Rozhovor s Marekom Prachárom
Ahoj Marek, ďakujem, že si si našiel čas pre rozhovor. Mohol by si sa krátko predstaviť?
Ahoj, od svojho narodenia bývam na nížine neďaleko Bratislavy, kde som chodil na základku. Strednú a výšku som absolvoval v Bratislave, kde aj pracujem. Lužná mi prirástla k srdcu, lebo bývať v meste, to nie je pre mňa.
Poznáme Ťa ako ultrabežca, ktorý má na konte množstvo absolvovaných pretekov. Aká bola Tvoja cesta k behu?
Noooo, k takému, že serióznemu behu až v 30ke, keď som si vymyslel zabehnúť maratón. A keďže som si ako prvý vybral Bratislavu, tak keď som dobehol, hneď som sa prihlásil na Rajec a Košice, aby som dokončil celý slovenský maratónsky pohár, ktorý sa vyhodnocoval dokopy. Potom som labzoval po rôznych maratónoch kade tade s cieľom dať tri za rok, pričom aspoň jeden musel byť mimo Slovenska.
Rajecký maratón 2009
Od behu k ultra to nie je tak úplne na skok. Ako si naskočil na ultra vlak Ty? Čo Ťa k ultrabehu motivovalo?
Asi po 5 rokoch maratónovania som objavil lesné behy - tu v Karpatoch. Tiež som si vymyslel jeden rok ísť všetky preteky Karpatského pohára v rámci jedného roka. No a potom som náhodne objavil svet stoviek, ocitnúc sa na 1. ročníku Malofatranskej stovky. Vravel som si, že tam som ešte nebol a to bol jasný deal, ako prejsť celú Malú Fatru. No a potom som ešte v tom istom roku objavil slávne UTMB, takže som ponaháňal body na Nitre a Loučení, aby som ich mal dostatok pre samotný enrollment. Keďže nepatrím medzi štastlivcov, tak bolo jasné, že ma nevytiahnu na prvý krát a tak aj bolo. Samozrejme, že ma organizátori upokojovali, že mi dvíhajú koeficient pravdepodobnosti a vyžrebujú ma ďalší rok. Tak potom som….ale to je na dlho, aj tak to nikoho nezaujíma :-)
Ultra v Bielych Karpatoch (foto: TK Filozof)
Ak by si mal povedať päť vecí, ktoré sa Ti najviac spájajú s ultrabehom, ktoré by to boli?
Užívať si slobodu a hory, neobyčajné zážitky, skvelí ľudia, nové priateľstvá a nekonečná studnica pre vlastné projekty
Počas tých rokov si prebehol alebo prešiel určite množstvo pohorí, pekných a zaujímavých miest. Ktoré boli pre teba tie najkrajšie a najzaujímavejšie?
Každý pretek je pre mňa krásny, či už domáci, alebo zahraničný, lebo mi prináša pokoru a radosť. Ale čo sa týka miest a pohorí mimo Slovenska, tak sú to Lavaredo/Dolomiti Extreme Trail - Dolomity sú moja srdcovka, TOR, Andorra Ultra Trail - Euphoria, Transgrancanaria 360º, L'Echappée Belle, UTMB/CCC/PTL /nedokončené/, UT4M, MIUT, Scenic Trail, Grossglockner, Zugspitz Ultratrail a mnoho ďalších ...
L'Echappée Belle 2019 (foto: L'Echappée Belle)
Tvoj najintenzívnejší zážitok alebo preteky, ktoré považuješ za najnáročnejšie?
