Rozhovor s Braňom Zigom :: SLOVAK ULTRA TRAIL

30.12.2020 06:18

V poslednom našom rozhovore v tomto kalendárnom roku sme oslovili Braňa Ziga, častého návštevníka podujatí Slovak Ultra Trail. Veď počas posledných troch sezón sme ho v cieli našich akcií vítali celkovo 24 krát! Rozhovor s Braňom pripravil Rado Harach.

Ahoj Braňo. Začnime od konca roka. Aké sú Tvoje pocity zo sezóny, ktorá bola pre všetkých na míle vzdialená obvyklému priebehu z posledných rokov?

Na prekvapenie, nebolo to až také zlé, ako to mohlo byť. Na jednej strane veľa plánovaných akcií bolo zrušených, presunutých alebo zmenených na virtuálne. Ale vznikli nové, najmä self-supported ultra-traily. V konečnom dôsledku bola táto sezóna oveľa zaujímavejšia, než "bežné" sezóny.

Aj napriek rôznym obmedzeniam a neistote sa nakoniec podarilo zrealizovať viac ako polovicu z plánovaných akcii. Čo si si z tohtoročných pretekov odniesol Ty?

Odniesol som si skúsenosť, že veci sa dajú robiť aj inak, jednoduchšie a častokrát aj zábavnejšie. A že sa dá aj uskromniť a napriek tomu si to užiť. A že záver akcie sa dá prežiť aj bez sprchy :-)

V Slovenskej Ultratrailovej Lige 2020 sa Ti podaril hneď dvojitý zásah. :-) Tvoje meno svieti na tretej priečke hlavnej bodovacej súťaže a súčasne si na spoločnom 2.-3. mieste v rebríčku podľa účasti. Čo pre Teba tieto skvelé výsledky znamenajú a aká bola cesta k nim?

Neviem, či sú tie výsledky až také skvelé, ale rozhodne ma potešili. Aj tak si však myslím, že je to z veľkej časti náhoda - zdravotné problémy skutočných favoritov a dôsledok tejto podivnej sezóny. Myslím, že moje výsledky sú založené na pravidelnej účasti a sú skôr odrazom schopnosti nerozpadnúť sa na súčiastky, než sily alebo rýchlosti. Čo ma ale naozaj teší je to, že ma zatiaľ obchádzajú vážnejšie zranenia.

Cesta k nim? Úprimne, nebolo to nič plánované, stále si v ultratrailovej komunite pripadám ako Alenka v ríši divov. V mladosti som nešportoval (a bol som ukážkové športové drevo) a behať som začal až vo svojich 42 rokoch len preto, aby som schudol z okrúhlych 107 kg a nejako ventiloval stres z práce. No a potom sa to zvrhlo - na moje prekvapenie som zistil, že mi to celkom ide a dokonca ma to aj baví.

Keď to nešlo počas sezóny 2020 "ani vizuálne" ;-), šlo to aspoň virtuálne. Zapojil si sa do niektorej z tohtoročných virtuálnych akcii?

Skúšal som behať všetko, čo sa dalo stihnúť, a tieto akcie boli podľa mňa najzaujímavejšie zo všetkých tohtoročných ultrabehov. Behal som s priateľmi, a to bolo zdrojom nezabudnuteľných zážitkov. Bola to Strážovská 50-tka s Tomášom, virtuálna Lazovka (pohraničná edícia) s Luciou, Lenkou a Tonom, a za najbláznivejšiu tohtoročnú akciu považujem Strážovskú výzvu s Lenkou. Behy bez podpory si vyžadujú plánovanie a koniec koncov aj ľudí, ktorí sú ochotní podať ultrašialencom aspoň pohár vody. Bol to nový rozmer - nielen samotný beh, ale vlastne organizovanie dobrodružnej výpravy.

Za veľmi vydarené považujem aj "polo-virtuálne" akcie Slava Gleska - jesennú Lazovku, Teslácku stovku a Hopsoklus v Kremničákoch. Tieto akcie mali jedno spoločné - "letmý štart" v rozmedzí niekoľkých hodín. To umožňuje bežcom stretávať sa a pokecať - pomalších, ktorí vyštartovali skôr, postupne dobehneš a rýchlejší ťa predbehnú. To takýmto akciám dodáva väčší spoločenský rozmer - je to viac podujatie než pretek.

Ďalším efektom nešťastných okolností spojených s pandémiu bol nárast individuálnych ultrabehov resp ultra v malých skupinkách, často bez supportu. Bolo to niečo, čo si si vyskúšal počas tohto roka aj Ty?

