že ešte ani cieľom nie je. Jeho svetlo a teplo je ako svetlo vzdialenej hviezdy, také ďaleké a nedosiahnuteľné, že aj fotón to takmer vzdáva. Neslobodno naň ani pomyslieť, pretože samotné pomyslenie naň prebúdza v duši úzkosť a navádza na malomyseľnosť. Veď vzdať to je ľahké, ani nezačať je ešte ľahšie. Výhovorky sa ponúkajú samé v opojnom množstve. Ako sirény vábia a ovíjajú svoje jedovaté chápadlá okolo nedávno vystavaných mramorových stĺpov vôle a odhodlania. Nemám na to. Nie som dostatočne pripravený a ani zdravie nie je stopercentné. Toľko iných vecí je na svete. Prečo vlastne? A prečo vlastne znova a znova? To nutkanie je zakorenené kdesi hlboko v človeku, kde sú tisícročné nánosy civilizácie málo citeľné. Je to také hlboké ako praveká túžba po mieste pri horiacom ohni, avšak je jej akýmsi protipólom. Rozum a logika ako ich bežne chápeme tu hrajú tretie husle. Veď ako by inak bolo možné vzývať utrpenie a oslavovať výzvy ako malé božstvá? Je to všetko azda iba chémia mozgu, ako to tvrdia vedci?
Šero a zima. Riešiš krok a dych. Rytmus. Pravidelný a pokojný znamená, že všetko ide po masle. Nie je potrebné kognitívne zasahovať. Organizmus je v automatickom režime, všetky úkony vykonáva počítač podľa tisíckrát odladeného programového kódu. Na začiatku sa telo zahrieva a je ako studený motor auta. Výkon je spočiatku slabší a spotreba energia vyššia. To sa však rýchlo mení a nastáva stav uvoľnenia či možno až duchovnej meditácie. Dalo by sa azda povedať, že je to ako zen. Človek sa môže pohrúžiť hlboko sám do seba, hoci pre okolie sa môže javiť ako funkčný a komunikujúci. Je to čas pre samého seba, pre triedenie vlastných myšlienok, pre vlastné vnútorné hádky a rozpravy medzi srdcom, rozumom a žalúdkom. Ten čas je zdanlivo nekonečný, plynie v inej dimenzii. Neriadi sa vonkajším svetom a dáva životu netušené perspektívy. Telo si ide svoje, duša si ide svoje, oči a uši sa kochajú po svojom. Cesta však prináša vždy niečo neočakávaně a núti ťa program z času na čas korigovať. Raz je to jednoduché a rýchle, inokedy si to vyžaduje veľkú námahu. A potom sú momenty, kedy ťa osud vystaví skúškam. Zraníš sa? Zoslabneš? Vzdaj to, ešte si sa k cieľu ani nepriblížil a už si so silami v koncoch. Rozum! Ha, práve ten ti toto našepkáva. Práve si stratil kopu času a síl kvôli tvojej vlastnej hlúposti. Blúdiš v kruhu, hoci intuícia ti vraví, že je tu všetko akési povedomé. Sám sebe si záchrancom i katom.
***
Ten oheň spoznávania horí vo všetkých z nás. Najviac azda v deťoch. Prečo by inak padali do kanálov, liezli po stromoch a strkali ruky nad plynové horáky. My dospelí sme ale iní. Čaro sveta sa stratilo v rozpočtoch, štatistikách a úradoch. Prijímame naservírované pomyje, hltáme recyklovaný odpad poskladaný z úlomkov kedysi zmysluplných myšlienok. Kedy vlastne popri všetkých tých povinnostiach stíhame skutočne žiť a rozmýšľať? A čo to vlastne znamená? Televízor a chipsy? Spomienky na detstvo nám dospelým vyčaria väčšinou jemný úsmev a zasnený pohľad. Je to kúsok toho chvenia, ktoré prišlo s prekážkou, výzvou a jej prekonaním. To spoznanie našich schopností nám kedysi dodalo obrovskú silu. Boli sme supermani a batmani a bojovné amazonky. Čo nám dodá silu a odvahu dnes? Alkohol?
