ROZHOVOR S RICHARDOM KUSÝM - VÍŤAZOM VEĽKEJ SUT LIGY 2023

14.12.2023 21:26

Rozhovor pripravil Július Huszthy, foto: archív Richarda Kusého

Richard Kusý, urastený bežec, ktorého na štarte prehliadnete iba s ťažkosťami. Vždy v prvej línii s očami upriamenými na bedňu, pripravený vydať zo seba všetko. Tohto roku sa to premietlo aj do výsledkov, keďže Rišo je momentálne držiteľom ojedinelého „double“ v SUT lige za rok 2023. Z deviatich pretekov, na ktorých sa tento rok predstavil, sa šesťkrát dostal do top trojky, pričom dvakrát zvíťazil (Ultramagura 71 a BBU 60+), trikrát sa tešil z druhého miesta (Strážovská 50, Ultra Fatra a Rusínska 66 ) a raz bol tretí (Strečnianska mašľa). Skvelé výsledky mu priniesli 5722 bodov do hlavnej ligy (1007 bodov náskok pred druhým Václavom Jarčuškom) a 6177 bodov do malej ligy (2285 bodov náskok pred druhým Matejom Graňákom). 

 

Ahoj Rišo, predstav sa nám v krátkosti.

Ahoj, som chalanisko z Martina, kde momentálne aj žijem, mám 35 rokov a živím sa predajom softvéru. 

Takže, ako to už pri bežcoch často býva, neživíš sa manuálnou prácou.

Nie, nie, môj pracovný čas sa v podstate skladá zo sedenia v aute, v kancelárii alebo u zákazníka. Tým, že jazdím po celom Slovensku, toho času v aute je naozaj veľa, preto často, keď prídem domov, tak som stuhnutý a stŕpnutý. Riešil som to najprv dlhé roky posilkou, lenže to som zistil, že tiež nebolo úplne dobré, tak som začal postupne behať.  

A ako vyzeralo tvoje športovanie v mladosti?

Začnime na základke, to si ešte ako-tak pamätám, tak tam som chodieval na Turčianske hry mládeže, kde sme behávali rôzne 12-minútovky a to mi celkom sedelo. Taktiež ma telocvikár brával na rôzne súťaže v rámci okresu, kde som behával rôzne trate, neviem: tisícka, tisícpäťstovka, štafety v starých bežeckých topánočkách s klincami, no už vtedy ma to ťahalo skôr k tým dlhším tratiam, hoci som mal aj nejakú tú rýchlosť na šprintérskych tratiach, no to ma až tak nelákalo. 

Čiže ku kolektívnym športom ako futbal, hokej alebo hádzaná ťa to neťahalo?

To vôbec nie. Môj otec však učil lyžovanie a na tom som vyrastal. Skôr som stál na lyžiach, ako som chodil do školy, a celé detstvo som strávil na Martinských holiach. Tým, že otec učil, tak ma brával často so sebou. 

Čiže po tých Turčianskych hrách nastala nejaká pauza alebo si v behu pokračoval?

Hej, hej, potom som postupne vyrástol, prišla puberta a podobné veci. Ruka hore a život gombík, alkohol a tak. Tieto aktivity sa však postupne vytratili. Spomínam si ešte, že otec ma brával často do hôr. Vždy, keď chcel ísť, tak zobral aj mňa, hoci sa dá povedať, že niekedy, aj keď sa mi nechcelo (smiech). Často ma brával na bicykel. Pred osemnástkou som sa k bicyklu vrátil, konkrétne k horskému, a s otcom sme chodievali na preteky po Slovensku, Čechách a občas aj do Rakúska. Bral som to však ako mladý chalan, išiel som sa iba povoziť, nejaké ambície som nemal. Neskôr som však začal aj trénovať po kopcoch v okolí Martina a okolo dvadsiatky sa k tomu pridala aj posilka. Tej som sa postupne začal venovať stále viac a bicykel začal upadať. S bicyklom som skončil niekedy v dvadsaťpäťke a potom som sa venoval už iba, ako to ja volám, „činkárni“. Čiže zhruba desať rokov som dosť cvičil. Tesne pred tridsiatkou tým, že som veľa šoféroval a veľa sedel, som začal mať problémy s krížmi, bolesť mi začala vystreľovať aj do nôh a zistili mi, že mám vysunuté dve platničky, takže som musel zmeniť spôsob cvičenia a pridal som aj beh. Poriadne behávať som ale začal okolo tridsiatky. 

