Rozhovor s Milošom Pintravom
V dnešnom rozhovore je hosťom Miloš Pintrava, ultrabežec, ktorého stopy viedli po chodníkoch nejedného veľkého preteku v zahraničí. Od minulého roka ho jeho cesta doviedla späť na Slovensko. A slovenská ultra scéna vďaka nemu bude obohatená o nový formát pretekov.
Ahoj Miloš. Mohol by si sa nám na úvod predstaviť?
Žijem teraz - po asi 26-ročnej prestávke - v Žiline. Od 94-tého som bol v Hong Kongu a vrátil som sa do Žiliny v júni minulého roku. Zvykám si na nové prostredie, aby som mohol pokračovať v tom, čo som robil predtým. Venoval som sa marketingovým veciam a posledných 5-6 rokov športu, športovému oblečeniu, časomiere na pretekoch a dosť veľa aj pomoci pri trailových pretekoch. Postupne sa z behu stalo gro mojej roboty. :-)
Aká bola tvoja cesta k behu?
Ešte keď som bol v Žiline, ako mladý junior som bol v oddieli ZVL Žilina. Behával som stredné trate a cestné behy na 10-15 kilometrov. Potom prišla vysoká škola a s behaním som skončil.
Kedy sa beh u Teba potom znova prihlásil?
Niekedy v roku 2002-2003 - po dvadsaťročnej pauze - keď som mal problém výjsť bez fučania hore schodami alebo kopčekom som si povedal, že treba niečo robiť. Tak som pomaly začal chodiť si zabehať tak 5-6 km, aby som sa cítil fit. Prihlásil som sa na jedny preteky - výbeh na Victoria Peak - aby som mal pred sebou aj nejaký cieľ. Práve počas nich som nejakým spôsobom zapadol do partie bežcov, o ktorých som ale nevedel, že sú to totálni šialenci. To som zistil až neskôr :-) Postupne ma to stiahlo. Bol som zvyknutý si zabehať svojich 5-10 kilometrov, od nich mi ale chodili pozvánky na víkendový beh na 40 kilometrov. To bolo niečo, čo som si nevedel ani predstaviť. Časom som sa zaradil k tým bláznom aj ja. :-)
Ako si sa dostal k ultrabehu?
Nebolo to také okamžité. Prihlásil som sa na trail s 25 km dlhou trasou a s dvojkilometrovým stúpaním. Hodinu pred nami štartovali bežci na 50 km. O rok som sa prihlásil na tú trasu už aj ja. Práve vtedy som preskočil do vekovej kategórie 40+ a hneď som aj bol v tejto kategórii na pódiu. Pomyslel som si, že to by to mohlo byť niečo pre mňa, a už som pri týchto behoch ostal.
Prvé 50 km preteky, pódium pre 40+ kategoriu :-)
Medzitým moji kamaráti už všetci hovorili niečo o Hong Kong 100. Keď sa otvorili prihlášky na ročník 2014, ja som práve vtedy sedel na lanovke z Chlebu. Hneď som sa z nej aj na HK100 prihlásil.
Aké máš spomienky na Tvoju prvú stovku?
Bolo to zaujímavé. Predtým som bežal jednu 70-ku ako prípravu. Vôbec som nevedel, ako sa nastaviť na tých 100 km, žiadne skúsenosti s tým u mňa neboli. Pamätám si, že prvých 50 km sa mi išlo výborne, užíval som si kopčeky, pláže a kopčeky. Avšak zhruba od toho 50. kilometra začali najskôr sem-tam nejaké kŕče v lýtkach a posledných 20-30 km všetko, čo sa išlo dole kopcom, bol masaker na stehná. Tie na to neboli vôbec pripravené. Dobehol som asi za 16 a pol hodiny a bol som spokojný, že som to nevzdal.
Aká je atmosféra na ultra v Hong Kongu?
Záleží asi na ktorých pretekoch. HK100 sú však preteky z okruhu Ultra-Trail World Tour, takže tam je atmosféra jedinečná. Je tam k dispozícii 1600 miest pre bežcov a čo viem, posledný rok pred koronou mali 10000 prihlášok, takže sa tam robila lotéria. Dostať sa tam nie je také jednoduché. Buď musíš mať dostatok ITRA bodov, alebo šťastie v lotérii. Čo sa týka dobrovoľníkov - je ich tu veľa, ale v poslednej dobe bol s veľkým počtom pretekov už trošku problém. Okruh dobrovoľníkov nie je nekonečný a niektorí organizátori mali problémy. Nie každý môže stráviť každý víkend pomáhaním. Pretože som robil s časomierou, dosť často som sa vyskytoval na pretekoch a veľa tvárí dobrovoľníkov sa opakovalo. Bolo vidieť, že sú oddaní komunite a športu.
