REPETE: PREBEH CESTY HRDINOV SNP PO DRUHÉ – TENTOKRÁT OPAČNE (25. 7.

13.08.2020 17:49

Patrik Hrotek

Sú to presne dva roky, čo sme vyrazili z Duklianskeho priesmyku smerom na Devín. Traja kamaráti bojujúci s vyše 760 km trasou naprieč Slovenskom, spolu so supportom spoločne a dobrovoľne potrpieť a vyskúšať naše limity. Strastiplná cesta pravých hutných zážitkov nám priniesla aj sklamania - o to radostnejší záver. Po tom, ako sme postupne zo zdravotných dôvodov končili, ja v Hiadeľskom sedle a Miki vo Vyšehradskom sedle, ostalo to na Ivanovi, ktorý to nakoniec doklepol na Devín za skvelých 8 dní a 17 hodín. Po tom, ako to všetko úspešne dopadlo, vznikla myšlienka – o dva roky opačne!

Ivanov finiš v roku 2018 na Devíne

Tím XXX, teda Miki, Ivan a ja (Paťo), sme boli tentokrát viac spolu v kontakte a v teréne ako pred dvomi rokmi. Prvý záťah prípravy sme odpálili na Rudnej magistrále (240 km). Stretli sme sa, prebehli sme ju za dva dni, vychytali muchy a lepšie spoznali plusy a mínusy. Spolu so supportom Júlia Batmendijnová a Radovan Harach. Taktiež rovnaký support + Barbi, nás čakal na Devíne mesiac pred naším prechodom SNPčky. Posledná príprava spočívala v spoločnom prebehu 1. etapy cesty SNP: Devín – Myjava, 131 km. Síce väčšinu dňa pršalo a došli sme iba na Dobrú Vodu (vyše 100 km), ale zase sme na niečo prišli a utužili tím.

Občerstvenie v Sološnickej doline pri tréningu mesiac pred. Stretnutie s tímom ULTRA Boľavé nohy, ktorý si šiel prebehnúť cestu SNP v smere Dukla – Devín

Ale vráťme sa k aktuálnemu dianiu. Upozorňujem, že bežný čitateľ tento článok musí brať s rezervou a zvýšiť opatrnosť, teda radšej sa vyhnúť motivačným sféram a predísť nákaze behom cez 700 km za 7 dní a podobným sebaničivým bláznivým nápadom. Na druhej strane, ak idete do toho – držíme palce.

Poďakovanie. Tento projekt vznikol, prebehol a skončil iba vďaka našej podpore na trati. Ošľahaní ľudia v supporte, ktorí majú skúsenosti s ním, ako aj s behaním. Poznali sme sa navzájom, taktiež poznali každé miesto na trati. Júlia Batmendijnová, Juraj Tekel, Barbi Bočová, Ivka Mašindová. Plus ďalšia podpora na trati – Lukáš Šichta, Klárka Brídiková, Belo Špišák. Mário Jakúbek na trati, ako aj s dodávkou. Starosta Zliechova a starostka Radatíc. Vďaka tímu – Mikulášovi Kérimu, Ivanovi Mudroňovi za vzájomné pomáhanie počas behu. Samozrejme, podporovatelia doma, rodina či blízki.

Každý sa pripravuje po svojom, dokupuje, zháňa čo mu chýba, ako support, tak aj beháči. Ja osobne sa pripravujem tesne pred ako na každú akciu. Ale som oddýchnutejší a pripravenejší ako pred dvomi rokmi. Cestujem s Ivanom do Bratislavy, kde sa postupne zbierame a vítame. Supportné vozidlá máme zase dve – dodávku od Mária Jakúbeka, ktorý je aj za pozadím vzniku našej akcie prechodu, a osobné auto od Ivana Mudroňa.

Devín. Čo k tomu povedať. Netrpezlivý nie som. Vedome zmierený, že komfortná zóna za chvíľu končí a začína dobrovoľná deštrukčná party. Už nič nedotrénujeme, nedomyslíme... Stojíme a čakáme na polnoc. Čaká nás 763 km dlhá cesta s prevýšením 31 800 m. Plán máme len na prvý deň, 130 km do Myjavy, kde už je zjednané ubytko, takže tam musíme dôjsť. A ďalšie dni? Ideálne každý deň natočiť aspoň tých 100 km.