Najdlhší a najintenzívnejší bol TOR (pozn.: Tor des Géants), ale prekrásne zážitky a spomienky mám aj z Andorry Euphorie, Transgrancanarie 360º, Glockneru, Scenicu, Lavareda…
Po TORovi som siahol, keď nám nevyšiel spoločný PTL pretek so Silviou a Ľubom. Mal som totiž vtedy (rok 2017) nabraté skúsenosti z Andorry z Euphorie, ktorú som dokončil ako jediný Slovák (asi to už aj tak zostane) a sebavedomie správne nastavené popasovať sa s niečim veľmi podobným. Organizátori Andorry totiž prišli nedávno o sponzorov, bez ktorých taký event ihneď umrel (verím, že len nateraz). Neviem o tom, že by v Európe existovali preteky takého kalibru. Nájdu sa preteky s podobným konceptom viacdňového závodenia (ako Transgrancanarie 360º), ale takú výškovú a technickú obtiažnosť nemá zatiaľ nič. Andorra bola veľmi drsná hlavne prvé dva dni, keď to strašne veľa ľudí vzdalo, alebo ich musel odvážať vrtuľník kvôli zraneniam. No a ostatné dni k tomu pribudla ešte neustála naháňačka za limitmi. Do posledného dňa sme nevedeli, či to stihneme, lebo aj poslednú noc nás zobudili skôr, ako sme plánovali vyraziť s oznamom, že posledný úsek je veľmi ťažký a ľudia ho dávajú oveľa pomalšie, ako si organizátor myslel. Priznám sa, že odvtedy som zásah vrtuľníkom nevidel na žiadnej ine akcii. A ešte jednu vec vypichnem: ideš po totálne neznačenej trase, niektoré úseky môžeš nazvať turistické, lebo ich prejdeš bezpečne ako túru v Tatrách, ale cca 30-40% ideš v teréne ako normálkou na Lomničák, alebo len stúpaš, schádzaš a traverzuješ v teréne bez značenia, kde si mnohokrát bezradný aj s poriadnou GPSkou. Anyhow, rozprávanie o tom, čo všetko sa udialo a ako sme sa s tým popasovali, by bolo na samotný rozhovor :-)
Samotný TOR (356 km / +27.390 m) je akcia, ktorú eviduje len veľmi malé promile bežeckej populácie. Jednak akcií dlhších ako 100 míľ je v Európe menej ako prstov, čo máš na jednej ruke, ale poväčšinou sú aj veľmi komplikované na organizáciu, zaberú ti veľa času s plánovaním a “mentálnym dozrievaním”, ktoré nie je pre každého bežca.
Tor des Géants 2019 (foto: Marek Prachár)
Do prihlásenia takéhoto preteku sa musíš kvalifikovať nejakou veľmi ťažkou stomíľovkou s prevýšením viac ako 10.000 alebo 12.000 m a takých tiež nie je nablízku Slovenska veľa. Tieto opatrenia usporiadateľ robí najmä preto, aby čo najviac účastníkov akciu úspešne dokončilo a vrátili sa naspäť, nie na to, aby zarobil peniaze a pomädlil si ruky. Aj napriek tomu, že všetci, čo sa do preteku odhodlajú hlásiť a nebodaj majú šťastie so žrebom, že môžu nastúpiť, tak samotných finisherov je okolo 60%. Ale keď to dáš a si olabelovaný nálepkou “TOR friendly”, organizátor ťa na ďalší rok osloví bez cavikov a s možnosťou ísť znova predtým, ako spustí prihlasovanie. Si proste členom TOR rodiny, a keď sa rozhodneš tam vrátiť, dostaneš presne to isté svoje štartovné číslo, kde máš vymenované všetky svoje ukončené ročníky.
Tor des Géants 2019 (foto: Marek Prachár)
Takéto detaily ťa len utvrdia v tom, s akým nadšením to organizátori robia. Je to pre nich v podstate prezentácia turizmu celého Valle d’Aosta regiónu, v horských dedinkách ťa mimo oficiálnych staníc vítajú a povzbudzujú lokálni výrobcovia domácej šunky, syra, chleba, vína, domácej pálenky… To všetko máš ako extra bonus k už tak štedrým oficiálnym kontrolám, pretože ten týždeň je pre nich niečo ako Vianoce. Pretek je unikátny aj v tom, že organizátori za pomoci vrtuľníka zriadia dočasné občerstvovačky v sklenených unimobunkách, kde sa po extra únave do nadmorskej výšky 3000 m+ môžeš napiť horúceho čaju a pred zostupom posilniť.
Tor des Géants 2019 (foto: Marek Prachár)
Ja som si na svoj úspešný los musel počkať dva roky. Slovensko, ako veľmi malá krajina, dostáva totiž len jeden slot. Čiže keď sa tam náhodou prihlási ešte iný Slovák, tak tvoja šanca dostať sa in klesá na 50%, a keď nebodaj viacerí, tak to môžeš rovno zabudnúť. Ale ďalší rok so svojim neúspešným vyžrebovaním z predošlého pokusu, môžeš vytlačiť nováčika v TOR prihlasovaní. Mňa v roku 2018 vytlačil Peťo Lešťák, ktorý je slovenská legenda, aj keď o ňom terajšia ultra generácia asi ani nevie… No v roku 2019 som koncom februára dostal mail, že mám do týždňa zaplatiť plnú výšku štartovného, tak už nebola výhovorka. :-)
Ďalšou stránkou sú financie, obeta dovolenky a mnoho iných logistických problémov, ako nájsť odvážlivca ochotného postarať sa ti o dvoch psov na dobu 7-14 dní. :-) Len samotné štartovné sa pohybuje okolo 800 EUR, k tomu si prirátaj cestu, ubytko pred a po preteku, ideálne ako to v mojom prípade býva, predĺženie návštevy danej krajiny už pár dní pred alebo po preteku.