Štart HK100
Odvtedy si už zabehol mnoho dlhých ultrabehov. Ktoré spomedzi nich by si chcel vyzdvihnúť?
Bolo ich niekoľko. V roku 2014 som sa dostal na CCC. Tiež to bol veľký zážitok, boli to poriadne kopce - Alpy a v nich dážď aj slnko. Alpské traily sú úplne iné ako v Ázii, sklonom aj povrchom, žiadne schody. Ďalší rok som už išiel TDS - v Alpách sa mi zapáčilo. Je to pretek, na ktorý mám asi najlepšie spomienky, lebo všetko išlo podľa plánu. Bola to ešte stará 125 km dlhá trasa. Naplánoval som si to tak, aby som to dal pod 25 hodín a v cieli som bol asi 10 minút pred touto hranicou. Nič ma nebolelo, všetko bolo v poriadku.
TDS 2015
Ďalší rok bolo UTMB a to bol úplne opačný zážitok - tam všetko išlo zle. Hneď na štarte sa vytvoril lievik. Síce som stál v popredí davu, ale musel som sa predierať cez množstvo ľudí dopredu, aby som neprepásol časový limit na prvých checkpointoch, ktorý je dosť nepríjemný. Pri tom úsilí predrať sa dopredu som asi na 10. km dostal šmyk v zákrute a podarilo sa mi strhnúť si kožu z celej päty na pravej nohe. Mal som pred sebou ďalších 160 kilometrov. Podarilo sa mi to dokončiť, ale bolo to mučenie samého seba.
Finish UTMB
O rok neskôr som išiel na La Diagonale des Fous na Réunion. Tam to bolo nádherné. Akurát ja som mal problém. Preteky boli v októbri, ja som sa na začiatku júla zranil. Natrhol som si sval na lýtku a vlastne až do pretekov som vôbec nebehal, iba chodil po kopcoch. Môj prvý beh od júla tak boli prvé 2 kilometre po štarte na Réunione. Nemal som čo stratiť, cieľom bolo už dostať sa na štart. Nakoniec som to dokončil za 45:45:47.
Cieľ La Diagonale, prvý beh po štyroch mesiacoch :-)
Vráťme sa ešte do Hong Kongu. Aká je tunajšia trailová bežecká komunita?
Komunita trailových bežcov tu drží pohromade a je veľmi veľká. Pomáha tomu aj to, že ide o relatívne kompaktný malý priestor. Je tam veľa trailov - človek nikdy nie je ďalej ako 15 minút od nejakého trailu, takže naplánovať a ísť si zabehať s nejakou skupinkou ľudí je veľmi jednoduché. Jazykovo a pôvodom sú to také dve komunity. Jedna je lokálna, jedna medzinárodná, ale časť lokálnej sa prelína s tou medzinárodnou.
V súvislosti s čím si vrátil späť na Slovensko?
Bola to politická situácia. Pre mňa, pre deti a rodinu som tam nevidel budúcnosť. Bolo treba zvážiť, kde je pre nás miesto, a tam to už nebolo.
Stihol si sa v korona-sezóne 2020 zúčastniť na nejakých slovenských ultra pretekoch?
Keď sme prišli na Slovensko, ešte počas karantény som sa prihlásil na Malofatranskú stovku. Nemal som čas sa veľmi pripraviť, len dva týždne, ale bolo to tu za rohom, tak som išiel. Veľmi sa mi to páčilo, bol to taký klasický štýl - nebolo tam nič, čo netreba a všetko čo treba, to tam bolo. Potom som sa ešte išiel pozrieť, ako vyzerajú Malé Karpaty, v ktorých som nikdy nebol. Prišiel som na Bradlo a bežal do Bratislavy trať virtuálneho Štefánika.
Kedy si sa prvý raz dopočul o Backyard Ultra?
Vtedy, keď to moji kamaráti zorganizovali v Hong Kongu. Bolo to v roku 2018, keď akciu začali chystať a v roku 2019 sa po prvý raz uskutočnila. Vtedy ešte pretekov Backyard Ultra po svete až toľko nebolo. Víťaz mal od Laza miesto do Tennessee na Big Dog's Backyard Ultra. Dal som si to ako súčasť tréningu. Začínal som sa vtedy chystať na Rondu v Andorre a povedal som si, že si dám aj iný tréning, ako len osamelé behanie, a že nejakých 50 km s nimi pobehnem. Nakoniec som sa musel rázne zastaviť po stovke, lebo sa mi to strašne páčilo. :-)
Počas Big Boar's Backyard Ultra v Hong Kongu
Keď si porovnáš svoje predošlé ultrabežecké zážitky s týmto vtedy ešte nie tak rozšíreným formátom behu (navyše na pevnom povrchu), aký rozdiel Ti najviac zarezonuje?