Úseky a supportné miesta

Mikuláš Kéri – Príchod 12 minút po polnoci (celkový čas prechodu SNP – 7 dní, 12 minút)

Ivan Mudroň a Patrik Hrotek prišli 8,5 hodiny po polnoci (celkový čas prechodu SNP – 7 dní, 8 hodín, 28 minút)

1. DEŇ: DEVÍN – MYJAVA (131,1 km / +5057 m)

Support: Juraj, Julka, Barbi, Ivka

Tesne pred polnocou na Devíne...

Je odštartované! Presne polnocou sa rozbiehame od smerovníka za tleskotu našej podpory do tichých nočných uličiek Devína. Rozbeh je dosť svižný, úsek známy z každej strany. Bežíme akoby nič, pocity zmiešané, prvý úsek na Kamzík má necelých 22 km. Potíme sa, noc je vcelku teplá. Na Kamzíku sa občerstvujeme, cítim sa fakt dobre a teším sa do ďalšieho úseku. Musíme ísť úsek po úseku, pretože na myslenie, čo bude tam a tam ďalej, pokadiaľ bežíme dnes, pokadiaľ zajtra a podobne, nemá žiadnu cenu. Dnes sa treba poposúvať 130 km / +5000 m, čo nie je ľahká stovka. Nemusíme ju ani dôjsť, ťažko sa premýšľa na 30. kilometri o dnešnom dni, nie to o zajtrajšom...

Na Pezinskej Babe

Pezinská Baba, 47. km. Rozprávame sa, že sme tu celkom skoro. To je ale len výhoda, pretože najťažšie úseky Malých Karpát nás ešte len čakajú. Na Babe sa k nášmu supportnému tímu – Jurajovi, Julke a Barbi –, pripojila aj Ivka. Táto verná štvorka nás bude sprevádzať až do finále. Prebehli luxusné raňajky, odkladáme čelovky a musíme ísť. Po Sološnickú dolinu je to väčšinou pomerne behateľné a prijateľné. Ale to, že už máš 60-ku za sebou, proste cítiš.

Cez malokarpatské kopce

Štvrtý úsek v znamení Vápennej už dáva pocítiť svojím menej behateľným terénom a horúcim počasím. Brezinky, 81. km. Štvrtá občerstvovačka bola pri smerovníku na Brezinkách. Bez riskovania, čiže vynáškou na pešo.

Brezinky

Zdĺhavé Záruby nás tešili hlavne výhľadmi. Na celej trase je momentálne mnoho SNPčkárov, ktorých sme stretli takmer v každom úseku. Dvoch sme stretli a aj pohostili v kameňolome na Bukovej, na mieste, kde nás už čakali naši parťáci s občerstvovačkou.

Partia pri kameňolome na Bukovej

Spoločná s SNP pútnikmi

Do ďalšieho úseku sa stroho púšťame, pretože čas nám uniká veľmi rýchlo, a to z Dobrej Vody máme ešte celých 25 km. V Dobrej Vode nám zabezpečili aj čapované osvieženie, ľadová hroznovka mi neskutočne šmakovala a zdvihla náladu do úmorného tepla. Naopak, Ivanovi moc nesadla. Menšie komplikácie poblúdenia na konci Dobrej Vody, ale ďalší úsek vcelku lesom prešiel rýchlo, o to rýchlejšie som sa s Mikim snažil prebehnúť vyhriatu Brezovú pod Bradlom a vystúpať na Bradlo. Hore na Bradle sme sa občerstvili a do Myjavy to bola 10-kilometrová formalitka, cez lesíky, Polianku a dlhé horúce mesto. Náš penzión našťastie stál povedľa červenej. V ten večer sme stihli fajnú sprchu, večeru, pokecať. Do Myjavy sme dorazili okolo 21:00, Ivan trošku neskôr.

