ROZHOVOR S MAJKOU KUBOVOU - VÍŤAZKOU VEĽKEJ SUT LIGY 2023
Rozhovor pripravila Julka Batmendijnová, foto: archív Márie Kubovej
Ahoj Majka,
tento rok si sa stala víťazkou hlavnej súťaže Slovenskej ultratrailovej ligy. Väčšina scény ťa už asi pozná, no na úvod ťa aj tak poprosím o krátke predstavenie.
Asi ma všetci poznajú – som Mária Kubová, mám 54 rokov, žijem v Ružomberku a pracujem v Ústrednej vojenskej nemocnici ako anestéziologická sestra.
Vedela by si zhrnúť svoj športový život od detstva, až kým si sa dostala k behu a ultrabehu?
V detstve som robila atletiku a všetky krúžky, kde bol šport – streľbu, beh, hod loptičkou, päťboj, všetko, lebo kde niekto chýbal, nahradili ho mnou. Asi mi to išlo, neviem. Potom na strednej škole som iba behala 1500 m. To by som povedala, že mi celkom aj išlo.
Tých 1500 m si už behala v nejakom atletickom klube mimo školy?
Hej, hej, toto bolo normálne, že sme chodili na preteky. Jeden rok som bola druhá v rámci celého Slovenska. To bol celkom fajn výsledok na to, že som tomu nevenovala toľko času, ako by asi aj bolo potrebné. Lebo ja som chodila do školy do Liptovského Mikuláša, pochádzam z Liptovských Sliačov, no a nie vždy sa mi tie tréningy tam chcelo absolvovať. Takže som veľakrát ušla, dačo som si vymyslela (smiech). No v rámci aj základnej školy som mala veľmi dobre výsledky. To som chodila stále s kadejakými diplomami domov.
Čiže si absolvovala riadnu bežeckú prípravu, bežecká abeceda a tieto veci sú ti známe, áno?
Áno.
Ako dlho si sa venovala týmto 1500 m?
Začala som trošku už na základnej a potom počas strednej školy, asi do 3. ročníka. Vo 4. som tomu už moc času nevenovala a potom som dlhé roky nerobila nič. Vydala som sa, mala som dve deti, tak som kočíkovala, ale tým spôsobom, že som si chodila sem-tam zabehať. Ale nebol to nejaký beh, skôr iba taký zrýchlený pohyb vonku.
Ako si sa dostala z fázy kočíkovania k riadnemu behaniu?
Minule som to tak rátala a pravidelne behám asi osem – deväť rokov, možno aj desať. Chodila som behať viackrát v týždni ráno pred robotou. Odviezla som sa autom do Ružomberka – robila som si také kolečka – a išla som do roboty. No a potom som zistila, že existuje Liptovská bežecká liga a že sú to preteky v rámci Liptova. V každej dedine je organizovaný nejaký pretek. Tak som sa nejak nevedomky prihlásila do Likavky, bolo to možno desať – dvanásť kilometrov. A hneď som bola asi druhá alebo tretia, a priznám sa, že som nebežala na plné gule. Išla som to tak s rezervami, lebo som nevedela, čo to vlastne bude. To ma potom asi tak naštartovalo.
Ako si potom prešla k ultrabehu?
Potom som ešte bežala pár týchto lokálnych behov, čo boli – Beh do Choča, okolo Poludnice... Na prvú stovku ma nahovorili Hošekovci. Ja by som určite nebehala nikdy, asi ani teraz, žiadnu stovku.
Čo bol ten argument, ktorý ťa presvedčil to skúsiť?
Iba to, že oni mi vraveli: „Hybaj, uvidíš, vyskúšaš, poď s nami, my ideme.“ Tak som bola taká, že s nimi v pohode. Neviem, či som aj mala hodiny s trasou, nič také som asi ešte vôbec nemala ani neriešila, lebo som išla s nimi. Ale veľmi sa mi to páčilo, a hlavne som nemala žiadne problémy „po“, stále som vládala. Tak som si povedala, že to asi každý zabehne, len musí chcieť, musí nájsť odvahu v sebe.
Ktorá to bola stovka a aký si mala výsledný čas?
Bola to Lazovka, ale výsledný čas neviem. No pamätám si, že bolo zlé počasie a veľa sme čakali, lebo sme bežali traja. Už neviem, kde to bolo, asi v polke alebo trištvrťke, dávali tam polievku, sme na tú tretiu babu asi hodinu čakali, lebo ona si ešte to išla prezliecť, ešte toto... a ja som už bola nervózna, lebo už sa mi chcelo radšej sa hýbať v tej zime. Čas si nepamätám vôbec, ale viem, že sme boli na dákom 5. – 6. mieste.
A rok si pamätáš, ktorý to bol?
Je to asi päť rokov dozadu, myslím.
Hovoríš, že ti nebolo nič po akcii. Počas behu si aj na posledných kilometroch bola v pohode napriek tomu, že si prvýkrát bežala až na takú vzdialenosť?