Nejdem tu rozpisovať parametre, tie si každý, koho to reálne zaujíma, vyhľadá sám. Ide však o viacdenný projekt, ktorý dokončíš len vtedy, ak si vynikajúci projekt manažér a realizátor v jednej osobe. Na pretek musíš ísť s plánom, ktorého sa musíš držať, inak nedokončíš. Dokonca ti nebude stačiť jeden plán, musíš mať aj plán B, prípadne C, lebo týždňový “pobyt” takéhoto kalibru ťa vždy niečím zaskočí. Napríklad už spomínané limity. Nemôžeš robiť porovnania svojich výkonov z iných stoviek, kde si maximálne jednu noc na trati a potom sa vybúvaš do ružova, prípadne sa ideš prebehnúť o deň-dva, keď sa spraví pekné počasie. Tu si v horách a podmienky sa ti menia za pochodu, nevynímajúc tvoju psychiku, zmeny počasia až tak dramatické, že štartuješ do čerstvo napadaného snehu a potom ťa nasledujúci deň a noc sprevádza silný vetrisko a dážď. Pri tom všetkom prechádzaš neustále sedlami nad 3000 m hore a dole, hore a dole, a mnohé z nich vedia byť celkom exponované a technicky náročné.
Tor des Géants 2019 (foto: Marek Prachár)
Okrem dĺžky, prevýšenia a limitov do konceptu preteku zapadá jedna veľká taška - TOR taška, s ktorou keď sa o rok niekde v telocvični ukážeš, keď si z vyberáš noc pred štartom spacák, budeš mať určite veľké potešenia na ranný štart nastúpiť s odhodlaním, že to dokončíš. Kto má takú tašku, má aj tie pravé ultra skúsenosti - nielen stovkové, ale aj skutočné s robením tých správnych rozhodnutí v naozaj ťažkých horských podmienkach… Zážitky a pocity z takého niečoho sa opísať nedajú a aj keď niekomu o nich rozprávaš, tak ťa dotyčný s veľkou pravdepodobnosťou bude brať jedných uchom dnu a druhým von, lebo ich rozmer je bez reálneho prežitia nepredstaviteľný.
Tor des Géants 2019 (foto: Marek Prachár)
Myslím si, že môj kľúč k úspešnému dokončeniu boli dovtedy nadobudnuté skúsenosti a schopnosť byť v extrémnych podmienkach a vyčerpanosti sám sebou a so sebou. Keď som sa dostal za polku, pri každom nasledujúcom príchode či zbehu na kontrolnú stanicu sa mi tisli slzy do očí aj napriek tomu, že som bol vyčerpaný a trpel. Tešil som sa, že keď sa po dvoch hodinách spánku najem, vyrazím do boja a budem už o kusisko bližšie k cieľu. Aj keď som vedel, že zase budem celú noc na trase, lebo to inak nemám šancu dať, tak som sa tešil z maličkostí ako zachytávanie zážitkov a tej nádhery na foťák a kameru.
Tor des Géants 2019 (foto: Marek Prachár)
Štart a cieľ je v Courmayeuri - priamo v centre mesta, vyrážaš a pribiehaš do cieľa tými prekrásnymi uličkami, kde konštantne sedia ľudia na káve alebo drinku a povzbudzujú… Courmayeur je asi najsympatickejšie európske mestečko ležiace na talianskej strane Mont Blancu, preslávené svojou jedinečnou atmosférou a výkonmi horolezcov… Samotný štart a cieľ je určite umocňujúcejši ako štart presláveného a prestížneho UTMB zo Chamonix alebo CCC z Courmayeru, kde štartuje viac ako dvojnásobok bežcov. TOR je limitovaný na 850.
Trúfam si povedať, že toto je asi najlepšie zorganizovaný pretek v Európe a určite patrí do môjho osobného TOP 3 rebríčka - nie ultrabehov, ale endurance trailov.
V cieli Tor des Géants 2019 spolu s Jirkom Hofmanom (foto: Martin Fojtík)
Ktoré krajiny si doteraz na svojich cestách za pretekmi navštívil?
