ROZHOVOR S VÍŤAZKOU SUT LIGY 2022 MONIKOU HALÚSKOVOU

17.01.2023 20:29

Moniku Halúskovú, drobnú, no neprehliadnuteľnú smršť pozitívnej energie, ste v ultrasezóne 2022 mohli stretnúť na ôsmich akciách SUT, pričom na piatich z nich sa umiestnila v prvej desiatke štartujúcich pretekárok. Jej úspešný bežecký seriál začal 11. miestom na charitatívnom behu ALS Kozí kameň, pokračoval 7. pozíciou na Strážovskej 50. Ďalšiu 50 km trasu Monika úspešne absolvovala v rámci Strečnianskej mašle, na ktorej si vybehala 6. priečku. V top 10 sa udržala aj na náročnej Malofatranskej stovke a nenechala si ujsť ani ďalšiu horskú chuťovku, Ultra Fatru, ktorú dobehla ako 15. v poradí. Na trase Ultramagura 71 v rámci Zázrifského pobehaňä získala 9. priečku a pokračovala 8. pozíciou na Hriňovskej stovke. Výživnú ultrasezónu zavŕšila absolvovaním Javorníckej stovky, na ktorej dorazila do cieľa ako 13. žena. Vďaka neúnavnému celoročnému nasadeniu sa tak Monike so značným náskokom 723 bodov pri záverečnom súčte 4174 bodov podarilo stať absolútnou víťazkou ženskej kategórie celoročnej veľkej Slovenskej ultratrailovej ligy.           

Víťazky SUT ligy 2022, zľava: Mária Kubová (2.), Monika Halúsková (1.), (neprítomná April Jelinek - 3.) 

Ahoj Monika! Skús sa na úvod predstaviť. Kto si, čo si?
Ahoj, Julka. Som hlavne manželka, mama, stará mama, zdravotná sestra, bežkyňa a momentálne aj tanečnica, lebo tancujem kubánske tance (smiech). A čo som ešte? Ešte som skautka! Mám 44 rokov a bývam vo Varíne pri Žiline.

Máš štyri deti, manžela, prácu, aktivity... Kedy stíhaš behať?
Teraz je to už jednoduchšie, lebo dievčatá sú staršie. Ale keď boli menšie, bolo veľmi komplikované nájsť si nejaký systém, čas, zmenežovať si to. Možno sú typy žien, ktoré to vedia odselektovať, ale ja som taký exot, že som musela mať doma navarené, upratané, decká museli byť na poriadku a až potom som mohla ísť behať. Takže by som to nazvala taký „predbeh“ (smiech), že „rýchlo a zběsilo“ pred behom a beh bol potom pre mňa už oddych.

Takže si behávala po večeroch?
Bolo to veľmi pocitové. Keď sa dalo, behávala som aj v noci alebo skoro ráno, alebo som dala polievku na šporák a videla som, že mi asi nevyskočí z hrnca (smiech), tak som sa obliekla do bežeckého už predtým, ako som začala variť, odbehla som a dovarila som, keď som prišla. Mám tu taký kopec – Špicák. Je to úplne super kopec, dokopy z domu je to nejakých 15 kilometrov a presne viem, čo mi jedlo bude robiť v trúbe alebo na šporáku, keď ho idem vybehnúť (smiech). Takže veľakrát to bolo veľmi šialené.

Čo si na tom behu videla, že si kvôli nemu bola ochotná robiť takéto akcie?
Aj som nad tým rozmýšľala, prečo takéto veci vlastne robím. Ale asi to kdesi vo mne celý čas bolo, pretože ako malá spolu s mojimi dvoma bratmi, ktorí, mimochodom, tiež sú stále niekde v kopcoch na biku, sme síce nemali také zázemie, že by nás naši zabezpečovali športovo, ale brávali nás na také výlety, ktoré si mohli dovoliť. Napríklad sme išli na čučoriedky alebo na huby na Mravečník alebo Snilovské sedlo – ale nikdy sme nešli výťahom. Vždy nás ocino hnal hore. Koľkokrát som s ním ako malá išla a nechápala, ako to dokáže tak rýchlo. On proste zbieral a ja som ho ani nevidela a ako malá Moňa som sa musela zorientovať v prostredí a dostať sa k nemu. A to ma celkom bavilo.

