Rozhovor s Milošom Halečkom
Ahoj Miloš!
Ultrabežci ťa poznajú predovšetkým ako jeden z hlasov bežeckého podcastu Štartovacia čiara. Mohol by si sa im predstaviť viac?
Narodil som sa v Žiline, vyrástol som v Trenčíne, potom sa presunul do Bratislavy. Takže som tam cépečkár a posledné roky trávim veľa času v Banskej Štiavnici, kde takých ako ja zase volajú prindiši. Takže večný nomád☺.
V podcaste Štartovacia čiara sa so spolumoderátorom Mišom venujete rôznym témam, ktoré súvisia s ultrabehom, resp. behom všeobecne. Ako si sa dostal k behu v živote ty a aký je „váš aktuálny vzťah?“
Športu som sa nikdy nevenoval nejak organizovane, nieto ešte reprezentačne, ale beh ma vždy bavil. Detstvo a pubertu som prežil ako skaut a neskôr tramp, takže táranie sa po lese mi bolo vždy blízke. A keď to skombinuješ, vyjde ti trail running. Cesta k nemu mi ale trvala ešte pár rokov, ktoré som strávil na asfalte, na polmaratónoch a pár maratónoch. To boli ešte časy, keď na Železnej studienke nebehali davy ľudí a Devín – Bratislava nebola taká masová akcia. Dokonca mám odložené staré vydanie SME, kde je na titulke záber davu bežcov a za Mikulášom Dzurindom bežím ja☺.
Tvoja prvá stovka bola Ponitrianska stovka 2015. Ako si sa k nej dostal a aký bol tvoj najdlhší beh pred ňou?
Dovtedy bol môj vrchol Swissalpine K42, čiže maratón s prevýšením asi 1800 metrov vo švajčiarskom Davose v roku 2014. V rámci toho podujatia sa bežal aj 80 km beh a ja som s údivom pozeral na to, koľko ľudí má štartové čísla práve s týmto behom. A hlavne, všetci vyzerali normálne, nerozumel som tomu. Ako môže niekto bežať 80 kilometrov a vyzerať ako normálny človek? Takže mi to potom nedalo.
Vedel som, že existuje ultratrailová scéna, ale nikdy som sa nikam neprihlásil, lebo sám som nechcel ísť a netušil som, koho zo svojho okolia by som na to nahovoril. No ale potom prišiel Mišo, ktorý si starosti nerobil, že poďme skúsiť bežať z Handlovej do Nitry cez Vtáčnik a Tríbeč, že to znie ako dobrý úlet. A ja teda, že áno. To som ešte nevedel, akú drogu mi ponúka.
Aké boli tvoje dojmy z ultra premiéry, ako dopadla a aké pocity prišli po nej?
Šli sme na to klasickou taktikou „prihlás sa a potom rieš čo ďalej“. Ako píšem vo svojom blogu o roku 2020 (ktorý je v rámci Corona situácie už neaktuálny a musím ho updatnúť), pre mňa bol zlomový bod na Ponitrianskej stovke vtedy, keď padla noc. Takých tých menších zlomov ako rôzne typy bolestí, o ktorých som ani nevedel, že existujú, alebo potreba počúvať svoje telo inak ako dovtedy, tých bolo viac. Ale tento bol iný. Keď padla noc a my sme stále bežali lesom, mal som pocit, že sme do tej prírody tak nejak viac vrástli, že nám otvorila dvere.
Keď ideš do lesa „len tak“, na výlet či behať, sú to, samozrejme, často prekrásne zážitky a pocity, ale toto bolo niečo iné. Asi by som to nazval niečo ako pocit, že les ma prijal za svojho, že po tých x hodinách si zaslúžim byť jeho súčasťou. Preto moje trailové snahy nebudú nikdy o tlačení nasilu na čas. Bez zastavenia a vnímania toho naokolo by to pre mňa nemalo význam.
Šli sme strašne pomaly, pretože sme netušili, aké rezervy majú naše telá, či nás to nepoloží v polovici a podobne. Takže bolo to napoly také diaľkoplazenie.
Vedel by si spočítať, koľko ultrapretekov si absolvoval odvtedy?
Teraz mám, myslím, 9 alebo 10, plus jedno DNF na Štefániku.
Ktorý svoj ultrabežecký, príp. bežecký výkon si najviac ceníš?
To je ako s filmami alebo hudbou, neviem povedať jedného favorita. Ale väčšinou ti najviac rezonuje ten posledný, v mojom prípade Transgrancanaria, ktorá bola asi aj posledná na najbližšie mesiace, keďže situácia je, aká je. Celkovo nemám veľmi rád teplo a sucho, takže to bola pre mňa výzva. A hlavne, bol to prvý beh, na ktorý som sa pripravoval trochu štruktúrovane.
V tomto kontexte je pre mňa kľúčový aj Swissalpine T88 z minulého roka, kde som si šiel konečne zabehnúť tú ich najdlhšiu trasu, ktorej bežcov som tam kedysi obdivoval. V polovici trasy sa strašne rozpršalo, lesné cesty sa v priebehu minúty premenili na kanály vody, takže som bežal v kompletne mokrých teniskách, bola zima a neprestávalo pršať. Od začiatku som sa necítil dobre a sám seba som presvedčil, že na najbližšej kontrole dám DNF. Bol som rozhodnutý na sto percent. Po čase sa ale počasie jemne zlepšilo a napadlo ma, že by som to nakoniec mohol skúsiť až do konca. Na druhej strane som chcel, aby pršalo ďalej, lebo to bol môj dôvod skončiť, a takto som ho vlastne nemal. Ten polhodinový mentálny dialóg dvoch častí mňa nezabudnem ☺. Ako keď dieťa presviedča rázneho racionálneho rodiča, že ísť ešte raz na tú húsenkovú dráhu je dobrý nápad.