Taliansko, Francúzsko, Švajčiarsko, Portugalsko (Madeira), Španielsko (Gran Canaria), Nemecko, Rakúsko, Slovinsko, Čierna hora, Srbsko…
Zugspitz Ultratrail (foto: Marek Prachár)
Je medzi pretekmi, ktoré už máš za sebou, nejaká akcia či akcie, kam by si sa chcel aj v budúcnosti vrátiť?
Lavaredo Ultra Trail, krátka stovková trasa na Tor des Géants, možno L'Echappée Belle… Všetko záleží od toho, v akej partii.
Aký je Tvoj ultrabežecký sen? :-)
Mať zdravie a možnosť chodiť na preteky a vlastné projekty aj na staré kolená.
Ultra si mnohokrát absolvoval so svojimi štvornohými parťákmi. Môžeš nám ich predstaviť?
Jessie - Biely švajčiarsky ovčiak - budúci rok na jar bude mať sedem rokov. Plemeno má veľmi smutný, ale o to zaujímavejší príbeh so šťastným koncom. Jessie je miláčik ulice, najmä kvôli jej krásnej bielej farbe a priateľskosti. Pri dome sa mi denne pristavujú malé deti, ktoré ju vždy zdravia, keď idú okolo. Plemeno ako také sa chová ako domáci rodinný pes. To, že ja som Jessie odmalička brával všade, kde bolo povolené, či už na hory alebo behy, bola reflexia môjho životného štýlu.
Mayka - Indiánsky pes - na rok bude mať dva roky. Plemeno nie je uznané ako papierové, lebo pri chove dochádza k neustálemu experimentovaniu a kríženiu s vlkom a kojotom, aby sa dosiahli čo najlepšie vlastnosti pre veľkú záťaž, výdrž a dynamiku pohybu. Mayka to, čo mnohé uznávané plemená nedokážu, alebo sa musia dlho učiť, dostala do vienka od narodenia. Vlastne breeder z Nemecka, ktorého som oslovil so záujmom o šteňa, ma najprv vyspovedal, že aký som človek a čo so psíkom plánujem robiť a potom ponúkol jediné šteniatko - Mayku. Tak som sadol do auta a šoféroval na nemecké hranice 1200 km :-)
Dogtreky, caniscross, pre mnohých bežcov so psíkmi veľká záľuba, pre ďalších ľudí veľká neznáma. Vieš nám o týchto športoch a o tom, aké majú na Slovensku zastúpenie a popularitu, povedať viac?
O canicrosse treba vyspovedať Janku Marekovú, ktorú spolu so Števom pokladám za priekopníkov tohto športu na Slovensku. Spoznal som ich, keď som riešil správny postroj pre Jessie. Oni v tom čase práve začínali, takže sa dá povedať, že sme s Jessie boli jedni z prvých účastníkov nimi organizovaných tréningov a pretekov. Moja definícia canicrossu je, že sa jedná o brutálny šprint na veľmi krátke trasy 3-5 km, kde tandemy dosahujú také časy, ako nedávajú ani samotní špičkoví šprintéri. Aktuálne majú Janka so Števom pod patronátom nielen portfólio tréningov, ale aj celoročnú súťaž v rámci Slovenska. Ja som s Jessie skúšal nejedny nimi organizované preteky, ale nevýhoda pre Jessie je, že sa poväčšinou štartuje individuálne v minútových odstupoch, čo nie je pre ňu, lebo sama motiváciu nemá. Ona potrebuje dav ľudí na štarte, však niektorí ste ju mali možnosť vidieť na štartoch rôznych pretekov, kde vždy vyrazí alebo sa prediera do čela :-)
Štart Ultra Fatry
Dogtrek sa priznám, že ani osobne neevidujem existujúce akcie. Skôr mám pocit, že ako sa ľudia začali za všetkým nezmyselne naháňať a akceptovali to ako ich normálnu formu života, tak dogtrek ako taký zo scény uplne vymizol. Veď to aj vidíš, že väčšina psov, čo žije na dvore, sa ďalej ako za plot domu dostane len málokedy. Proste dnes už nestretneš niekoho v kopcoch s veľkým batohom, kto si v ňom sám nesie dvojmiestny stan, karimatku, oblečenie a jedlo pre seba a psíka na 2-3 dni. Objavujú sa ale niektoré akcie, kde ti povolia mať psíka ako parťáka, alebo sa odvážia zaradiť disciplínu beh so psom.