2. DEŇ: MYJAVA – ZLIECHOV (109,3 km / +4267 m)

Support: Juraj, Julka, Barbi, Ivka, Mário, Lukáš, Klárka

Budík po tretej ráno vyzváňa a pred štvrtou už štrádujeme smerom na Sovinec. Nenechávame nič na náhodu, aj keď Miki zo srandy zhodnotil, že dnes oddychový úsek po Zliechov . Rána sú aspoň prijateľné, ale pokiaľ sa nerozhýbeme a nezačneme bežať. Kropaje padajú z čela už zrána. Na Čupec ledva vyleziem, ale hrebeň až po Holubyho chatu je na pohodu, sprevádza nás parádny východ slnka, nádherné pohľady.

Slnečný výkuk na Holubyho chate

Ivan si drží vlastné tempo, Miki a ja ideme trošku rýchlejšie. Slnečné dni ja nemôžem, tak som to chcel mať čo najrýchlejšie za sebou. Po praženici a iných dobrotách nás čaká 25 km úsek na Kykulu, na ktorom už slnko začalo pekne zahrievať. Netešil som sa na českú časť, ale bola super. Dole pod Kykulou pri Vyškovci v altánku sme sa napchávali a chladili, pretože každý vedel, čo nás asi čaká.

Relax v altánku pod Kykulou

Ďalší 25 km úsek, ale tentoraz rozpáleným Trenčínom, minimálne 7 km horúceho asfaltu. Mário Jakúbek nás na bicykli čakal v Drietome a sprevádzal nás až na Kyselku cez celý Trenčín. Celý úsek bez vody by nešiel, tak nám Mário predčapoval z nejakej krčmy kofolku, aby sme nemuseli čakať alebo niekam zachádzať z červenej. Neviem presne ako chalani, ale z celej SNP mám tri najťažšie úseky, a toto bol jeden z nich. Spravilo to hlavne počasie, ako aj v tých ďalších. Po slnečnej facke v Trenčíne som tušil, že tento týždeň ľahký nebude. V Kyselke dostávame to pravé osvieženie od supportu a dopĺňame stratené kalórie. Po Trenčianske Teplice je to lahoda, v parku náhodne stretám známych z mojej domoviny a neskôr prehodíme pár slov aj s Pavlom Porubčanom na Baračke. Nezdržujeme sa. Ivan vyráža, my za ním. Pred Omšenskou Babou nás križuje Robo Frohn a zdá sa mi, že chvíľku potiahol aj Ivana. Do Hornej Poruby to prekvapivo ušlo, no utiekol aj čas, a už je podvečer. Dnešný cieľ: Zliechov, kde sme už vybavili spanie v obecnej zasadačke. Kým príde Ivan, ja s Mikim už pomaly vyrážame na Sedlo Palúch. Nad nami sa mrákalo, búrky nemusím... Našťastie búrka nás obišla a iba nás schladilo mierne popŕchanie. Pred Zliechovom stretáme Lukáša Šichtu, ktorý sa vybral Ivanovi naproti. Do zasadačky v Zliechove prichádzame zas okolo deviatej večer, čo je dobrý čas. Support nás víta aj s Klárkou, ktorá prišla s Lukášom. Sem ma prišli pozrieť aj moji rodičia, za čo im ďakujem. A ide sa klasika – umývanie, jedenie, chystanie a spanie :-) .

3. DEŇ: ZLIECHOV – KRÁĽOVÁ STUDŇA (108,2 km / +5134 m)

Support: Juraj, Julka, Barbi, Ivka, Lukáš, Klárka

O štvrtej ráno už prepletáme nohami mokrou lúkou nad dedinou, za ďalším parádnym východom slnka. Prekotúľame sa cez Strážov, Čičmany, ku studničke pod vlekom. Úsek na Fačkovské sedlo známy, mokrý a divoký, ale bohatý na výhľady a riadnu divočinku. V duchu si vravím: konečne hory. V sedle nás už čakajú raňajky spolu s pštrosmi v minizoo. Premýšľalo sa, či si jedného neosedlať, pod nami tromi by pobežal štýlom „kačáky“. Prvýkrát prezúvam topánky, na vodu pod chodidlami treba dávať pozor. Hlavne 500 km pred Duklou.