Pevný povrch na Backyard Ultra nie je daný, môže to byť aj trail. Tam to bolo kvôli povoleniu a prístupu pre ľudí. Povrch musí byť ale relatívne placatý bez veľkého prevýšenia. Čo bolo ale pre mňa najzaujímavejšie - všetci sa po každých 6,7 km stretli. Kto mal viac času, si robil z druhých srandu, ľudia sa v dobrom podpichovali, povzbudzovali, niektorí podľa počasia mokli. Keď nastala celá hodina, zazvonil zvonec a oddychu bol koniec. :-) Pri každom štarte sa to nejako inak premiešalo a vždy sa vytvorili nové skupinky. Štartové pole nebolo veľmi veľké, ale človek mal stále okolo seba vždy nejakú skupinku. Vôbec to nebola nuda. Keď som sa prihlásil, predstavoval som si, že to bude nudné krúženie, ale nebolo to tak. Malo to oveľa komunitnejší feeling, ako klasické ultra preteky, kde sa ľudia rozptýlia a len sem tam niekoho stretneš na trati.
Čo je tiež zaujímavé - relatívne každý tu má šancu. Nejde tam až tak o to, kto je rýchly, ale o to, kto dokáže spojiť hlavu a nohy dohromady. Človek má hodinu na to, aby odbehol 6,7 km a postavil sa na štart ďalšieho kola. Nie je to nejaké rýchle tempo. Záleží aj na tom, ako si to človek naplánuje - či chce mať dlhšiu alebo kratšiu pauzu. Ak skončí kolo po 40 minútach, má ďalších 20 minút čas pripraviť sa na nasledujúce kolo. Boli aj ľudia, ktorí kráčali a prišli vždy po 58 minútach a takto pokračovali ďalej.
Tieto preteky sú známe vďaka slovnému spojeniu “Last man standing”. Môžeš to vysvetliť?
Každý na tých pretekoch - až na toho posledného - je DNF. Pokračuje sa dovtedy, kým neostane jediný bežec. Kým sú dvaja, ide sa ďalej a koniec je v nedohľadne. Ak ostane iba jeden, musí dokončiť sám ešte jedno kolo v limite, inak je aj on DNF. Samozrejme, ak bežia dvaja bežci posledné kolo, jeden z nich ho dokončí a druhý príde už neskoro, ten, ktorý kolo kolo dokončí, je víťazom.
Takže sa môže stať aj to, že nikto nie je víťaz?
Áno, ak poslednému napríklad posledné kolo trvá 61 minút, oficiálne nie je žiadny víťaz.
Toto sú veci, ktoré ľuďom môžu byť povedomé aj z iných pretekov - Barkley Marathons. Čo majú spoločné?
Majú spoločného Laza. :D (pozn.: Lazarus "Laz" Lake je “dizajnérom” a organizátorom vytrvalostných pretekov). Napríklad v Hong Kongu na Backyard Ultra zvíťazil Will Hayward, následne išiel do Tennessee na Big Dog's Backyard Ultra a tam skončil druhý. Dostal od Laza aj miestenku na Barkley Marathons, akurát kvôli problémom s Covidom tam nešiel. Ak niekto dobre dopadne na Backyard Ultra, môže dostať od Laza pozvánku.
Tento formát ťa zrejme oslovil, pretože už nejakú dobu môžeme na webe nájsť Big Bear's Backyard Ultra pre Slovensko, o ktoré si sa postaral práve ty. Ako k tomu došlo?
Hovoril som si, že toto by som chcel zorganizovať, ak sa na Slovensko vrátim, a ešte to tu nebude. Vrátil som sa skôr, ako som čakal, a ešte to tu nebolo, tak som začal na tom pracovať. Cez známych, ktorí Backyard Ultra organizovali v Hong Kongu, som sa skontaktoval s Lazom. Pre Európu mu to pomáhajú koordinovať ľudia vo Švédsku. Cez týchto ľudí nám schválili, že môžeme používať názov “Backyard Ultra” a zaregistrovali nás do zoznamu takýchto pretekov. Teraz potrebujeme hlavne to, aby situácia dovolila odštartovať skupine ľudí. Potom už potrebujeme iba tú skupinu šialencov. ;-)
Predstav nám teda trať prvého slovenského Backyard Ultra.
