Rozhovor s darkyňou kostnej drene
Ahoj Ľubka!
Ahoj Julka :-)
Belo Špišák v rozhovore porozprával o kolobežkovom ultraprojekte „Dobrák od kosti“ na podporu darcovstva krvotvorných buniek. Odber sa zvyčajne robí ambulantne na krvinkovom separátore. Nedávno si sa stala darkyňou aj ty, no v tvojom prípade darcovstvo prebehlo menej častým spôsobom, t. j. operačným odberom kostnej drene v narkóze. Pre niektorých to môže znieť trochu strašidelne, rada by som sa ťa preto povypytovala na tvoju skúsenosť.
Kedy a ako si sa dozvedela o Národnom registri darcov kostnej drene a čo ťa viedlo k tomu, aby si sa zapojila?
O registri darcov kostnej drene som sa dozvedela od Bela Špišáka a z kampane „Dobrák od kosti“, ktorú s kamarátom Petrom Filipcom zviditeľnili, keď na kolobežke prešli z Košíc do Prahy. Konkrétne dôvody, prečo som sa zapojila, si už nepamätám. Zrejme to bol ten prozaický dôvod, skrátka som chcela pomôcť, ak to niekto bude potrebovať.
Ako prebiehal zápis do registra? Zabralo ti to veľa času?
Vôbec nie. Na stránke kampane som vyplnila svoje kontaktné údaje a dotazník. Ten je veľmi podobný tomu, čo sa vypĺňa pri darovaní krvi. O nejaký čas mi prišiel poštou domov odberový set na samoodber slín, ktorý som poslala naspäť poštou. Neviem prečo, ale veľmi presne si pamätám ten moment, keď som set vkladala naspäť do obálky. Mám totiž panický strach z injekčných ihiel, tak som v duchu škodoradostne poznamenala: „No, moja, keď to vyjde, si nahratá...“
Minulý rok (2019) si bola identifikovaná ako vhodná darkyňa pre konkrétneho človeka. Ako ti to oznámili?
Zavolali mi.
Poskytli ti dostatok informácií o tom, čo ťa čaká, prípadne aké sú možné riziká? Nemala si strach?
Áno, ten prvý telefonát bol dosť dlhý. Pani magistra mi podrobne vysvetlila postupnosť ďalších krokov a trpezlivo odpovedala na všetky moje otázky. Ako riziko som vnímala viac fakt, či zákrok a následne liečba bude úspešná u príjemcu. Pre mňa osobne som nejaké závažné riziká nevnímala. Myslím, že to bolo aj vďaka všetkým informáciám, ktoré som dostala. Pri darcovstve kostnej drene sa veľmi kladie dôraz na bezpečnosť darcu, v tomto som úplne dôverovala odborníkom a doktorom na poliklinike.
Bolo pre teba ťažké odhodlať sa na odber? Ako dlho si sa rozhodovala a čo ťa motivovalo ísť do toho?
Ako som vyššie spomenula, musela som prekonať svoj strach. O tom som sa rozhodla, už keď som set so slinami posielala naspäť do registra. Vtedy som neverila, že by sa stala taká náhoda, aby som sa stala darcom. Ale sama sebe som sľúbila, že ak áno, rozhodnutie meniť nebudem. Motiváciou bola, samozrejme, šanca zachrániť niekomu život.
Aké boli reakcie tvojho okolia? Vedel o tom vôbec niekto?
Vedelo to iba pár najbližších v mojom okolí. Veľmi som o tom nerozprávala, nechcela som to celé „zakríknuť“. Reakcie boli väčšinou pozitívne a podporujúce.
Vedela by si v skratke opísať samotný zákrok? Bolelo to?
Tu chcem poznamenať, že okrem samotného zákroku boli najprv potrebné vyšetrenia a odbery, ktoré mali potvrdiť, že som naozaj vhodný darca a tiež, či som zdravá a darovať môžem. Týždeň pred zákrokom som absolvovala aj autotransfúziu. Od prvého vyšetrenia po samotný zákrok preto ubehlo niekoľko týždňov. Samotný zákrok vôbec nebolel, prebehol v celkovej narkóze a trval, myslím, necelú hodinu. Po zákroku som bola pod drobnohľadom lekárov, opäť mi zobrali krv kvôli hodnotám a okrem infúzie proti bolesti som dostala naspäť aj svoju krv z autotransfúzie. Celkovo som v nemocnici strávila asi 48 hodín včítane zákroku, od pondelka rána do stredy rána.
Ako si prežívala prvé chvíle a dni po zákroku? Mala si po ňom nejaké obmedzenia v bežnom fungovaní?
Prvé asi tri dni som prespala, čo beriem ako následok narkózy. Mala som zakázané, myslím, 14 dní akékoľvek športové aktivity alebo pohyb. Myslela som si, že to nezvládnem, ale v skutočnosti sa mi prvých cca 10 dní ani pohybu nežiadalo. Samotné miesto odberu (bedrové lopatky v spodnej časti chrbta, t. j. dve malé dierky dakde v krížoch) ma bolelo asi ako keď človek dobre padne na zadok a má tam riadnu modrinu :-). Po dvoch týždňoch som už bola fit. Ešte jedna vec – pri takomto odbere má človek zo zákona nárok na tri dni voľna. Po týždni som šla do práce a už normálne fungovala. Behať som začala až neskôr, tam som sa vrátila naspäť do svojho predošlého tempa asi po 6 – 8 týždňoch. Myslím si ale, že toto je veľmi individuálne s ohľadom na trénovanosť alebo to, že som žena.
Vieš, či sa vďaka tvojmu darcovstvu podarilo daného človeka zachrániť? Ako celkovo funguje informovanie, prípadne osobná komunikácia medzi darcom a prijímateľom?
Pri darcovstve platia tri základné pravidlá – darcovstvo je anonymné, dobrovoľné a bezplatné. Takže napr. viem, že išlo o malé dievčatko a z akej krajiny je, ale to je všetko. Ak by bola vôľa na oboch stranách, môžeme sa dva roky po zákroku skontaktovať, ak o to niektorá strana požiada. Samozrejme, o kontakt žiadať nebudem. Komunikácia zatiaľ môže prebiehať prostredníctvom registra. Po zákroku som preto zlaté pracovníčky z registra poprosila o poslanie krátkeho odkazu a dostala som naň aj odpoveď. Dostala som aj zopár informácií o zákroku, keď ho malá pacientka absolvovala. Po polroku som register opäť poprosila, či sú nejaké novinky a dostala som odpoveď, že sa postupne lieči. Občas, najmä pri zmene počasia, keď cítim miesto zákroku, na tú maličkú myslím, že bude, chúďa, po mne asi lenivá a navyše aj závislá na káve a čokoláde :-). Ale vážne. Dúfam, že sa jej podarí celkom vyzdravieť, veľmi jej to želám.
Si s odstupom času rada, že si sa na to dala?
Bez debaty áno.
Je niečo, čo by si chcela odkázať čitateľom?
Áno, určite chcem každého, kto váha s prihlásením do registra darcov, povzbudiť, nech tak urobí. Drobné obmedzenia pár dní po zákroku sú malou daňou za to, že niekto dostane novú šancu na život.
.jpg){kind=logo}