Keď si už začala o svojej športovej minulosti, ako to pokračovalo?   
Potom som sem-tam chodila behať za základnú školu. V 13 rokoch prišiel skauting a skautovala som, kým som sa nevydala. Potom sme po pár rokoch, keď nám deti trošku povyrástli, založili vo Varíne znovu skautský zbor a jemu sme s Peťom venovali všetok svoj voľný čas. Spolu s našimi a ďalšími 60 deťmi sme popri rodine, práci a ešte ako vedúci v spevokole v kostole organizovali výlety a tábory, takže s behom som nerobila nič, až potom, keď mi deti vyrástli. Asi som stále potrebovala neupadnúť do stereotypu, aj pri skautingu, aj pri výchove detí, aj pri práci. A beh bolo niečo, kde som bola sama sebe organizátorom.

Odjakživa v prírode

V ktorom roku si teda začala behávať?
Behať som začala v 2014-tom, keď sa ma kamoš na jednej silvestrovskej chate opýtal, či by som nešla, že potrebujú niekoho do bežeckej štafety Od Tatier k Dunaju. A ja, že: „Išla“. Ale potom som si uvedomila, čo to je za šialenosť a čo sú to za baby: v tom čase sme fungovali ako Severunky, bola tam aj Vanda a jej mamina, baby z Liptova, zo Žiliny... A ja som mala strašný stres z toho, že oni všetci vedia behať. Začala som trénovať kvôli štafete, aby som babám, ktoré behajú, nerobila hanbu a nekazila im čas. Od Tatier k Dunaju som bežala dvakrát alebo trikrát, potom aj The Run. Pamätám si horský úsek cez Donovaly, a to ma úplne vzalo a náramne bavilo. Začala som hľadať horské behy a ocitla som sa na Valča a Turiec traili. Les a len ja sama. No a potom som našla stránku Slovak Ultra Trail, a tam bolo tých veľkých behov, joj!     

Ktorý beh bol tvoj prvý ultra?
Prvú som chcela ísť Kysuckú stovku, lebo odtiaľ sú moji starkí, lenže v tom roku Kysucká stovka nebola. Môj Peťo bol celý šťastný, vydýchol si, že nemusím ísť na stovku (smiech), ale krátko na to prišiel kamoš, či by som si nešla odbehnúť Štefánik Trail. Na tú Kysuckú som čosi behala – často, ale tak 10 km max, to bolo všetko. Ale tak veľmi som chcela ísť, že mi nevadilo, že mám len toľko nabehané. Nejaký cestný maratón Rajecký som mala jeden alebo dva, polmaratón v Terchovej a v Rajci, ale nemala som nič trailové – okrem tej Valče a Turiec trailu.

  Pamätáš si svoje osobáky na 10 km, na polmaratóne, maratóne?  
V Krásne nad Kysucou som desinu zabehla tuším pod 40 minút, ale neviem presne. Polmaratón mám za 1.40, maratón za 3.45. Ale na to som nejak netrénovala, tie 10 km behy boli môj strop, čo sa dalo popri práci a rodine stíhať. Jeden rok som išla polmaratón bez toho, že by som behala dlhé trate, a hovorím si: „Však to bolo v pohode“. Tak som na ďalší rok nešla na polmaratón, ale na maratón. Nehovorím, že sa mi bežal ideálne, ale dobehla som ho s tým, že mi nič nebolo.

Ale vráťme sa k tvojmu prvému ultra...
Štefánik Trail sa mi bežal neskutočne, bol to asi rok 2017. Len 20 km pred cieľom mi rachlo koleno. Okolo Pezinskej Baby som ešte do kopca vybehla a z kopca mi to už nešlo, lebo to strašne bolelo. Tak už sa to spomalilo úplne, ale skončila som štvrtá. Ja som to tam len tak oťukávala, spoznávala, čo to je. Proste som tam prišla s bike ruksakom – jazvy, zodratý chrbát som mala ešte neviem koľko po Štefániku. Nevedela som ani, ako sa mám na stovku obuť, obliecť. Všetkých som tam pozorovala a cítila som sa ako „posledné zbohom“ (smiech). No a to ma tak nakoplo – že odbehnúť 145 km je úplne super.