Marek s Mayou a Dano s Jessie na polmaratóne Devínsky ríbezlák (foto: Michal Kostka)
Ja sa veľmi teším, že organizátori zo SUT, aj ďalší sú, vždy veľmi ústretoví a na ich akciách som vždy vítaný aj so psíkom, aj keď zrovna v danom preteku nemajú samostatnú kategóriu beh so psom. A to je to, čo mi stačí, mať možnosť užiť si spoločne pretek. Keby som vymenovať ultra akcie, ktoré majú oficiálnu kategóriu behu so psom, tak by to bola Ultra Fatra, Maratón Pohronským Inovcom, Strážovská 50 a Rýchlik Zoška - Bratislava. Ostatné sú na dohovore s organizátorom, pochopiteľne s rešpektovaním všetkých obmedzení, keď psík nemôže ísť na občerstvovačku dovnútra, alebo prespať v telocvični pred akciou.
Marek s Jessie na Ultra Fatre
Na Slovensku zrejme nepatríš k početnej skupine bežcov, ktorí absolvujú ultra vzdialenosti so psíkom. Poznáte sa navzájom?
Nie. Ako vravíš, tá komunita je veľmi malá a keď je otvorená disciplína so psom, tak tam príde len zopár ľudí. Druhá vec je, že na stovkách som ešte niekoho so psíkom nestretol.
Ktoré preteky (beh so psom) by si na Slovensku chcel vyzdvihnúť ako najatraktívnejšie a prečo?
Ako som už spomínal, je ich veľmi málo. Najväčšiu tradíciu má Inovec, ktorý si disciplínu drží a rozvíja už niekoľko rokov. Potom by som zaradil zatiaľ len experimenty v rámci Ultra Fatry a Zošky, ktoré verím, že sa tejto podpory nevzdajú a možno tak pomôžu oživit dogtreky, aj keď v zrejme vo viac behavej a rýchlejšej podobe.
Nedávno si spolu s Mayou absolvoval Oravskú Ultra Výzvu. Neboli to preteky, no obtiažnosť trate bola vysoká. Povieš nám o tejto výzve viac?
OUV je Ľubova mladá akcia - zatiaľ na pozvánku, čo bola pre mňa obrovská česť, keď ma oslovil. Nielen preto, že Roháče dôkladne poznám a strávil som tam kopec času, ale aj kvôli tomu, že pretek určite dokáže byť dôstojným konkurentom Malej Fatry, ktorá sa doteraz považovala za najťažšiu organizovanú akciu tuším v celom Česko-Slovensku.. Nepatrím k žiadnym ultráčom, čo vynikajú rýchlosťou, ale každý “projekt”, na ktorý sa dám, idem s cieľom dokončiť. Čiže aj na OUV som išiel s plánom užiť prekrásnu akciu, ktorých bolo uskutočnených tento rok kvôli Covidu len zopár.
Pred štartom OUV 2020 (foto: Ľuboš Gelčinský)
Brať Mayku so sebou bol pre mňa nobrainer, len som sa musel dohodnúť s Ľubom, ktorý mi velmi ochotne vyšiel v ústrety, takže aj logisticky som to s Maykou mohol zvládnuť. Samotný, už papierovo ťažký projekt, bol dôkladne okorenený dažďom a na hrebeni Roháčov aj brutálnym vetrom, ktorý mňa zhadzoval k zemi, keď som sa po mokrých skalách driapal na kopec a Mayku totálne odfukoval z jej plánovanej trajektórie pohybu. Všetko nakoniec dopadlo tak, že z celkového počtu 9 štartujúcich, po prejdení hrebeňa pokračovalo v neutíchajúcom daždi len 7. Celý čas som s Maykou išiel na úplnom konci, s jediným cieľom dôjsť v limite. Nakoniec sa prví dvaja delili o 1. mesto, druhí dvaja o 2. miesto a my, keďže ďalšia dvojica vypustila záver kvôli zničenosti a predbehli sme ju na poslednom z behu do Tvrdošína, sme skončili na 3. mieste, z čoho sme sa s Maykou veľmi tešili.