Z Fačkovského sedla

Vedel som, že bežať tretí deň po dvoch stovkách bude asi náročné. Predsa, denne nakladáme viac ako pred dvoma rokmi, bežíme dlhšie, rýchlejšie. Kedykoľvek môže prísť koniec. Sme traja, šesť nôh, tri žalúdky... Jeden chybný krok a dobehal si, tak to proste je. V ďalšom, takmer 20 km, úseku sme mali iba jedno zdržanie, s býkmi pred Hedvigou. Ivana to trochu psychicky zlomilo, keď videl, že mu obsadili válov s vodou. Na Vyšehradské sedlo sme prišli s bezpečnou medzerou, prvý Miki, ja a Ivan. Pred sedlom na lúke nová tvár –Adam Lisý nás prišiel pozdraviť troška. Tu sa už slnko pekne opiera a toto mi nerobí fakt dobre.

Chladenie vo Vyšehradskom sedle

Super support, dobrá nálada. Ja to nechávam tak a pomaly kráčam popredu, necítim sa dobre, je horko a mám strach, aby som sa nezavodnil alebo neprejedol. Za vrcholom Vyšehradu ma Miki dobieha a úsek na Sklenianske lúky poklusávame, kde sa dá. Behateľné úseky treba využiť.

Pohodička na Sklenianskych lúkach

Červená po Kunešov je pekná, lesná. Pred dedinou ale vychádza na lúky, kde je trošku chaos v značení, a za dedinou asfaltová hlavná cesta až po Krahule. Našťastie náš support je rozložený v Kremnických Baniach, a tak posilnení na Skalku aj občas pobehneme. Tu nebolo čo riešiť a premýšľať. Tento úsek poznám a je dosť ťažko behateľný. Jeden zdĺhavý hrebeň po Svrčinník, druhý ostrý cez Priečny vrch a pár iných vŕškov dalo fakt zabrať. Sedlo Malý Šturec. Premýšľanie: Ostať? Ísť hore, ďalej? Smutné, ako sa dokáže človek unaviť a rozbiť. Ale stále sa dá viac. Ideme hore! S Mikim vyrážame, kým je ešte chvíľu svetlo. Ivan ide s Lukášom už zo Skalky a hore, na Horský hotel Kráľova Studňa, prichádza trocha po nás.

Tento 108 km úsek bol výživný a do cieľovej stanice prichádzame neskoršie, ako sme končili minulé dni. Ivka s Barbi a Klárkou nám už postavili stany a pripravili večeru. Lukáš cvála s Ivanom a Julka s Jurajom ostali spať s dodávkou v sedle. Rýchla sprcha do hotela a ráno dávame budík o niečo neskoršie. Človek prestáva stíhať premýšľať – čo chce vlastne všetko postíhať po príchode :-) .

4. DEŇ: KRÁĽOVÁ STUDŇA – ČERTOVICA (73,3 km / +4211 m)

Support: Juraj, Julka, Barbi, Ivka, Lukáš, Klárka

Budík je už na zabitie. Nechápeš. Vykuknem zo stanu, všade sa chystá, natiera Sudokrémom, prdí, grgá, vyzerá to sľubne. Rýchlo zabudnúť na tri predošlé stovky a pobehnúť na Krížnu s východom slnka. Kúsok pod Krížnou chalani na chvíľu zastavia a ja kráčam smerom na Majerovú skalu, no po chvíľke sa spamätám, vybehnem späť a vidím ich ďalej podo mnou, ako bežia. Trochu ťažšie sa dobiehali, no už prášime spolu. Hrebeňom ostro hore, dole, pár zrosených hôľ a Zvolen. Presne o 08:00 pribiehame na Donovaly a čakajú nás každodenné hodnotné raňajky.

Zastávka na Donovaloch

Donovaly. Support bol už dobre prichystaný, a tak všetko šlo ako po masle, vlastne ako na každej občerstvovačke. Vody vymenené, raňajky do ruky v prvej minúte. Vyrážam skôr, čaká nás 27 km úsek.