Tak to sme na tom podobne. A tie začiatky vyzerali ako? Cesta alebo trail?

Ja bývam na okraji Martina, čiže mi stačí prebehnúť päťsto metrov a som na lúkach. Tam som si robil také malé okruhy. Pointa bola taká, že som sa potreboval rozhýbať a robilo mi to dobre na chrbticu, asi to bolo tými jemnými otrasmi. Začiatky však boli komické. Pamätám si, že som vybehol, čo to išlo, a po kilometri som musel zastaviť, lebo ma hrozne pichalo v boku. Tak som si uvedomil, že musím spomaliť a začal som si telefónom merať zhruba sedemkilometrové kolečko, ktoré som behával asi rok, že za aký čas ho prebehnem. Neskôr som si kúpil aj hodinky. Keďže sa ma ľudia začali pýtať, koľko a za koľko behávam, tak ma to začalo zaujímať, prišla Strava a podobne. 

Tým, že si bol v behu začiatočník, resp. že si sa k nemu vrátil, ako to bolo s tvojou technikou? Nemal si nejaké zranenia, prípadne sa nevrátila bolesť krížov?

Bolesť krížov som odstraňoval cvikmi, ktoré mi nakázal fyzioterapeut, čo trvalo zhruba rok a pol, ale v rámci behu ma nebolelo nič. Je však pravda, že spočiatku som naozaj behával iba krátke vzdialenosti, hoci v nie úplne vhodných topánkach. 

Tvoje heslo znie, že beh nie je len o behu, ale treba aj cvičiť, čo už bolo súčasťou tvojho tréningu. Ako však vyzerali tvoje prvé preteky? Ako si sa k tomu dostal a ako vyzeralo tvoje prvé ultra?

Prvé preteky boli úplná náhoda. Kamarát, ktorý už vôbec nebehá, chcel ísť na Turiec trail, to sú preteky pri Martine, tak sme išli. To bolo presne 15. 7. 2018. Mal som minimum nabehané, nemal som  poriadne topánky, musel som si zobrať malý turistický batoh kvôli povinnej výbave, na 18 kilometrov som si zobral paličky. Kopce som si vykráčal, čosi som pobehol. Bol som so sebou celkom spokojný, nejaké umiestnenie som neriešil, hoci som sa umiestnil asi v top 10, čo ma dosť prekvapilo. No a prvé ultra bolo 56 km v Zázrivej na Pobehaní 29. 8. 2020. 

Ako vyzerá po všetkých tých rokoch a skúsenostiach tvoj tréning, regenerácia, strava... Máš trénera?

Trénera nemám, hoci som jednu dobu uvažoval, či by to nebolo trochu spestrenie, ale nakoniec som si povedal, že zatiaľ nie. Mal som obavy, že by ma to príliš zviazalo, takže si to zatiaľ všetko koordinujem sám. Čiže ten tréning sa mi celkom mení, keďže sa stále spoznávam, a mení sa mi aj podľa ročného obdobia. V zime vyložene čo najmenej behám a snažím sa čo najviac skialpovať, cvičiť, aby som nechal oddýchnuť svaly, a hlavne šľachy. V lete sa snažím kompenzovať bicyklom a plávaním. Popritom stále chodím do „činkárne“ a táto pestrosť si myslím, že ma tak udržuje v kope. Aj na jar, keď mám nabehaných najviac objemov, vždy sa snažím zaradiť jednu-dve kompenzácie týždenne.  

Si skôr analytický typ, čo sa tréningu týka?

Hej, hej, ja som skôr čisto cez také číselká, baví ma skúmať tepovku a všetky takéto štatistiky. Ja som to vždy tak hodne skúmal, dal som sa otestovať, keď som si kúpil hodinky, hneď nasledoval hrudný pás. Študoval som si všetky možné metriky, veľakrát som aj skúšal, že išiel som vyložene čo najvyššiu kadenciu, potom mi to písalo, že nemám až tak vyskakovať do výšky. Čiže áno, som cez čísla a rád to skúmam. 