OUV 2020 (foto: Marek Prachár)
Bola to najdlhšia trasa, akú si kedy so psíkom absolvoval? Ako ste to spolu zvládli? :-)
Áno, ale jej absolvovanie ma len utvrdilo, že brzda v tandeme som ja. Mayku som mal striedavo pripnutú a na voľno, podľa terénu a miesta. Keď ideš tak ťažký a exponovaný terén, musíš si byť istý, že psík má na taký pohyb vlohy, ale najmä radosť z takého prostredia a nebojí sa zlého počasia. Lebo inak mu to môžeš úplne znechutiť a prídeš tak o parťáka. A tým, že psík sa naučí taký terén chodiť na voľno a sám, tak je to aj pre teba bezpečnejšie, že ťa niekam zle nepotiahne. Pochopiteľne sa so psíkom musíš stále rozprávať, venovať sa mu, chváliť a povzbudzovať. Keď prídeš na úsek, kde sa zasekne, najprv mu skúsiš ukázať cestu a keď to nezvládne, tak mu pomôcť a preniesť ho. My sme sa v tomto s Maykou veľmi rýchlo zladili, ako sa terén sťažoval. Pokiaľ si nevyskákala a nevyliezla vlastnou cestičkou, tak dokázala liezť tesne za mnou a dôverovala mi, keď som ju na 2 miestach musel preniesť, pretože to už hraničilo aj s mini popoliezaním aj pre človeka. Síce vôbec v cieli nevyzerala, že bola vyše dňa na trase v ťažkom teréne a počasí, tak cestou domov si šťastne a pokojne pochrapkávala, čo som ju počul prvýkrát. Keď som ju doma vyložil z auta na dvor a isiel pustiť práčku, tak netrvalo ani 10 minút, že zvonil sused s oznamom, “Ujo, práve vám pes preskočil plot a pobehuje si na ulici” :-)
OUV 2020 (foto: Marek Prachár)
Súčasná doba pretekom nepraje, a tak bude zrejme nutné hľadať si svoje ciele mimo nich. Plánuješ do budúcich mesiacov resp. roka niečo podobné, ako bola táto náročná horská (čiastočne aj vysokohorská) trasa na Orave?
Práve som sa vrátil z Tatier z Projektu Psotka 2020, ktorý som si vymyslel ako kompenzáciu na aktuálnu situáciu, keďže Psotkov memoriál museli týždeň pred štartom zrušiť. A keď už niečo nazvem projekt, tak to musí byť nový challenge a tak aj bolo. Nielen, že sme dali Novú a Originálnu trasu preteku Psotkov memoriál 2 dni po sebe a na tretí sa ešte šli rozlúčiť s Chatou pod Rysmi, ale sme už vychytali úplne zimné podmienky, ktoré nás samotných prekvapili množstvom snehu, dažďa, chladom, vetrom a hmlou, že vidíš max na dva metre.Tieto všetky prírodné prísady výdatne okorenili samotnú realizáciu už tak ťažkých trás. Jessie bola s nami na Novej trase a na Chate pod Rysmi a Mayka s nami prešla aj technicky najťažšie úseky Originálnej trasy, pričom si to celé do sýtosti užila, hlavne nový a čerstvý sneh. Celkovo sme prešli 94km+ a nastúpali 6000m+, pričom najťažšie úseky boli pochopiteľne Bystrá lávka, Prielom a Priečne sedlo. V Priečnom boli reťaze úplne zasypané pod snehom a musel si schádzať žľabom, ktorý sa v zime lyžuje, alebo ide na riadnych mačkách, keď je terén zľadovatelý. My sme mali trošku aj šťastie, že tam bol čerstvo napadaný sneh, takže sme to vedeli improvizovane šuchnúť aj v mačiatkach a teniskách.
Po stopách Psotkovho memoriálu
Túto sobotu (24.10.2020) Mayku beriem na UltraLanovku pre Plamienok (pozn.: ide o virtuálnu verziu podujatia), tak sa už teraz teším, ako si väčšina ľudí, ktorí práve čítajú tieto riadky, nájde čas a príde podporiť dobrú myšlienku, alebo príde povyzvedať o tejto téme viac a pokrúži s nami aspoň symbolické kolečko a prispeje symbolickým Euríčkom pre detský hospic Plamienok. Máme číslo 53.
Výbavu pre ultrabehy má väčšina ľudí navštevujúcich preteky v malíčku a odrecituje ju aj o polnoci. Čo však výbava pre ultrabeh so psom? Čo všetko bežcovi do batoha pribudne? A čo naopak v batohu mať nemusíš, pretože to dostanete napríklad v rámci ponuky na občerstvovačke na pretekoch?