Mne celý čas bolo dobre. Ja som iba mala potrebu jesť a piť. No a potom som riešila také tie nekultúrne veci, ako si prdnem, ako pôjdem na wécko, keď sme traja (smiech). Najväčší problém mi nerobila vzdialenosť, ale ako poriešim tieto veci. To riešia asi všetky ženy.
Chce to istú dávku zdivočenia, aby človek mohol pestovať tento šport...
No, a to ešte na tom prvom behu nevieš (smiech)! Lebo potom na tých ďalších už som to nejak neriešila. Človek pochopí, že sa tomu nevyhne.
Čím ťa oslovil ultrabeh?
Asi tou vzdialenosťou, že za relatívne krátky čas vidím a prejdem strašne veľké územie, vidím kus prírody a dostanem sa na také miesta, kde sa bežne človek ani nemá šancu dostať. Človek pospoznáva rôzne regióny a kopce v rámci celého Slovenska.
Po svojej premiére si na ultrascéne začala byť čoraz viditeľnejšia svojimi výsledkami, začala si mať nejaké ambície?
To ja nemám vôbec nikdy. A to je možno aj chyba. Lebo mojím cieľom je iba prejsť z bodu A do bodu B a čas moc neriešim. Ja si tak poviem, že 100 km viem, aké má približne prevýšenie, tak si dám, že by som to chcela, čo ja viem, za 22 hodín. A potom už tak kalkulujem. Keď vidím, že mi to ide v polke celkom dobre, tak buď uberiem, alebo pridám, podľa terénu a podľa situácie. Ale také, že aby som skončila prvá, druhá, tretia, to som nikdy nemala.
Ani keby ti niekto povedal, že si štvrtá žena, by ťa to nenakoplo pridať?
To by ma možno nakoplo, keby mi to niekto povedal, ale ku mne sa väčšinou také informácie nedostanú (smiech).
Aký je tvoj top pozitívny a top negatívny zážitok z ultrabehov?
Najviac sa mi vryl do pamäti Grossglockner Ultra, lebo tam bolo strašné počasie. Veľa ľudí nemohlo pokračovať ďalej, lebo boli podchladení, popadali do vody. Tam som si od každej občerstvovačky po každú hovorila, že na ďalšej skončím, že to sa nedá dať. Ale dobehla som to. A práve tu ma mrzelo najviac to, že moja sestra mi napísala, že som šiesta alebo siedma žena, a ja som sa dala dva kilometre pred cieľom prebehnúť jednou osobou, ktorá nakoniec skončila tretia a ja štvrtá. To ma vtedy mrzelo riadne, lebo sily som mala.
Takže, keby si bola vedela, tak by si ešte zabrala?
To by som určite zabrala, ale vtedy som si povedala, že či budem šiesta, či siedma, to mi je úplne jedno, nejdem sa tu teraz podriapať pred cieľom.
Takže Grossglockner bol ten top negatívny zážitok (smiech)?
Nie, veď to to bolo super, lebo polovica ľudí nedokončila. My sme išli štyria Slováci – jeden bežal kratšiu, traja sme boli na stovke a dokončila som to iba ja, tak som bola šťastná ako blcha.
Ale máš za sebou aj niečo také zlé, že už nikdy viac?
Asi nič také nemám, mne sa všade páči (smiech).
Čo bolo doteraz najťažšie, čo si bežala?
Asi práve tento Grossglockner.
Aké to malo parametre?
Malo to asi nejakých 112 km a okolo 7000 výškových. Ale nebolo by to také ťažké a také zlé, keby neboli také podmienky. Tam by som sa chcela ešte vrátiť, keby bolo trošku iné počasie, lebo nám tam 80 % času pršalo, stále to bolo mokré – dažde, sneh, zima, vetrisko...
Ako vyzerá tvoj bežný tréningový týždeň? Ako kombinuješ beh s prácou na zmeny v nemocnici?
No práve. U mňa sa to ani nedá nazvať tréningom, lebo ja behám, kedy môžem a kedy sa mi chce. V tomto som strašne nedisciplinovaná. Napríklad dnes som bola dvakrát na Choči... Aj by som chcela behať viac, ale nedarí sa mi v tom vytvoriť systém. Tým, že robím na zmeny a ešte do toho mám príslužby na telefóne (nemôžem sa vzdialiť, musím byť do hodiny na pracovisku, keby niečo bolo), som dosť limitovaná. A ani nemám až takú motiváciu tak veľa behať. Podľa mňa nie je dôležitých ani veľa kilometrov, ale regenerácia. Ja sa dosť na to spolieham.
Čo robíš pre regeneráciu?
Chodím do kryokomory, do sauny, otužujem a často chodím na masáž.
Používaš aj penový valec?
Používam.
Aj sa naťahuješ?
Naťahujem sa, ale iba sporadicky a určite zle (smiech). Keď som to chcela robiť tak poctivo a naozaj, tak som si natiahla hamstring a potom bol pretek a úplne ma to bolelo (smiech).
Ale vieš aspoň približne, aký máš bežecký objem za týždeň alebo mesiac?
Možno tak 30 kilometrov zabehnem za týždeň.
Ale máš tam asi dosť výškových, nie?
No, výškových mám veľa, ale dávam do toho aj veľa turistiky a cyklistiky. Takže, suma sumárum toho nie je málo, ale nebehám tak často, ako by som chcela.