V ústrety Starohorským vrchom

Na Kozom chrbte som už s Mikim. V Hiadeľskom sedle vodu nedoberáme, zato Ivan si tam odskočil. Potíme, potíme, ach tá Prašivá. Je teplo, to je pravda, ale hrebeň po Ďurkovú je jemný, málo technického terénu a beží sa to zľahka.

Kamzík na hrebeni Nízkych Tatier

Nad útulňou Ďurková v sedle nás čaká Juraj s Lukášom, ktorí nám sem capli peknú vynášku z Magurky. Obdiv, paráda, jediné šťastie. Pretože, aj keby kamene padali, ku tej Ďurkovej by som nezostúpil ani za svet! Vydýchneme pri strete s Andrejom Feikom a kráčame dál.

V Nízkych Tatrách

Miki skoro zrazil kamzíka, čakal som, ako to dopadne, ale napokon si ho všimol. Cez Chabenec, Poľanu, Dereše na Chopok sa už poriadne sturistieva. Do Kamennej chaty sme sa ani nedostali, tak sme to zapichli kúsok za ňou v závetrí a povyťahovali čo-to na energiu, hlad. Štefánička nás vtiahla ku okienku, dávame polievku. Po chvíľke pribieha Lukáš s Ivanom.

Luky

Miki vyráža na Čertovicu a ja si vychutnávam chladené pivko a kukám niekam naproti do dolín. Keď dojedli aj chalani, zbehnem s Ivanom na Čertovicu už viac-menej krokom, keďže vieme, že na Čertovici dnes končíme. Zakotvili sme v Domčeku Horskej služby, čakala nás výdatná polievočka, mäsko, ryža, palacinky a dobrá atmosféra. Lukáš a Klárka sa od nás lúčia, veľmi nám pomohli. Ďumbierske Tatry ma na total spálili, až som premýšľal, či mám skrz teplo vôbec pokračovať. V noci vnútri bolo tiež docela teplo, Ivan spal vonku a asi urobil dobre.

Príchod na Čertovicu

5. DEŇ: ČERTOVICA – ÚHORNIANSKE SEDLO (103,4 km / +4694 m)

Support: Juraj, Julka, Barbi, Ivka

Včerajší plán bol ísť až do Sedla Priehyba. A mali sme to risknúť, teda aspoň na Ramžu. V noci bola búrka a my sme vyrazili hneď po nej okolo pol tretej ráno. Deň predtým by sme prišli na Ramžu alebo Priehybu neskoro, ale trochu za suchšia a na posledný deň by nám neostalo hrôzostrašných 133 km. Takže, po raňajky a vodu na Andrejcovú mokrých, ťažkých 28 km. Správca nás s radosťou privítal, vybavil. Prehodili sme pár slov a vydali sa na Kráľovu hoľu, kde sme miestami aj zmokli, no skôr nás to obišlo. Z Kráľovky nás sprevádzal chodníkom potok, z oblohy zas páľava. Do Telgártu som zbehol posledný, chodidlá rozmočené. Stiahlo mi kožu na pätách, no je to zatiaľ príjemná bolesť. Podobne ako chalani, chladiť, chladiť a chladiť. Nohy do studeného lavóra, psychika pracuje. Pred dvomi rokmi boli moje najťažšie úseky Sedlo Súľová – Dobšinský kopec a Dobšinský kopec – Telgárt. Nič sa nezmenilo, ale nič. To isté, a ešte horšie, akurát v opačnom smere. Po sedlo Besník sme si vyskúšali výšľap naľahko, jak do Kauflandu po pečivo. Červená po Dobšinský kopec bola proste červená. Nemyslelo mi, šiel som v kríze, nechcelo sa mi... vôbec. Miki vyzeral v dobrej kondícii, Ivan si šiel svoje.