Joj, tak v riadnych propozíciách býva preukaz psa s aktuálnymi očkovaniami, ktorý kontroluje na štarte zverolekár. Väčšinou je povinná extra voda pre psa (0,5l) a extra krmivo. Už som zažil aj povinný obväz a fóliu, aj keď samotní bežci ju vo výbave nemali. Zvyčajne pri takto organizovanom preteku organizátor myslí a zabezpečí misky na vodu a niekedy aj granule na občerstvovačkach. V ostatných prípadoch si to riešiš sám alebo improvizuješ podľa toho, ako máš psa naučeného. Psík sa ti napije aj zo špinavej kaluže alebo potoka, čo vždy na tých správnych ultra pretekoch nachádza, ale nie je márne mať pribalené niečo extra, ako klasické granule, ktoré psík dostáva denne, napríklad sušené mäso :-)
Na Rýcliku v Malých Karpatoch (foto: RZB)
Vyrábajú sa tieto špecifické produkty (vybavenie pre beh so psom) aj na Slovensku, alebo je nutné siahať po zahraničných výrobkoch?
Áno, sú aj slovenskí výrobcovia, ale nemyslím, že dokážu konkurovať Nórom, ktorí majú roky a roky odpretekané a majú v tom tie najkvalifikovanejšie skúsenosti. Oni totiž konštatne investujú do inovácii a vývoja, čo posúva tieto produkty a následne aj vaše spoločné výkony dopredu. Záleží len na tebe, ako často a intenzívne plánuješ takéto akcie, či máš psíka ťahúňa alebo sa ti len motká popod nohy a v neposlednom rade, koľko si do toho ochotný investovať. Je dôležité mať kvalitnú výstroj, aby ste sa ty aj psík cítili pritom úplne prirodzene, čo sa pohybu týka, a všetko bolo bezpečné pre vás, ale aj ostatných pretekárov a psíkov.
Ako vyzerá Tvoj (ultra)bežecký tréning? A ako trénuješ so psom (psami)?
U nás v Lužnej kopce nie sú, takže záleží koľko času mám a podľa toho volím trasu. Do Karpát sa vyberiem skôr s reálnym projektom, ako na tréning. Doma si pobehujem po hrádzi, poliach okolo jazera alebo lesoch, ktoré sú neďaleko od domu. Môj horský basecamp sa nachádza v Tatrách (Veľká Lomnica), odkiaľ máme blízko do najväčších slovenských kopcov a môžme si voliť trasy, v čase a ročnom období v akomkoľvek sa nám zachce. Či to už je turistika, beh alebo lyže, berieme všetko, lebo sa tam cítime dobre a vždy sa nabijeme novou energiou. Nemyslím, že u mňa to, čo robím, sa dá nazvať nejakým cieleným tréningom. Ja chodím do hôr a behám, lebo ma to nesmierne baví, napĺňa a prináša krásne zážitky a utužuje priateľstvá. Takisto frekvencia akou “vybieham”, záleží od chuti. Nejdem behať kvôli tréningu alebo preto, že behám pre seba. Preto ani nezávodím, ale skôr to nazvem užívaním si.
Čo strava počas pretekov (ale aj mimo nich)?
Psíkov som už spomenul. Ja osobne neriešim žiadne gely alebo špeciálne drinky. Do fľašiek si naplním čistú vodu a do ruksaku pribalím horalku, alebo nejakú čokoládu.
Na občerstvovačkách jem na čo mám v aktuálnom rozpoložení chuť, vždy sa teším z teplej polievky, keď je taká v ponuke. Napijem sa tam niečoho iného ako vody, buď cola, radler alebo nealko pivo, prípadne teplý čaj, keď je zima.
U väčšiny ultrabežcov samotný beh nie je jedinou športovou náplňou ich dní. Akým športom sa popri behu rád venuješ? Zaraďuješ do svojho športového “menu” posilňovanie, kompenzačné cvičenia alebo jógu?
Okrem turistiky chodievam na bike, dokážem si vychutnať jazdu v každom teréne so správnym bikom. Známi sa mi smejú, že toľko bikov, čo mi visí v garáži na stene, nikdy pokope nevideli.
S kamošmi z dediny zvykneme hrávať voliš, basket, futbal a hokejbal, no a keď zima dá, tak aj hokej na jazere v teplákoch :-) V zime chodím na skialp, lebo to pasuje nielen mne, ale aj mojim dvom babám.
Asi 4-5 rokov sa venujem jóge a nedávno som sa konečne prepracoval k jej novej dimenzii formou učenia, čo ma veľmi napĺňa. Keď si ešte predstavíš, že už už, keď sa mi podarilo zohnať v Lužnej aj miestnosť, tak sa všetko znova stoplo. Takže mám aj celkom srandu to celé moderovať cez internet. :-)
A sám som sa dal pred mesiacom na tradičné okinavské Karate, čo je pre mňa zatiaľ len španielska dedina. No očakávania, plný motivácie sa od začiatku učiť niečo nové, to zatiaľ spĺňa. :-)
Pristavme sa na chvíľu pri jóge, ktorá sa teší u nejedného bežca obľube. Zameriavaš sa nejaký špecifický smer jógy?