Ako si spomínal, tráviš veľa času v aute. Keď z toho auta vystúpiš, musíš sa do toho tréningu dokopať, alebo si skôr rád, že sa konečne môžeš hýbať?

Ako kedy. Je to individuálne. Keď sa vrátim z 8 – 10 hodinovej služobky a ešte je k tomu tma, je to veľakrát o tom, povedať si, že idem, aj keď sa mi totálne nechce. Ale stačia tri kilometre, kým sa rozbehnem, a potom mám opačný problém, že sa skôr musím krotiť a brzdiť tempo. 

Máš to radšej odtrénované ráno alebo večer? Ak máš teda na výber.

Ideálne poobede až po nejakej štvrtej a kľudne až do večera. S týmto nemám problém, skôr sa musím premáhať do ranných tréningov a cvičení. Preteky začínajúce o šiestej ráno nie sú nič pre mňa. 

Z rozhovorov s tebou cítiť, že si súťaživý typ. Instagram nemáš, Facebook tiež veľmi neriešiš. Čiže kvôli sláve to nebude a peniaze sa na Slovensku na preteky tiež nechodia zarábať. Čo ťa motivuje?

Neviem, čo ma motivuje. Skôr som si v tom našiel životný štýl, že idem si zabehať, idem si zapretekať na nejakú súťaž, spoznám super ľudí, napr. teba (smiech), a to ma veľmi teší. A vypadnem z pracovných povinností. Vždy si z tých pretekov niečo zapamätáš, či už dobré alebo zlé, keď sú krízy. Niekedy mám viac chuť súťažiť, ale sú aj preteky, kedy, dajme tomu, rezignujem, záver vypustím a nejdem úplne na krv. Ja mám vždy A a B preteky a podľa toho to aj tak vyzerá. Nedá sa všade podať maximálny výkon, ak mám väčšie množstvo pretekov do roka ako tento rok. 

Predstav si modelovú situáciu Majstrovstiev Slovenska v trailovom behu, kedy by ti naozaj išlo o dobrý výsledok. Ktoré preteky by si si vybral ako tie, kde by si mal najväčšiu šancu?

Mne sedia preteky ako Ultra Fatra/MF 50 alebo dĺžkou Ultramagura v Zázrivej. To sú vzdialenosti a profily, ktoré mám rád. Čiže skôr technickejšie veci, dlhšie a ťažšie stúpania, klesania, zbehy môžem (smiech). Nič rovinkové, lúčne. 

Ty si v tejto sezóne zabehol svoju prvú stovku a ešte k tomu aj behateľnú, čiže to asi nie je úplne tvoja šálka kávy.

Veru, že nie. Javornícku stovku som išiel popravde iba preto, lebo som sa nemohol zúčastniť Nízkotatranskej stíhačky, ktorú som plánoval ako svoju premiéru. Zdravotné problémy mi to však nedovolili a nechcel som sa úplne odpáliť pred Ultra Fatrou. Minimálne jednu stovku ročne by som však chcel zaradiť do mojich plánov, maximálne dve, no s odstupom pár mesiacov. Skôr ma láka pestrofarebnosť, čo sa vzdialeností a profilu týka.  

Ako si teda predstavuješ svoju športovú budúcnosť? Ostaneš pri behu? Ak by si si musel vybrať iba jeden šport, ktorý by si mohol robiť do konca života, čo by to bolo?

Vidím to tak, že ostanem pri tom behu a popritom si dám nejaký ten skialp. Možno skúsim aj tam niečo zapretekať, zatiaľ som sa tomu jemne vyhýbal, dával som všetku silu do behu. Ale beh u mňa ostane primárnym športom. 

Vráťme sa k tvojmu víťazstvu v lige. Bolo to plánované?

Skôr som sa sústredil na malú ligu. Povedal som si, že pôjdem pár tých malých pretekov, a ak ich vyhrám, je veľká šanca, že by som mohol vyhrať aj ligu. A nad veľkou ligou som nerozmýšľal, ani som nevedel, ako to funguje, ani to nebolo mojím cieľom, keďže som vedel, že chcem ísť iba jednu stovku. 