Dobšinský kopec

Do Sedla Súľová prichádzame v podvečerných hodinách. Tiahlu zvážnicu pod Stromiš a Smrečinku by som nechal tentokrát bez komentára. V zbehu do sedla chalanov strácam, zvykám si ťažko na odreté päty a nechce sa mi . Je jasné, že do Úhornianskeho sedla prídeme neskoršie. 22,5 km posledný úsek po hrebeni Skaliska si neviem predstaviť. Vody nieto nikde, SNPčkára žiadneho, aspoň západ slnka je pohľadný. Na vrchol Skaliska prichádzame potme a dávame čelovky. Julka nám prišla naproti pred sedlom a za okamih končí táto etapa. Z Telgártu som šiel na hrane, no ale sme tu. Štvrtý deň úspešne za nami, 422 km v nohách. Stany, spacáky pripravené, večera tiež, poďme do toho. Noc a spanie, peklo, vonku v 1000 m n. m. neprišiel v noci poriadne ani chladnejší vánok na dýchanie. Spal som márnivé okamihy dúfajúc, že chalani o čosi viac.

Ivanova idylka v Úhornianskom sedle

6. DEŇ: ÚHORNIANSKE SEDLO – RADATICE (103,8 km / +3662 m)

Support: Juraj, Julka, Barbi, Ivka, Belo

Krôčkom a pobehom na Pipitku stihneme aj trošku zablúdiť. Najkrajší východ slnka výletu je práve z Pipitky. Chalani bežia, za nimi hory, a cez nich slnečné žiary. Tento ranný úsek na Štóske sedlo sa nám bežal všetkým trom docela dobre a rýchlo. Údajne sme prekvapili aj support. Výživný úsek dňa stále iba čaká, hrebeň na Kloptáň a ku chate Erika sa zdal byť pomerne dlhý. Mnoho turistov v protismere, kopcov a aj každodenného slniečka. Na chate Erika nás čakala polievka a kofola, teda mňa obložené rožky a slivkové pivo, ktoré bolo na nezaplatenie.

Miki na chate Erika

Dalo sa sedieť, ale trebalo ísť ďalej. 25 km prevažne zbeh na košický Čermeľ bol otrava. Už tam lietalo občas nejaké to hundranie skrz únavu a všetko dokopy. Belo Spišák nás víta spolu s naším supportom. Chladíme, natierame krém na opaľovanie. Slnko je akurát najpriamejšie, čas opäť zas uteká proti nám. Čo najexpresnejšie sa vydávame krokom na 20 km úsek do Kysaku. Nad Kavečanmi sme dali s Mikim čapované osvieženie a horami sa dostali do Kysaku. Naši parťáci sa nás snažia dať dokopy, aby sme zvládli ešte posledný úsek do Radatíc. Belo šiel Ivanovi naproti a ja s Mikim sa prehovárame vyraziť.

V Kysaku

Zdĺhavý kroko-beh na Pustý Mlyn, vlhká dolinka plná ovadov a zbeh do Ľubovca. Premýšľame, že aj v Ľubovci by sa dalo spať :-) . Ale tak čo, no, cez kopček prechádzame do Radatíc, kde nás už čaká Juraj. Oddychovú stajňu pred útokom na Duklu support vybavil so starostkou vo futbalovom klube: šatne, sprchy, WC, luxus. Kúsok vedľa bola miestna krčma, odkiaľ mi Juraj doniesol pravé čapované pivko. Almázia. Pripravujeme sa, dávame dokopy, ako každý deň. Každý si našiel na spanie vlastný kľud. Dnes sa mi šlo lepšie ako deň predtým. Chalani vyzerajú tiež dobre, na to, kde sme a čo robíme. Unavení musíme byť všetci, ako bežci, tak aj support. Všetci.