Pamätáš si aj svoj cieľový čas?
Bolo to nakoniec nejak pod 25 hodín.

Potom si začala tieto dlhšie veci trošku vymetať. Vieš povedať, na akom behu, trase, sa cítiš najviac doma?
Mám pocit, že teraz viem lepšie behať tie 50-tky, ale citovo mám viac rada stovky. Lebo tým, že zatiaľ ešte neviem používať gély, ani nič, a bežím iba tak naturálne, tak ti proste dôjdu sily, či chceš, či nechceš. Na 80. km je môj strop, kde už telo asi potrebuje niečo iné ako len si sem-tam čosi ďobnúť. Potom je to o tom, ako mi drží žalúdok. Viem už odbehnúť pretek s tým, že ma chytia vracačky, ale je to škoda. Bez energie už spomalíš... a ešte keď to aj ide von z teba (smiech).

Monika v bežeckom

Čo si si myslela po prvom Štefánik Traili v cieli alebo na druhý deň?
Veď, že kedy bude niečo ďalšie! (Smiech.) Mňa to tak strašne rýchlo prejde! Myslím si, že počas behu každému ultráčovi – hoci neviem, či sa tak môžem nazvať, lebo niekedy mám pocit, že ešte tých 50 km to aj som, a potom som už diaľkoplazec – tak ma napadne, že: „Bože, prečo ja toto robím? To je tak šialené, že to už v živote nechcem behať! Ja už budem fakt, prisám vačku, behať iba tie 50-tky!“ Ale potom prídeš do cieľa a všetko to veľmi rýchlo opadne, až som prekvapená, ako rýchlo – že ešte tú noc alebo krátko po dobehnutí.  

Prispôsobuješ svoj životný štýl behaniu – stravu, prípravu pred pretekmi, regeneráciu po pretekoch?
Minulý a tento rok to bolo veľmi, veľmi ťažké, lebo mne sa dobre behalo so žalúdkom, keď som nerobila nočné – dobehla som a nebolo mi absolútne nič, žalúdok držal, všetko bolo OK. Hneď som sa mohla najesť, čo ponúkalo cieľové zázemie. Ale teraz som mala šialené pracovné obdobie. Minulý rok to bolo asi najzreteľnejšie, že chceš stále žiť z toho, čo bolo, ako ti bolo dobre pri tom behu. Ale nič pre to nerobíš a ono ťa to časom dobehne. Nemôžeš behať stovky a nič pre to nerobiť – ani nejako špeciálne trénovať, ani nespávať, ani nejesť, a potom sa postaviť na štart, že teraz nech to nebolí a nech to je super. Proste to nejde. Keď som sa na pár stoviek postavila po nočnej, na štarte som si uvedomila, že to je hovadina, ísť behať po nočnej a ďalšiu noc dobiehať. Lebo telo bolo vyšťavené z noci predtým a mne sa tak strašne chcelo spať, také mikrospánky som mala, že som si po minulom roku povedala, že po nočnej už na pretek nepôjdem. A tento rok som nebola ani na jednom preteku po nočnej. Taký masochista už na seba nie som. Lebo v tých 12-hodinových službách sa nenaješ, to proste ideš, si rád, že vypiješ pol litra vody. No, mám takú prácu.

Mne to znie dosť drsne. Nemávaš potom niekedy stavy, že ti organizmus úplne vypne? 
Ja nechápem, ale moje telo je asi nejako zázračne regeneračné (smiech). Aj na SUT vyhodnotení roka som povedala, že ďakujem za môj rok prežitia v práci, lebo v podstate preteky boli celá moja dovolenka. V piatok som odrobila celodenku alebo niekedy mi už v piatok dali voľno a cestovala som s Peťom na pretek. V nedeľu sme tam väčšinou ostali, išli sme do kostola, na obed, a potom som išla do práce a nič mi nebolo.