Samozrejme, behali sme spolu s kamarátmi. Oproti iným akciám typu Cesta hrdinov SNP a rôzne magistrály to boli oveľa kratšie behy - napríklad Lúčanskou Malou Fatrou s Lenkou a Jozefom, či výbeh na Rysy s Jozefom a Tomášom. Tých oficiálnych, polo-oficiálnych, či virtuálnych akcií bolo nakoniec celkom dosť, zas až toľko voľných víkendov nemám ;-)

Pristavme sa pri Strážovskej výzve (link na rozhovor). V čom spočíva najväčší rozdiel takéhoto "self-supported" ultra oproti organizovaným podujatiam?

V zásobovaní pitnou vodou. Všetko ostatné je "len" užitočné, príjemné a zábavné, prípadne zvyšuje bezpečnosť bežcov. Ako bežci na organizovaných podujatiach si väčšinou neuvedomujeme, čo všetko pre nás organizátori robia. Pitná voda je ale kľúčová, bez nej sa dlho bežať nedá. Preto keď sme plánovali účasť na Strážovskej výzve riešili sme najmä zdroje vody (týmto ešte raz ďakujem Petrovi Gemeranovi a Braňovi Geregovi za informácie o prameňoch). Takisto sme sa vybavili filtrami a tabletkami na čistenie vody, aby sme mohli bezpečne piť vodu z potoka.

Aké boli Tvoje pocity po dobehu na námestie v Uhrovci, kde úspešného finishera Strážovskej výzvy nečakajú jasajúce davy ani slávobrána?

:-))) (Ne)jasajúce davy sme vôbec neriešili. Boli sme radi, že sme došli v limite. Ale priatelia nás kontrolovali prostredníctvom správ a telefonátov, rozhodne sme sa necítili sami alebo bez pozornosti. Musím povedať, že nás to veľmi povzbudzovalo.

Zopakoval by si si niekedy stomíľovku v tomto štýle, hoci aj v inom pohorí na Slovensku?

Samozrejme. V roku 2021 by som sa chcel vyskúšať viacdňové akcie s dĺžkou cez 300 km. S niečím takým ešte nemám skúsenosti, dúfam, že sa zas naučím niečo nové. Konkrétne akcie závisia od parťákov. Ako začiatočník v tejto oblasti sa im prispôsobím.

K stomíľovke je dlhá cesta. Dlhá cesta od stovky a ešte dlhšia od diaľkoplazeckých či ultrabežeckých začiatkov. Aká bola Tvoja cesta k ultra?

Ako som spomínal, býval som úplný nešportovec. Behať som začal na jeseň v roku 2015 okolo Štrkoveckého jazera v Bratislave. Robil som všetky obvyklé začiatočnícke chyby, ale postupne som sa zlepšoval. Pochopil som, že behať každý deň nemusí byť pre začiatočníka úplne najlepší nápad, že šprint nie je disciplína pre mňa a že beh do kopca je niečo úplne iné ako beh po rovine. A že by bolo fajn mať iné tenisky, než tie najlacnejšie z trhoviska. Na moje prekvapenie som sa postupne zlepšoval. V roku 2016 ma kamarát nahovoril, aby som sa zúčastnil štafety na behu Od Tatier k Dunaju za tím obce Budmerice. So slovami "veď desať kilometrov dáš, nie?" ma presvedčil - a odišiel na dovolenku... Potom sa z toho vykľulo, že tých desať kilometrov treba zabehnúť trikrát za sebou, ale už z toho nešlo vycúvať :-) Nakoniec som to ale odbehol a na moje prekvapenie som ani nebol najpomalší. Tak som behal ďalej a na jar 2017 som zabehol prvý maratón.

Ktorá stokilometrová akcia bola Tvoja prvá a ako na ňu spomínaš?

Ponitrianska stovka 2017. Pre mňa to bol po všetkých stránkach nezabudnuteľný beh. Bežalo sa mi výborne, bavil som sa s bežcami, ešte na 90. kilometri som bol plný optimizmu. A potom prišla Žibrica - zem sa zrazu zdvihla a uderila ma do čela. Ešte šťastie, že som po ceste stretol iného bežca a nejako sme sa vydriapali hore - ja som bol úplne hotový a nebol som ani schopný sledovať cestu. Nejako sme ale dobehli. Na druhý deň som sa síce pohyboval ako zombia, ale mal som ohromný zážitok z úspechu. Tak som sa hneď prihlásil na ďalšie stovky a už to išlo...

Venoval si sa v minulosti okrem behu aj inému športu či športom?

Nie.