7. DEŇ: RADATICE – DUKLIANSKY PRIESMYK (133,7 km / +4735 m)

Support: Juraj, Julka, Barbi, Ivka, pacer Janko

Budík o tretej ráno. Makáme s chystaním, do pol hodiny chceme byť v pohybe. Hneď za Janovom sme zablúdili, vraciame sa späť a jemným lesom zbiehame do Cemjaty, Malého Šariša a následne do Veľkého Šariša, kde nás čaká Ivka s Barbi. Rýchlo nás vybavia, otrasieme nohy, Ivan už kráča napred. Ďalšia nás čaká na Hradisku, kde nás čakajú už všetci. Prechádzame medzi Stráž a Lysú Stráž do dolinky pod Terňu rozbitou lúkou, obchádzame kravy. Tu ma začalo pichať v stehne. Cítim sval, hneď dávam magnézium, neskôr soľ. Prechádzame z Terne na Hradisko. Prvých 30 km je za nami a máme dobrý čas. Pred nami je už len krásna stovečka na Dukliansky priesmyk. V Hradisku sa zdržiavame chvíľku, prebiehajú raňajky, menia sa topánky, ponožky a iné záležitosti. Cítiť každodenný ponorkový režim: na jednej strane bolesti, rôzne strasti, na druhej strane sa bolo vždy na čom pousmiať. Prešli sme ledva 500 metrov a zostávam sedieť v Hradisku pri studni. Ivan s Mikim pokračujú. Baby prichádzajú ku mne autom premasírovať a logám čo-to od bolesti. Je mi jasné, že ak to bude iba horšie, moja cesta je u konca. Po Čergov som chalanov dobehol asi zo dvakrát, ale v nesmiernych bolestiach. Cválali ďalej a mne sa prestalo dať ísť aj krokom, od bolesti som nevyplašil iba zverinu, ale aj nič netušiacich SNPčkárov. Kým som cúvaním zišiel nad Hervartov, chalani už vyštartovali do ďalšieho úseku. Je mi jasné, že dnešný boj o priesmyk nebude, možno ani zajtrajší. Julka pre mňa prišla autom a odviezla na miesto občerstvenia. Dostal som masáž, posilnenie a veľa motivácie. No neveril som, že ďalší úsek prekráčam. Zas ma zaviezla späť, kde ma zobrala, a kráčam smer Bardejov. Cez bolesť trochu bežím krívajúc a s menšími výhukmi pretínam mesto a snažím sa pozerať do zeme, nemysliac, čo si ľudia myslia. Na konci Bardejova, v časti Tehelná ma čaká sama Barbi, neskôr aj Julka. Pýtam sa na chalanov. Support bol už rozdelený na tri časti, prvá s Mikim, ktorému sa dá bežať, tak skúsi, čo to dá. Druhá s Ivanom a tretia časť, alebo viac-menej Julka sama, so mnou.

Vedieť sa orientovať a neprísť k chaosu vo veciach bolo priam umenie

Stebnícka Magura. Slnko je zas silné, no spomaleným tempom mi klesla aj spotreba. Stále myslím na chalanov vpredu, aby sa im nič nestalo. Hore na vrchol Magury som vyšiel rýchlym krokom, dole som šiel večnosť. Pravý traverz som kríval, ľavý som cúval a občas som vykríkol do doliny a poutieral slzy. V dolinke je človek donútený pobehnúť aj cez bolesť, keď sa na vás rúti roj ovadov. Odrazu človek, je to Julka, slzy mi hrkli do očí, ako keby som bol na konci cesty. Zborov, podhradie. 57 km do konca. Neuveriteľné. Teším sa, že to pomaličky ubieha. Julka ma zas na chvíľu dala dokopy a nakopla. Bežím Zborovom, kúsok aj do Andrejovej. Andrejová – Kurimka. Padla tma, stratil som sa každých 5 minút, a ďalších 10 minút mi trvalo sa vrátiť späť. A to vždy len na pár metrov, no už to nešlo. Ani krok. Praskli mi nervy, každú chvíľu som sa potkol – vždy o boľavú nohu, miestami som zrejme prišiel o vedomie, cez slzy bolesti som nevidel pred seba. Dole kopce som väčšinou preskákal na pravej nohe: dva skoky, oddych. Do Kurimky som prišiel vysokou trávou, ktorá ma dobre vyfackovala, tak som jej to slovne odplácal. Kurimka. Sadol som si dolámaný a neviem nič. Musím premýšľať, čo vlastne chcem a čo potrebujem na ďalší úsek. Takto mimo som ešte nebol, toto som neni ja. Až teraz som sa priblížil, kde je hranica môjho ja. Prišli ma pozrieť asi všetci, neviem presne. 40 km pred koncom. Ihneď sa pýtam, ako chalani.