Tvoj manžel Peťo ťa na akciách sprevádza pravidelne, ako to zvláda on? 
My keď s Peťom prídeme z pretekov, tak sa smejeme, kto je viac unavený – či ja alebo on ako dobrovoľník. A v podstate tým, že mi to telo nejako zázračne regeneruje, väčšinou to dopadne tak, že Peťo je úplne hotový (smiech). Ale ja sa nečudujem, určite si to dobrovoľníctvo niekedy tiež vyskúšam. No smejeme sa, že ja si chodím behať a Peťo si to odrobí. Asi to budú vedieť dobrovoľníci povedať, čo všetko v tom je. 

Monika s manželom Peťom

Ako to tento rok vnímali tvoje baby, že si bola buď v práci alebo na pretekoch? Mala si čas aj na ne?
Práveže sa snažím, lebo som zistila, že asi aj keď sú deti väčšie a majú už aj svoj program, potrebujú mamu vidieť doma. V tomto to máme podľa mňa ženy ťažšie, že žena tvorí ako keby to zázemie doma. Ja by som sa veľmi chcela tomu behu venovať viac, ale ťažko mi je dať beh úplne na piedestál pred rodinu, deti a už aj vnúča. Je to taký večný boj vo mne. Ale už som zistila, ako využívať čas. Do práce chodím behom, to mám po vodnom diele 12 km. A z nočnej to je zas úplne že ultratrail, po nevyspatí odbehnúť tých 12 km (smiech).

Takže každý deň zabehneš 24 km?  
Nie, je to veľmi individuálne podľa toho, aké je obdobie. Ale keď to môžem tak zhrnúť, max tri razy do týždňa idem do práce hore-dole behom. Ono už potom chcem niečo kopcové, lebo to je rovinka. Pred Malofatranskou som chodila do práce cez Žiarce a cez kopce a to sa natiahlo na pekných 25 km aj s prevýšením, lebo tam je Stránik po ceste. Ale už väčšinou, keď som dala toto, ráno som išla domov autobusom alebo som iba trošku pobehla, nejakých 5 km, a potom to dokráčala.

Koľko nabeháš za týždeň, keď si v tréningovom nasadení, čo ja viem, napr. 100 km a +3000 m?
Toľko ja nenabehám. Ja asi trénujem na pretekoch. Nebehám ani každý deň. U mňa je to také pocitové, že keď mám na to chuť, a hlavne čas, tak idem aj každý deň. A keď cítim na tele, že je aj z práce a zo všetkého vyfľusnuté, tak proste nebehám. Asi som sa po tých rokoch naučila počúvať svoje telo. Jasné, že na preteku ideš na hranu, ale v tréningoch, keď to ide, tak aj sedem dní v týždni viem behať, a keď to nejde, tak viem aj dva týždne nebehať.

Vieš si predstaviť, že o pár rokov sa do toho ešte na plné bomby obuješ napr. s nejakým trénerom?
Keď vidím baby v traili, čo sú ešte vekovo staršie, ako dokážu behať, tak si hovorím, že ešte je všetko otvorené, že si ešte môžem sama pre seba niečo zabehnúť aj rýchlejšie. Nikdy som ale nemala chuť až tak veľmi súťažiť – je to síce vo mne, ale v tomto som taký človek, že viem, koľko pre to obetujú ľudia, ktorí sú v tom super. A viem, že ja tomu toľko neobetujem. Preto som aj prekvapená z víťazstva v lige. Vždy som mala pocit, že tam musíš odbehnúť prvé miesta, a je to pre mňa stále šok, že sa to takto nachomietlo. O to viac ma to možno teraz láka ukázať, že to viem aj lepšie. Určite sa teraz budem hrať so stravou – lebo mňa vždy zradí v čase, ktorý dobehnem, strava. Tam si viem určite posunúť čas k lepšiemu. No, ale to je presne to, že musím pre to niečo spraviť. Zmenila som už oddelenie v nemocnici, síce sú to stále 12-hodinové služby, ale už sa aspoň v práci najem, len uvidím, ako to vypáli na behoch (smiech). 

