ROZHOVOR S DOBROVOĽNÍKOM PEŤOM HALÚSKOM
Rozhovor pripravila Julka Batmendijnová, foto: archív Peťa Halúsku
Ahoj Peťo!
Si jeden z dobrovoľníkov, ktorí podporujú bežcov na akciách SUT pravidelne. Môžeš sa predstaviť, aby bežci vedeli, kto im vlastne tak často „nalieva vodu“ na občerstvovačkách?
Ahoj Julka! Ako si povedala, som Peter, manžel bežkyne Moniky, ktorá chodí pretekať. Robím stolára, máme štyri veľké deťúrence.
Odkiaľ pochádzaš a kde žiješ?
Z Varína, okres Žilina, takže z Malej Fatry.
Koľko máš rokov, ak to nie je tajnosť?
Mám 48, tajnosť to nie je, nie som tá najmladšia generácia, ale zatiaľ ešte v pohode (smiech). Stále mi akosi hlava neberie, ako rýchlo to ubehlo. Je to len číslo, ako každý hovorí.
Ako vyzeralo tvoje úplne prvé dobrovoľníkovanie na akcii a ako si sa vôbec o tom dozvedel?
Moje úplne prvé dobrovoľníkovanie bolo zrovna na tvojom Živloplaze.
Vážne? Pôsobil si ako skúsený matador!
Nie, nie, práveže som sa tam dostal úplne náhodou, lebo po štarte som nečakane ostal v telocvični. Začal som strážiť všetky veci a potom som sa pomaličky pridával do práce, čo bolo treba.
Inak si nám vtedy celkom zachránil akciu...
Ja som to ani neplánoval, ani som to nechystal, dokonca som o dobrovoľníctve nič nevedel. Monika chodila dovtedy na preteky sama a ja som sa s ňou vybral na výlet, že si spolu vybehneme. Akosi som sa tam ocitol, bola možnosť pomôcť, tak som pomohol.
Na základe čoho si sa rozhodol, že sa chceš popri náročnej práci tomuto venovať častejšie?
Náročná práca to je, a práve preto, lebo v týždni sme málo spolu. Monika robí na zmeny v nemocnici, ja som živnostník, robím v dielni, a naša pracovná doba je dosť divoká, nie normálne 8-hodinová. Keď sme dali dohromady jej preteky a dobrovoľníctvo, bola to možnosť, ako vypadnúť von na víkend spolu ako manželia – ona si zabehne, ja pomôžem, a nakoniec sú spokojné ešte aj deti, že môžu byť samy doma (smiech). Takže je to výlet, na ktorý sa tešíme už dlho dopredu. Akcie počas roka sú možnosti, kde môžeme víkendovať, dovolenkovať, ak to môžem takto nazvať.
Asi koľko akcií ročne stíhaš obehať?
Každý rok je to inak, to všetko záleží od rodinných aj pracovných možností. Termíny akcií sú už dopredu jasné, tak si to už vieme akosi zariadiť, ale tento rok som nebol akurát na Rusínskej 100, Big Bears a Strečnianskej mašli, ak si dobre pamätám.
Takže to prakticky vymetáš zaradom.
Ako Monika ide pretekať, tak si spravíme výlet. Idem s ňou, a už sme tam partia, tak už to proste ide.
Znamená to, že na akcie, kde ona nebehá, pomáhať nechodíš?
Zatiaľ boli také možnosti, že sa nám dalo ísť spoločne, ale jeden raz som bol aj sám, keď z rodinných dôvodov nemohla ísť a musela zostať doma. Ale v pohode, ja by som šiel pomôcť aj sám, aj keby Monika nebehala, no a keby veľmi chcela, rád ju zoberiem so sebou. Veď šikovné ruky sa vždy zídu.
Máš nejakú činnosť, ktorá ťa baví najviac a nejakú, ktorú by si radšej prenechal iným?
Keď tak nad tým uvažujem, nerozdeľujem to. Urobím hocičo, či je to šofér, príprava jedla, stavba dobrovoľníckeho stanoviska. Nemám niečo obľúbené alebo niečo, čomu sa vyhýbam.
Tvoja manželka už niekoľko sezón veľmi úspešne behá, ty si nikdy nemal chuť si to skúsiť tiež?
Bavili sme sa o tom (smiech). Boli otázky, čo nebehám alebo kedy začnem behať. Skúšal som, zabehol som si s Monikou zopár jej tréningov, ale ona si pri mne moc dobre nezabehá. Ja skôr bicyklujem. Rozmýšľal som už aj na tým, že by som trošku potrénoval, aj sme sa o tom s Monikou bavili, že spravíme nejaký plán, ale skôr kratšie trate.