Čo ťa oslovuje na ultrabehu?
Ako som povedal predtým, je to ten pocit súznenia s prírodou, ten „návrat ku koreňom.“ Keď som sa vracal z onoho Swissalpine v roku 2014, cestou som sa zastavil v ich jedinom národnom parku. Celý deň som šľapal a nestretol som jediného človeka. Na jednom z vrcholov som sa zastavil, ľahol si na zem a pozeral do neba a na hrebene naokolo. Vtedy ma naplnil intenzívny pocit toho, že všetky tie kopce okolo mňa sú tu milióny rokov a ja som len malý mravec, ktorý prešiel bez toho, aby ho vôbec zaregistrovali. Že naše životy sú také krátke, že o sto rokov sem prídu naši vnuci, nás už nebude, ale tieto kopce sa budú rovnako týčiť ako dnes, keď som tu ja. Sila krásy, ktorá vo mne vyvoláva pokoru.
Podcast Štartovacia čiara ste založili spolu s Mišom Uričom. Spolu ste absolvovali aj prvú stovku. Ako dlho sa už poznáte? Spomenieš si na vaše zoznámenie?
Spoznali sme sa v jednej nemenovanej korporácii pred mnohými rokmi, takže sme sa pravdepodobne zoznámili na nejakom weekly planning/budget/strategy/dopln-si-corporate-bullshit-slovo/meetingu. Nejak sme sa našli cez spoločnú záľubu v behu. Vtedy ešte cestnom, šli sme spolu do Košíc na maratón a spravili sme firemné tímy na Od Tatier k Dunaju a Vltava Run. Obaja sme ale inklinovali k behu po lese, a tak prišla P100, následne prvý Štefánik a naše spoločné DNF, a tak to ťaháme ďalej. Podstatnú vec tvorilo aj to, že obaja máme vzťah k Štiavnickým vrchom a sme tu takmer susedia (cez pár dolín teda).
Dnes sme obaja úspešne mimo korporácií, nevidíme sa až tak často, ja som často v zahraničí, ale stále to nejak ťaháme. A ak raz vymyslíme, ako sa živiť behom alebo vecami súvisiacimi, tak budeme snáď znovu kolegovia.
Prezradíš nám na Miša nejakú „supertajnú“ pikošku?
Nemôžem. Ale keby som mohol, týkalo by sa to hudby, hrania a koncertných pódií ☺.
Čo všetko obnáša založenie podcastu „na zelenej lúke“?
1.téma, ktorá ťa baví a aspoň trochu strednodobý plán hostí a tém;
2. správna dávka odvahy („peniaze a strach sme nikdy nemali“);
3. vypočuť si, ako robí podcast Tim Ferris;
4. ak si správny geek, stráviť pár hodín výberom techniky (ale stačí ti aj počítač a dobrý mikrofón);
5. nájsť si miesto, kde môžeš pohodlne nahrávať (u nás coworking Hubhub);
6. a to najťažšie: vymyslieť spôsob, ako žonglovať prácu, rodinu, beh a iné svoje záľuby s nahrávaním. Netreba, aby boli všetky loptičky stále vo vzduchu, stačí, ak nepadajú veľmi často na zem ☺.
Štartovacia čiara ponúka príjemný neformálny pokec na rôzne témy o behu, tréningu a prírode. Na základe akého kľúča vyberáte námety a hostí?
Nemáme nejaký špecifický kľúč. Proste sa snažíme zistiť, či by nás samotných bavilo počúvať rozhovor s daným človekom. A ak áno, tak ideme do toho. Samozrejme, ultratrail je veľmi špecifická kategória a na našom „trhu“ nájdeme len veľmi limitovaný počet ľudí, ktorí vedia osloviť ultrabežcov. Veľa teda uvažujeme o témach, ktoré sú mimo ultra, ale mohli by pre našich poslucháčov byť zaujímavé.
Máš nejakú zaujímavú „behind the scenes“ historku z natáčania?
Skutočné historky z natáčania asi nemáme, keďže je to vlastne len sedenie za stolom. Ale pre mňa je veľmi vtipná spomienka na to, keď mi istá osoba z trailového prostredia úplne vážne povedala, že to máme super, keď sa môžeme živiť podcastom.
To ma tak rozosmialo, že som sa jej potom niekoľkokrát musel ospravedlňovať, že som to nemyslel nijako arogantne, ale tá predstava je proste taká nereálna, že som sa neudržal a rozosmial na celé kolo. Snáď mi to odpustila.
Kedy sa môžeme tešiť na ďalší diel?
Snažíme sa prispôsobiť novej situácii, keď sa nemôžeme fyzicky stretnúť ani spolu s Mišom, ani s hosťom. A nechceme robiť nejaký lacný kompromis, takže premýšľame. Rád by som ti dal odpoveď, ale zatiaľ nemám. Možno len indíciu, že mierime aj mimo Slovenska a nemyslím tým ani Čechy, ani strednú Európu ☺.
Ako moderátor si človek v úzadí, ktorý kladie otázky iným. Je niečo, čo by si ľuďom rád odkázal sám za seba?
Napadajú ma dva spôsoby, ako ti odpovedať:
1. Ultratrail is punk!!!
2. Nič nie je dôležitejšie, ako nájsť si v živote vlastnú cestu, ktorá ťa vnútorne napĺňa. Aj za cenu, že sa na teba ľudia pozerajú ako na blázna a nenaplníš „očakávania spoločnosti“. A túto cestu mať postavenú na pokore. Veľké ego nikdy nikomu nič dobré neprinieslo.
.jpg){kind=logo}