Spomenieš si na svoj top zážitok z ultrabehu?     
Je toho veľa, lebo na každom preteku zažiješ niečo špecifické. Možno aj to prvé ultra – prvé je prvé –, to si vždy zapamätáš. Ten pocit po dobehnutí, keď si sám na seba pyšný, že si niečo dobehol. Ale ja som v tomto strašne jednoduchý človek, mne veľký zážitok spravia maličkosti. Pre mňa sú tie behy za odmenu. Beriem to ako veľkú vec, že to môžem behať. Ale keby som ti tak konkrétne mala povedať, tento rok sme aj s Ivkou Líškovou aj s Lenkou Sentkert bežali Kysuckú výzvu. A to bol zážitok! Ivka skoro zamrzla, Lenku som nechápala, ako stále dokáže rozprávať, ja som už bola len ticho a hovorím si: „Toto dopadne zle“. Ja som už bola v koncoch – medzi týmito babami a Stanom a Martinom, super bežcami –, ale podľa mňa to už bolo nie, že „na hranu“, ale „za hranu“. Tak to bol taký zážitok, že čo človek dokáže. Lebo však marec je marec – Kysucká stovka bola v tomto špecifická: začínaš na noc, ale keď si oblečený v teniskách a v legínach a vlastne v tom, čo nosíš pomaly celoročne, a dostaneš sa po pás do snehu, tak tam to začne byť také, že uff. Ako sme stretali tých nababušených skialpinistov a sa na nás dívali, či sme spadli z vesmíru, no to bolo šialené...

Aj ste to takto celé dokončili?
Ja som povedala už po ceste na Raču, že dole končím a Lenke a Ivke, Stanovi a Martinovi budem robiť support s Peťom. Že to už nejdem vôbec hrotiť, že mi to bolo tak akurát, tých 87 km aj s premrznutím aj s brodením po snehu. Ivka tiež povedala, že ona viac nejde. Lenka bola ešte nastavená, aj chalani, ale chvála pánu Bohu, že v ultra sú ľudia ako Tina Magová. Ona nám všetkým rad-radom dala fidorkové medaily, takže sme to tam nakoniec všetci zabalili (smiech). A myslím si, že to bolo dobré, lebo mám pocit, že by to už bolo na hrane zdravia.

A ešte jeden zážitok, ale to nemá nič z ultra: bol to 8 km nemocničný beh, kde sa dostalo do éteru nemocničnej stránky, že: Predbehne niekto Moniku Halúskovú? A ja som začala mať z toho taký stres, že som volala Ivke, že: „Ivka, počúvaj, ja to chcem teda zabehnúť v nejakom čase, dám si takú výzvu. Prosím ťa, za dva týždne potrebujem natrénovať čas, aby som išla na kilometer 4.00 minúty (smiech).“ Tak Ivka mi dala tréning, ja som skoro umrela – boli to tie intervalové úseky. Nedala som to za 4.00, ale asi za 4.15 na km. Ale bola to morda. Vtedy som si povedala, že viem, prečo nebehám cesty, ale kopce (smiech). V takom tempe to bolo tak ťažkých 8 km... Obdivujem ľudí, ktorí behajú aj traily aj cesty, to je úplne niečo tak rozdielne, že fú.

Monika vo svojom prirodzenom prostredí

Tvoja bežecká minulosť je pestrá a veselá, čo tvoje bežecké plány do budúcej sezóny?
Dúfam, že zdravie a čas dovolia a budú pestré a veselé ako hovoríš, chcem sa naďalej stretávať na pretekoch s bežcami a dobrovoľníkmi a byť súčasťou ultra.

Nadišiel čas na odkaz Moniky Halúskovej, víťazky SUT ligy 2022, bežeckej komunite, nech sa páči!
Nech každý behá tak, aby ho to robilo šťastným. Či už na úrovni brutálnych časov alebo len tak pre zábavu. Ďakujem za celý rok všetkým, ktorí preteky organizovali, aj tým, ktorí sa na nich zúčastňovali, a teším sa na ďalšie blatá, dažde, zimu, teplo, tmu, hmlu, východy a západy slnka a na všetky nezabudnuteľné zážitky so správne šialenou komunitou ultráčov.

Vďaka za príjemný rozhovor, blahoželám k skvelej sezóne a želám, aby sa ti v tej ďalšej darilo podľa predstáv!

(Rozhovor pripravila Julka Batmendijnová. Titulné foto: Tina Magová. Ilustračné foto: archív Moniky Halúskovej.)