Takže sa chystáš po zime začať?
Hej, ako každý rok, keď si poviem, že už od nového roku začnem (smiech). Ale myslím to vážne. Cítim, že ma to trošku priťahuje, lebo keď si spolu vybehneme, mám z toho radosť, je to fajn. Na veľké vzdialenosti som ťažký, to musím povedať, ale cítim, že asi niečo skúsim. Ale príde správny čas.
Máš za tie roky nejakú príhodu, ktorá je pre teba niečím špeciálna?
Tých príhod je veľa. Čo mi napadlo teraz, bolo zrovna, keď sme boli spolu aj s tebou nad Brestinou, keď sme privítavali bežcov Vangelisom (smiech), to bola dobrá akcia. Ale na každej sa niečo zomelie. Každé to miesto je dobré niečím iným – či prístupom, zážitkami, zverou alebo okolnosťami, ktoré sa tam dejú, či je to adrenalín, niečo vážne alebo hocijaká iná sranda.
Máš aj niečo také, čo ťa možno zaskočilo negatívne?
Niečo také som nezažil. Aj som počul, že boli nejaké situácie, keď boli bežci vyčerpaní, ale konkrétne neviem, ja som bol vždy v pohode. Vždy sme vychádzali aj ako parťáci, keď sme spolupracovali, a s bežcami takisto.
Ako to vyzerá u vás doma, keď prídete z akcie – Monika rozšľahaná z behu, ty rozšľahaný z celodennej služby, prebdenej noci?
Ani nie (smiech), väčšinou ešte deň potiahneme na výlete a máme nejaký deň navyše, keď dospíme. A ak prídeme z pretekov rovno domov, Monika regeneruje veľmi rýchlo. My sme už tak akosi zvyknutí, asi aj od tých štyroch detí. Deti máme veľké, už nám doma neplačú. Ideme v takom režime, ako keď prídeš domov po zábave (smiech). Oddýchneme vždy pri kávičke alebo si niečo otvoríme. Dá sa to celkom v pohode, nie sme nejakí KO (smiech).
Hodnotíš pozitívne, že ste začali spoločný čas tráviť na SUT akciách?
Áno, my sme sa o tom bavili a vždy to spomenieme, že dobre, že máme tieto preteky – ona si zabehne, ja som na stanoviskách, spojíme príjemné s užitočným. Ja si ani neviem predstaviť lepšiu kombináciu.
Keby si mal niekomu vysvetliť, prečo by to mohol skúsiť aj on, čo by si mu vypichol, čo tým môže získať?
V prvom rade by sa o to musel zaujímať. Ale keď už o tom vie a už o tom rozmýšľa, ja by som ľuďom odkázal, aby neváhali. Pokiaľ sa im páči tento spôsob pomoci, je to ozaj zmysluplne využitý voľný čas. Je pravda, že aj pri tejto práci je to veľakrát namáhavé na rozmýšľanie alebo je to práca v zime alebo sú veľké teplá, ale keď hocikto z nás v týždni pracuje a je v strese pre milimetre alebo termíny, príde tuto na víkend a aj hlava aj telo od toho všetkého zrelaxuje.
Naučil si sa počas týchto akcií niečo nové, čo si predtým neovládal?
Do týchto akcií sme s Monikou aj s viacerými parťákmi dobrovoľníkmi išli z nejakou výbavou. Ja mám veľkú skautskú výbavu, to mi veľmi pomáha. Ale človeka to posúva dopredu vo všetkom – či komunikácia, trpezlivosť, počúvanie, dať si poradiť, spolupráca, improvizácia, vymyslieť niečo na mieste. Aj keď dostaneš pokyny, veľa vecí treba vymyslieť, doriešiť, dotiahnuť. A keď tam je samostatnosť, je to na nezaplatenie, aby človek nemusel so všetkým volať alebo byť nefunkčný.
Máš niečo, čo by si chcel, aby zaznelo počas tvojej „minútky slávy“?
Mojej minútky slávy (smiech)? Ja v tomto necítim svoju slávu. Chcem byť normálne, ako každý parťák, ktorý je v Slovak Ultra Trail, užitočný a poruke tam, kde treba, aby sa vždy dalo na nás spoľahnúť. Myslím si, že keď sme oporou v tomto našom tíme, tak to je poklad.
Super, ďakujem ti veľmi pekne za rozhovor a tvoju pomoc na akciách a teším sa na ďalšie!
.jpg){kind=logo}