A čo súčasnosť?

Behám, trochu posilňujem, bicyklujem a otužujem, ale v podstate je to len doplnok k ultrabehu. Chvíľu som uvažoval nad triatlonom, ale jednoducho nemám dosť času na tréning.

Ultrabeh je časovo pomerne náročná záležitosť. Ako ho prepájaš so svojím životom?

Mám vlastnú firmu, takže si do určitej miery viem zorganizovať čas. Dosť cestujem a výhodou je, že behať sa dá v podstate hocikde a hocikedy. Rodina si na moje hobby zvykla a pozerajú sa na to s porozumením a pobavením. Majú so mnou trpezlivosť. Snažím sa aj synov viesť k pohybu, dokonca sa zdá, že úspešne. Ale v princípe behám kedy sa dá, podľa možnosti večer alebo ráno, tak aby to čo najmenej narúšalo rodinný život.

Aký je Tvoj tréning?

Behám päť až šesťkrát do týždňa. Mesačne nabehám tak 300-400 km. Asfaltu ani atletického oválu sa neštítim, behám kade sa dá. Z toho dôvodu mi ale chýbajú výškové metre. Mám problémy s chrbtom, takže každé ráno cvičím cviky na chrbát a trochu posilňujem - v podstate preto, aby som sa dokázal hýbať. Nechcem tu dávať žiadne tréningové rady, nie som tréner a to, čo funguje u mňa, môže iným vyslovene škodiť. Ja som taký "knižný športovec" - naštudoval som si literatúru a postupujem podľa nej. Najviac mi dali knihy "Telo ako posilňovňa", "Škorpilova škola běhu" a "Training for the uphill athlete". Skúšal som aj "virtuálne tréningy" a dostával som tréningové plány od skúsených bežcov a trénerov. Je to cesta, ako sa rýchlo zlepšovať, ale chýba tam spätná väzba - tréner ťa nevidí, vníma len reportované výsledky. U mňa to zakaždým viedlo k nejakému zdravotnému problému, tak som s tým prestal. Ale som presvedčený, že u ľudí bez zdravotných ťažkostí to môže byť efektívny spôsob tréningu.

Na pretekoch Ťa často vidíme so slúchadlami v ušiach. Je hudba Tvojim obľúbeným povzbudením na dlhých cestách?

Počúvam Rammstein. Tá hudba je o bolesti, fanatizme a šialenstve, takže sa k ultra perfektne hodí :-))) Ale vážne, pomáha to udržiavať rytmus pohybu a znášať únavu a bolesť.

Slovenské hory sú pre ultra zatiaľ nevyčerpanou studnicou možností. Máš miesta či trasy, ktoré by si formou ultrabehu rád spoznal?

Málo poznám severovýchod Slovenska, tam by som sa rozhodne chcel ísť pozrieť. Ale zaujímavá je určite aj Poľana či Slovenské rudohorie. Ale mne sa veľmi páčila aj Silická a Plešivecká planina - bolo to úžasne behateľné a v podstate prázdne územie.

Tento rok to s cestovaním do zahraničia nebolo práve ideálne. Množstvo pretekov sa neuskutočnilo alebo neboli pre obmedzenia dostupné. Poznačili tieto obmedzenia aj Tvoje plány, alebo sú slovenské hory pre Teba v súčasnosti miestom, ktoré Ťa napĺňa?

Behám väčšinou na Slovensku - pre mňa je základ Slovenská ultratrailová liga. V zahraničí som behal málo, hádam sa to postupne zmení. Tento rok som bol na Malohanáckej stovke, iné zahraničné akcie sa zrušili. Chodieval som na Pražskú stovku, uvidíme, ako sa podarí ďalší ročník. Skúsil som aj beh po rovine - beh v zime okolo Neusiedlerského jazera - v strašnom vetrisku to bol "veľmi zaujímavý" zážitok. V roku 2021 by som chcel ísť Transylvania 100 a možno niečo v Poľsku. Uvidíme...

Ak by si si mal vybrať jednu ultra akciu, ktorú by si v budúcnosti najradšej navštívil, ktorá by to bola?

Keď vyrastiem a budem veľký, chcel by som zabehnúť Spartathlon :-)

Čo by si chcel odkázať slovenskej komunite ultrabežcov?

Aby ostala taká aká je. Je amatérska, plná entuziazmu a priateľstva. To je na nej podľa mňa najcennejšie.

Ďakujem za rozhovor. :-) Držím Ti palce, nech sa Ti aj naďalej darí a teším sa na stretnutia na ďalších ultra akciách.

Ďakujem aj ja.