Predbežný plán - asi na 95 percent - je taký, že to bude v Žiline pri vodnom diele v štýle, ako to robí Laz - teda s tým, že by bol denný aj nočný okruh.
Išlo by teda o dva varianty alebo o dve odlišné trasy?
Rozdiel by bol akurát v tom, že denná trať by sa bežala po mäkkom povrchu pod hrázdou a nočná na tvrdom povrchu na hrádzi. Ak sa bude dať, bol by som rád, aby bol aj mäkký povrch, aby to nebolo také jednotvárne. Všeobecne to bude skoro rovinka.
.jpg)
Pohľad na časť plánovanej trasy Big Bear's trasy - denný okruh
Pre koľkých bežcov svoje preteky plánuješ?
Plánujem ich približne pre 50 ľudí. Dôvodom je, aby som zistil, či sa vôbec toľko ľudí na takéto preteky nájde. V prípade, že by bol o ne väčší záujem, vedeli by sme hranicu zvýšiť.
Dôležitou otázkou je dátum. Pôjde o letnú opekačku, alebo o niečo jesennejšie?
Jesennejšie. :-) Momentálne je dátum určený na posledný víkend v októbri. Vtedy je ešte relatívne príjemné a stabilnejšie počasie. Snáď nám situácia dovolí aj opekačku. :-)
Preteky pripravuješ sám, alebo máš svoj tím či okruh kamarátov, ktorí do toho idú s tebou?
Pripravujem ich zatiaľ sám, ale mám tím dobrovoľných pomocníkov zo Žiliny. Ak by sa chcel ktokoľvek pridať a pomôcť, budeme radi.
Čo je cieľom tvojich pretekov?
Je tu strašne veľa bežcov, o ktorých sa mimo Slovenska málo vie, takže by som týmto spôsobom veľmi rád dostal slovenské ultra do povedomia. Keď niekto niečo veľké dosiahne na Backyard Ultra, hovorí sa o tom.
Tričko Big Bear's Backyard Ultra a model Will Hayward. :-) Vpredu hrádza v Žiline, na chrbte Will počas behu na Big's v Tennessee
Je to veľmi komunitná akcia. Tým, že štart aj cieľ sú vždy na jednom mieste, tak aj pre kamarátov, priateľov, rodinu a podporovateľov je jednoduché prísť a podporiť bežcov. Neviem, aká bude situácia na jeseň a čo nám úrady povolia, ale keď sa podarí, je to nádherná akcia, na ktorej to žije.
Je na tomto type pretekov pre bežcov zabezpečený servis, alebo si ho rieši každý sám?
Je to také pol na pol. Určitý servis tam je - ideálne nejaký prístrešok, stan a stolička. Zabezpečili by sme časomieru, aby ľudia mohli sledovať, ako kto a kde beží, aj keď na čase tu až tak nezáleží. Určite pripravíme aj nejaké občerstvenie, ak to bude dovolené. Samozrejme zabezpečíme vodu a iné nápoje. Každý si však môže doniesť čo chce, preto sa odporúča, aby mal každý hlavne kvôli jedlu napr. vlastnú autochladničku, v ktorej si donesie svoje občerstvenie. Každý totiž vie, čo mu najlepšie na ultra ide. Ak všetko pôjde dobre, v blízkosti je aj reštaurácia, kde sa bude dať prípadne zabezpečiť ďalšie občerstvenie.
Kedy plánuješ spustiť registráciu, alebo už beží?
Zatiaľ vďaka tomu, že nevieme, aké budú opatrenia, beží predregistrácia. Je to jednoduchý fomulár so základnými údajmi dostupný na webstránke Big Bear's Backyard Ultra. Ide mi hlavne o to, aby som mal predstavu, s koľkými ľuďmi môžeme počítať a aký mix ľudí tam budeme mať. Vôbec nie je problém, ak niekto doteraz najviac odbehol 50 km, pretože toto je ideálny formát na to, aby zistil, či dokáže odbehnúť aj viac. :-)
Akými slovami by si pozval bežcov na prvé slovenské Backyard Ultra?
Osobne si myslím, že človek neoľutuje. Ak chce niekto zistiť, ako ďaleko dôjde, je ideálne, keď má krátky okruh, ktorý treba dávať stále dokola a vždy treba dobehnúť ten ďalší.
Ďakujem ti za zaujímavé rozprávanie o Tvojom behu a o Backyard Ultra. Prajem Ti pri jeho príprave na Slovensku veľa zdaru a samozrejme, aby tých bežcov a okruhov okolo vodného diela v Žiline bolo čo najviac.
Rozhovor pripravil: R. Harach
.jpg){kind=logo}