Takže koľkokrát za týždeň stihneš vybehnúť?
Keď idem trikrát, to som šťastná. Víkendy moc nechodím behať, iba niekedy, lebo víkendy trávime s priateľom spolu – ideme na turistiku alebo na dlhý bicykel a na takéto iné aktivity.
Tento rok si napriek všetkému cez víkendy odbehla nie málo pretekov. Ako to zvládal priateľ?
No, on ma podporuje, on je rád. Teší sa z každého dobrého výsledku. Ale už mi neraz povedal, že je zvedavý, čo za behy som si zasa vymyslela (smiech). Viem, že mne by sa tiež nepáčilo, keby každý víkend on chodil napríklad bicyklovať bezo mňa. Preto nie všetky víkendy venujem behu. Keď mám jeden víkend nejaký pretek, ten ďalší víkend sme spolu.
Si skôr ranný, večerný alebo denný bežec?
Asi univerzálny, ale cez deň nerada behám, lebo nemám rada, keď ma obzerajú. Takže skôr večer alebo ráno alebo rýchlo musím šmyknúť do lesa (smiech). Neviem prečo, ale ešte stále si ľudia nezvykli, že ľudia behajú, a preto som radšej „v utajení“.
Mala si pokus o tohtoročné víťazstvo v lige naplánovaný?
No to bola úplná náhoda. Lebo tým, že som mala dosť zahraničných, z jari som ani moc pretekov nebola. Suma sumárum som bola asi iba osem. Chcela som ísť viac, ale nedalo sa mi, lebo ja robím aj víkendy.
Ani ku koncu roka si si nepovedala, že keď už to máš rozbehnuté, ešte niečo kvôli tomu pôjdeš?
Nie, to mi niekto povedal, asi Peťa Navrátilová, že keby som ešte išla Javornícku, že určite vyhrám. Ja som aj plánovala tú Javornícku ísť, ale chcela som si ju iba tak užiť, lebo dva roky po sebe som ju mala takú kadejakú. Jeden rok som mala horúčku a ďalší rok som zasa mala COVID.
Aké sú tvoje pocity z toho, že si nakoniec vyhrala?
No super to je (smiech). To by som nikdy nepovedala, že ja by som mohla vyhrať. Lebo osobne si myslím, že určite nie som najlepšia. Čiže to je podľa mňa vďaka tomu, že tie baby, ktoré behajú brutálne dobre, neboli.
Ja si myslím, že to je určite zaslúžené ocenenie, keďže si podávala celoročne pekné výkony. No a čo s budúcou sezónou? Máš už nejaké plány?
Mám plány, hlavne zahraničné. Konečne chcem ísť stomíľovku, takže v apríli som sa prihlásila na Istriu. Potom mám Dolomity Extreme Trail, to už som bola dvakrát po sebe, ale strašne sa mi tam páči atmosféra a aj my ako partia, čo sme boli, sme si sadli. Potom som sa prihlásila na ten Grossglockner, že musím tam aj niečo vidieť, nielen sa tam topiť vo vode (smiech). A potom ešte chcem ísť do Nórska. To mám taký môj sen.
Fíha, čo sa beží v Nórsku?
Tam je Stranda Trail. Ale má to iba do 50 km, lebo zrušili stovkovú trasu. Chcela by som spoznať tú krajinu.
Budeš niečo behať aj u nás?
Budem! Pokiaľ sa bude dať, že nebudem mať službu, tak určite budem tieto moje srdcovky – Nízkotatranskú, Malofatranskú... Východniarsku by som chcela, lebo to sa mi tento rok nepodarilo v robote vyčejndžovať službu, a tú som ešte nikdy nebola, tak tú musím ísť (smiech). No a potom ešte by som chcela aj Rusínsku. No a ja si ich takto v slabej chvíli vlastne zrazu narátam aj desať (smiech).
Zas treba mať tú slovenskú scénu pobehanú, lebo sú to fakt pekné veci...
Sú, a čokoľvek bežíš v zahraničí, tak aj tak zistíš, že doma je to najkrajšie, aj také najštedrejšie, také naše.
Na záver ťa poprosím o odkaz všetkým čitateľom.
Nech si veria a nech nájdu v sebe odvahu tak, ako som to našla ja. Lebo ja by som podľa mňa ešte teraz štrikovala svetre a šúchala nohami. Nebyť Hošovcov, ktorí ma prihlásili, by som na milión percent tieto veľké veci nebehala. A potom mám ešte kamoša Jana Murgaša, on ma prihlásil na Štefánika, lebo ja som dosť nezodpovedná v tomto prihlasovaní: chcem sa, chcem sa, zabudnem sa. Alebo sa prihlásim a nezaplatím štartovné, potom nečítam maily, nepotvrdím, čo treba, ale našťastie mám skvelých kamošov. Tak nech sa neboja, nech sa obklopia dobrými ľuďmi, akých mám aj ja, a pôjdu ďalej, pôjdu hore.
Ďakujem ti veľmi pekne za rozhovor a držím palce vo všetkých plánoch na budúcu sezónu!