Vyhrať ligu s jednou stovkou, to sa asi podarí iba málokomu. Na ktorý výsledok si najviac hrdý?

Jednoznačne Zázrivá. To bol môj narodeninový A race a navyše som chcel obhájiť víťazstvo z minulého roku. Trochu ma mrzí, že som nevyhral Ultra Fatru, ale lepšie v ten deň sadli karty kamarátovi Martinovi Blahušiakovi. Tam som však bol neskutočne spokojný, lebo aj keď sa mi nešlo úplne najlepšie, v závere som podal asi zatiaľ svoj najlepší výkon, nakoľko ma už dobiehal Tomasz Kik a bolo to už dosť tesné, ale nejako ma osvietilo a našiel som v sebe ešte silu v závere zrýchliť. 

Máš budúci rok v pláne aj preteky v zahraničí?

Uvidíme, čo prinesie život. Mám aj niečo vyhliadnuté, ale popravde ma vzhľadom na moju prácu odrádza cestovanie na preteky. V zahraničí ma skôr lákajú preteky, ktoré sú úplne iného kalibru ako na Slovensku, či už profilovo, ale hlavne krajinou. Čiže Madeira alebo Korzika, tie ma lákajú. Tam by som si už ale zvolil nejaké stovky, tam je čas sa kochať, čo pri päťdesiatkach nie je veľmi kedy. 

Spomínal si Maťa Blahušiaka. Vy ste dobrí kamaráti, no keď príde na beh, nie ste skôr rivali?

Čo sa týka behu a aj športu celkovo, sme skôr sparingpartneri, lebo Maťo aj neskutočne dobre skialpuje okrem toho, že vie aj dobre behať, aj tam sa vieme dobre potiahnuť. Tie naše tréningy sú niekedy výlety po prírode, ale samozrejme sú aj vyhecované naháňačky, jemu stačí troška, aby tomu prikúril, a vtedy musím ísť na doraz. Je to skôr kamarátska športová súťaživosť. Ak by nebolo jeho, určite nie som tam, kde momentálne som, nakoľko on mi ukázal, čo sa behá a ako sa to behá. S ním som začal chodiť na rôzne preteky od krátkych rýchloviek, vertikál, sky race až po 50 km. 

Ako si už spomínal, dosť si cvičil a je to na tebe aj vidno. Myslíš, že ti táto pre ultrabeh netypická postava prináša skôr výhody alebo nevýhody a ako dopĺňaš kalórie počas pretekov?

Na to ti neviem úplne odpovedať. Možno tá spodná časť tela mi pomáha. Hlavne pri zbehoch. Nikdy som nemal nejaké veľké kŕče zo zbehov, prípadne tak zosekané nohy, že by som nevedel poriadne chodiť. Silný stred tela asi tiež pomôže pri dĺžkach. Tá horná časť môže byť na príťaž, ale neviem to posúdiť. Preteky viem odbehať na ovocí a géloch. Ani na stovke som nemal nejakú potrebu jesť a necítil som hlad. U mňa je fajn to, že dokážem veľa zjesť pred pretekmi a neťaží ma to na žalúdku a zbytok doplním gélmi počas preteku. 

Tento rozhovor robíme deň po oficiálnom vyhodnotení SUT ligy, ktoré sa každoročne koná v Bratislave. Tam si postretával všetkých ľudí, ktorých si celý rok vídaval aj na pretekoch. Čo ti táto komunita ľudí dáva?

Vďaka behu som stretol kopec nových zaujímavých ľudí, z niektorých vznikli aj kamarátske vzťahy. To je prvá vec. Zároveň mi to dáva neskutočne veľa nových zážitkov, či už z pretekov alebo tých vecí po pretekoch, spoznal som nové miesta, kde som nikdy nebol. Prekvapila ma Strážovská 50, tam som nikdy po kopcoch nechodil a bolo to veľmi pekné. Takisto som nepoznal trasu Javorníckej 100. Všetky tie preteky sú dobre zorganizované a tým, že máme aj ligu, tak ťa to núti ísť do ďalších a ďalších pretekov, kde sa stretávaš s tými istými bežcami a vieš, že to bude mať nejakú úroveň.  

Ďakujem za rozhovor a dúfam, že mi budúci rok na Stíhačke ukážeš, ako sa to robí.