Sám chodím do Fredyho školy, k nemu osobne, alebo k jeho cvičiteľkám. Teraz, ako začínam s predcvičovaním pre druhých, tak do toho ide väčšina môjho jogového času. Pokiaľ idem na hodinu niekoho druhého, tak sa snažím vyberať hodiny, ktoré ma naučia niečo nové alebo posunú ďalej. Vyberám si skôr také dynamické, kde sú komplikované flowy a asany. Nie som síce ani zďaleka tak ohybný ako baby, no podstatné je, že si tam nachádzam to svoje.
Jóga je cesta, kde sa spájaš sám so sebou, takže každý si tam nájde, čo hľadá, pokiaľ si dokáže v dnešnej superrýchlej dobe vyčleniť čas na seba a preniesť sa tak aspoň na chvíľu do iného sveta.
Svoje hodiny sa snažím mixovať s rôznymi aj nie úplne jógovými prvkami, sem tam niečo niekde odkukám alebo nejako napasujem do flowu. Fredy to volá Creative jóga, no jeho levelu sa nedá vyrovnať, aj keby si cvičil vkuse dennodenne. Na to treba mať dar a talent, vedieť precítiť a vybrať správnu hudbu, ktorá samotné cvičenie dokáže ešte viac umocniť. Takže sa dá povedať, že ja len odkukávam od iných a lepím si to po svojom :-)
Kde zvykneš cvičiť najčastejšie?
Keď idem na jógu, karate alebo basket, tak chodím do mesta. No všetko ostatné praktizujem tu v dedine, alebo jej okolí. Keď som experimentoval, ako nastaviť samotnú hodinu jógy, tak sme cvičili u mňa na dvore. Teraz, keď musí byť všetko online a vonku sa už nedá kvôli počasiu, tak predcvičujem z mojej skromnej cvičebne, ktorá je hlavne venovaná joge ale mám tam veci ako TRX pásy, bosu, fitlopty rôznych veľkostí, kettlebelly. Do posilňovne už nechodím, všetko riešim cez jógu ako takú, kde si v podstate vieš nakomponovať cviky s vlastnou váhou a vytvoriť si jógu podľa seba?
Je niektorý zo športov Tvojou prioritou, alebo to nemáš takto zadefinované?
Všetko, čo robím, ma musí tešiť a napĺňať, to je moja hlavná zásada. Preto rád vyskúšam kadečo. No v portfóliu si nakoniec nechám len to, čo ma naozaj baví. Je pravdou, že to portfólio sa v čase mení, raz robíš niečo viac, inokedy to zaparkuješ, aby si to mohol opäť objaviť a nájsť v tom inú dimenziu.
Čomu sa okrem športu rád venuješ?
V práci som dlhé roky robil s financiami na rôznych pozíciach, no nedávno som zmenil zameranie a vytváram a deliverujem tréningy pre budúcich finančníkov. Taká práca je neuveriteľne zložitá, ale keď začneš vidieť výsledky svojej snahy, tak to je úplne najviac, lebo pomáhaš iným sa posúvať dopredu. Reporty a analýzy zostarnú veľmi rýchlo a stále musíš vytvárať nové a nové, aby VPs a Directori vedeli, čo sa v ich megafirmách deje, no tu vidíš ako sa tvoja investícia zveľaduje, ako ked staviaš vlastný dom snov. Je to podobný cyklus, ako som popísal na príklade jógy, najprv “vytrénuješ” seba, aby si mohol pomôcť iným.
No a keď nešportujem, všetok čas venujem rodine, veľmi rád vymýšľam a trávim čas s deťmi mojej segry a bráchu, keďže zatiaľ sa mi nepodarilo založiť si vlastnú rodinu a oni majú spolu štyri deti v rozpätí 3-8 rokov. Rodičia sú tiež už vo veku, že im treba vrátiť v detstve požičané.
Chceš niečo odkázať našim čitateľom? :-)
Pokiaľ niekoho niečo zaujalo z nášho virtuálneho rozhovoru, prípadne by chcel skúsiť virtuálnu hodinu jógy :-), alebo by sa chcel dozvedieť o niektorej téme viac, rád poradím, vysvetlím a pomôžem :-)
Ďakujeme, prajeme Ti, nech sa Ti darí!
Rozhovor pripravili Ľubica Fenclová a Radovan Harach
.jpg){kind=logo}