***
Hranicu svojich schopností približne poznáš, alebo si to aspoň myslíš. V skutočnosti je však premenlivá a nejasná. Na dlhej ceste si toľko krát len krok od katastrofy či zlyhania, že vlastne ani nemá zmysel sa snažiť to mysľou obsiahnuť. Kontroluješ to, čo si myslíš, že vieš kontrolovať. Nemôžeš ovlyvniť množstvo a charakter prekážok, kopcov a údolí, strmých zrázov a bahnitých stúpaní, vrtochov počasia. Sólo lezec lezie bez istenia na útes a každé jeho rozhodnutie je lotériou medzi životom a smrťou. Bežec v nočnom lese hľadá trasu a vyhýba sa koreňom, vetvám stromov, neschodnému terénu, zverom. Smrť bezprostredne asi nehrozí, hoci ide o veľa. Prekonávanie vlastných možností je pozvoľné, nebadané. Prichádza zväčša až spätne. Vykonal som čosi, čo predo mnou nevykonal ešte nikto, alebo je to čosi, čo skoro nikto nezvládne. Vykonal som niečo, o čom som netušil a neveril, že som toho vôbec schopný. Ten pocit…
Príroda. Jej podmanivá náruč vyvoláva to čo spomienky na detstvo. Nie len krásny letný deň na holiach ale aj upršaný november v lese či snehová búrka na ľadovci. Je ako príjemný a útulný kostol pod holým nebom, telocvičňa a meditačná miestnosť zároveň. Nabíjačka na myšlienky a emócie, múzy aj motivácie. Je však ona tým skutočným motorom, či len okolnosťou, ktorá nás vracia blízko k prvopospolnému bytiu a prežitiu? Byť odkázaný sám na seba zočivoči prírode je predsa také oslobodzujúce.
***
Únava je radosť, cesta je cieľ. Na ceste to však väčšinou vnímaš úplne inak. Pochybnosti sa striedajú s eufóriou, krízu a zúfalstvo strieda pocit uspokojenia. Všetko je relatívne a vyšponované do extrémov. Pretože bez tmy nevieš čo je svetlo, bez hluku nevnímaš ticho a bez bolesti nepoznáš pokoj. Len keď už je cieľ naozaj na dosah, vtedy sa začnú vypínať akési vnútorné poistky a pravidlá sa menia. Svetlo na konci nekonečného tunela je zrazu jasnejšie a reálnejšie, naberá uchopiteľné kontúry. Tá vízia ťa ovládne. Veď tam kdesi je ticho, teplo a tekutiny. A jedlo a sucho a čisto. A navyše sú tam iní ľudia, ktorí na teba čakajú a veria v tvoj návrat z temna. Dobrodružstvo? Zapadlo kdesi po ceste do blata a divé psy ho roztrhali v zuboch. Už na ňom dávno nezáleží. Teraz záleží na tom dostať sa živý a celý z útrob veľryby. Ale ty už vieš, že už niet cesty späť, už si spálil mosty, cukry aj tuky. Vtedy už vieš, že si vykonal, čo si si predsavzal. Keď ťa bolí celé telo. Keď ti svaly, šľachy, koža aj vnútorné orgány pulzujú bolesťou. Dávajú o sebe vedieť a vysielajú varovné signály volajúce o záchranu. Keď tvoj odev a telesný pach signalizuje úpadok do stavu, v ktorom sú tieto vymoženosti mimo sféru tvojho záujmu. Keď si stratil to čo si nepotreboval aj to čo si potreboval a veľakrát si stratil aj sám seba. Keď je tvoj zovňajšok aj vnútro ošľahané búrkami aj vetrami, snehom aj krúpami, ako trup starej ale pevnej rybárskej lode vracajúcej sa do prístavu po búrke s podpalubím plným rýb. Aj v tebe je to víťazstvo. Niekedy je veľmi veľmi hlboko a zúbožené telo kričí a bedáka. Nikdy viac! Stačilo raz a dosť! Ale rany sa v teple kozuba zahoja, myseľ i žalúdok pri polievke pookreje, pamäť zvýrazní príjemné spomienky a tichúčko premaže príšerné. Cyklus sa začína odznova. Ale poučil si sa? Nie, kdeže. Hlúpy človiečik, už o pár dní budeš vymýšľať, kam by si svoje hranice opäť posunul. Opäť ťa tie čudesné vábničky budú lákať zakúsiť útrapy mora, vzduchu, hôr, rovín, podzemia či vesmíru. Málo ti bude sto alebo dvesto kilometrov na jeden šup prebehnúť. Keď si raz okúsil tie trpko-sladké plody úspechu, už navždy si ťa získajú. Navždy budeš odchádzať od horiaceho ohňa do tmavej studenej noci, aby si sa vrátil dotrhaný a uzimený naspäť. Ale s pocitom, že žiješ naplno.
https://lenivyultrabezec.tumblr.com/
Článok bol zverejnený so súhlasom autora.
.jpg){kind=logo}