Miki stojí pri poslednom smerovníku v Duklianskom priesmyku

Miki už vybiehal z Vyšnej Písanej, tak odo mňa všetci okrem Ivky cestovali do priesmyku osláviť Mikiho finiš. Ivan mal tiež s týmto úsekom problém a prežil si svoje, podľa jeho slov. Miki odtiaľto cválal s pacerom za vytúženým cieľom. V poslednom kopci na Čiernej hore som sledoval na mobile Mikiho, či to stíha alebo nie. Veril som, že to dá v tento deň a predstavoval si, aký to môže byť úžasný pocit, byť už zvalený na konci cesty. Aj keď oddelene, ale zrejme celý tím XXX to dá. Zatlieskal som do lesa pre Mikiho, musel to byť vytrvalý boj a neskutočné tempo, po 630 km v celotelovej únave dať pod 21 hodín ďalšiu 130-ku.

Julka v plnom nasadení

Po oddychu na Čiernej hore sa priznám, že som pobehol skoro až do Svidníka. Prvá noc, ktorá bola fakt zimná a nútila sa hýbať alebo sadnúť a zababušiť sa. Po príchode do Svidníka ma čaká pripravená Ivka, so spiacim Ivanom. Snažím sa čo najrýchlejšie odísť preč, Ivka už presne vie, čo pijem, jem, čo vymeniť, doplniť, tak po chvíli sa s Ivanom dvíham. Hneď pred Nižnou Jedľovou sa mi vybili hodinky a hneď za ňou blúdime mokrou a studenou trávou, čo na tie rozbité chodidlá bolo dosť. V Kapišovej oficiálne kráčajúc spím, bolia ma celé chodidlá, ľavým svalom nad kolenom môžem spraviť iba maličký ohyb a docela mrznem. Údolie smrti pred Nižnou Písanou sa inak nazvať nedá. Ivka s Jurajom nás čakajú, je zima. Vyplo ma, 15 minút? Zobudil som sa a zľakol, že som spal moc dlho. Ivan ma utešuje. Svitá. Ivka nám radšej hodí čokoládu na posledný úsek, a dobre spravila. Bez morálnej podpory Ivana posledných 25 km by som zrejme došiel, ale na druhej strane som bol občas mimo vedomia a kráčal mimo chodníka, tak bolo bezpečnejšie, keď bol so mnou. On by dokázal aj pobehnúť, keby bolo treba, aj keď mal tiež statočne nakúpené. Po dlhom čase sme sa dobre porozprávali. Slnko nás privítalo a posledné tri kilometre sme si docela užívali po svojom. Ivanova mamina nám ide naproti s jeho legendárnymi teniskami, ktoré zavesil na smerovník. 100 metrov pred záverom počujeme výkriky a tleskot. O pol deviatej ráno je bodka. Po nekonečných 29 hodinách z Radatíc. Vyše 100 km v neskutočných bolestiach podlomeným tempom. Sme tu. Za mňa, aj za Ivana s Mikim môžem povedať, že nášmu supportnému tímu, ktorý sa o nás staral na plné obrátky, budeme vďační dnes, zajtra aj po celý život. Niektoré príbehy sa nedajú alebo nemusia zažiť viackrát. Za môj úspešný 20-hodinový záver si nesie zásluhu hlavne Julka a celý tím s ňou, nikdy nezabudnem. Ja osobne by som skončil v Hervartove. A za posledné moje kilometre si nesie zásluhu Ivan, za obetu a spoločnosť.

Ivan, Paťo a Miki na Dukle

Nikdy nevieš, čo sa stane. Základ je nepoddať sa a šľapať. O krok ďalej. Všetko dopadlo, ako dopadnúť malo. Ako Miki povedal, niektoré veci sa nedajú natrénovať, či ti odíde to alebo to. A v tom je to bláznovstvo ešte krajšie. Nech si každý plní svoje sny, posúva hranice. Viem, že odchádzame domov a máme v sebe oveľa viac, ako sme mali doteraz.

Tím XXX a ich support

Všetci sa slníme a užívame posledné pocity. Ďakujem všetkým, čo nás podporovali z našich domovov, ale aj blízkym či kamošom. Vďaka Dušanovi Harangozóvi – SunBell za online sledovanie na trase. Veľa zdaru všetkým! Adiós.