ROZHOVOR S VÍŤAZOM SUT LIGY 2022 JÚLIUSOM HUSZTHYM

19.12.2022 23:17

Július Huszthy, bežec so žiarivým úsmevom a neodmysliteľnou šiltovkou na hlave, začal brázdiť slovenské ultratrailové chodníčky len relatívne nedávno, no svojimi čoraz výraznejšími výkonmi sa rýchlo dostal do povedomia konkurentov. V sezóne 2022 sa zúčastnil na ôsmich pretekoch SUT, na ktorých sa sedemkrát umiestnil v top 8. Z toho štyrikrát sa postavil na debnu. Na aprílovom ALS Behu Kozí kameň obsadil 2. miesto, májová Strážovská 50 mu priniesla 5. priečku, na júlovej Malofatranskej stovke do cieľa dobehol na zdieľanom 4. mieste. V rovnakom mesiaci získal 8. miesto na Ultra Fatre a v auguste si na Zázrifskom pobehaňí „vypobehal“ znovu 2. miesto. Septembrová edícia Hriňovskej stovky pre Jula znamenala najvyššiu, 1. pozíciu. Na debnu zavítal opäť len dva týždne po tomto výkone na Rusínskej stovke, na ktorej si vybojoval 2. miesto. S výrazným náskokom 846 bodov pri celkovom počte 5408 sa tak v kategórii mužov stal jednoznačným víťazom celoročnej veľkej Slovenskej ultratrailovej ligy.

 
Víťazi SUT ligy 2022, zľava: Adam Drga (3.), Július Huszthy (1.), Ján Sameliak (2.) 

Ahoj Julo, skús sa čitateľom na úvod predstaviť.
Ahoj Julka. Volám sa Július Huszthy, som z Levoče, mám 35 rokov, žijem v Bratislave. Som slobodný, bezdetný a živím sa ako čašník.

Ako vyzeral tvoj vzťah k športu v detstve – venoval si sa niečomu?
Nešportoval som vôbec. Boli tam nejaké neúspešné pokusy s karate...

Čo myslíš pod „neúspešnými pokusmi“?
Že som sa viac sústredil na to, ako sa z tréningu vyvliecť (smiech), ako na samotný tréning – čo teraz ľutujem, lebo som miesto úspešného ultratrailistu mohol byť úspešný MMA fighter (smiech).

Ako sa potom stalo, že si začal behávať?
Moja športová genéza je asi taká, že som celkom rád chodil do lesa na túry. Moji dobrí kamaráti Michal Šváb, Blažej Gonda a nebohý Jožo Nagy ma potom doviedli k tomu, že som začal chodiť do hôr intenzívne. Síce turisticky, ale predsa. Raz, keď je tam vzťah k tým horám, tak je jedno, či tam človek chodí alebo behá – kým sa správa tak, že je na návšteve on a nie zvieratká, ktoré ruší. 

Julo s kamarátmi v horách

No skôr išlo o to, že počas strednej a vysokej školy som sa až príliš intenzívne venoval slovenskej „hádzanej“, čo som chcel zmeniť. Rozhodol som sa, že budem veľký a silný (smiech) a začal som chodiť do fitka, ale zvýšený príjem kalórií sa prejavil iba na bruchu (smiech). Pri súčasných 65 kg som to vtedy dopracoval až na 80 kg. Tak som to chcel zase zmeniť a začal som hrávať squash a popri tom behať cestu. Potom som zistil, že sa dá chodiť aj na preteky, prišli nejaké polmaratóny a maratón.

Vieš časovo zaradiť, kedy to asi bolo?
Pamätám si, že keď som bol behať môj prvý polmaratón v Bratislave, tak som mal číslo 2987, čo bol vlastne môj vek a rok narodenia. Takže vtedy, pred šiestimi rokmi, som bol prvýkrát na súťaži. A bol to polmaratón, ktorý som aj celkom dobre zabehol, myslím za 1:34.

Začal si behávať na vlastnú päsť alebo si sa inšpiroval nejakým tréningovým plánom?
Postupne, keď som sa tomu začínal venovať viac a viac, som niekde dostal nejaký časopis, no a, samozrejme, YouTube, internet a podobne. Každý mesiac som zistil niečo nové a každý mesiac som skúšal niečo nové, hlavne, čo sa týka techniky behu, takže prišli aj nejaké tie zranenia – hlavne šliach na lýtkach, ktoré ma aj odstavili od nejakých maratónov. A až časom, keď som zistil, čo chcem behať a ako chcem behať, tie zranenia prešli. A teraz už len sem-tam niečo pobolieva (úsmev).

Spomenul si asfaltové začiatky aj polmaratón. Pamätáš si svoje najlepšie časy na ceste?
Najlepší polmaratón mám za 1:20, ale to bolo iba tak na Kuchajde (pozn. red.: okruh cca 1500 m okolo jazera v mestskom parku). Rozhodol som sa, že prečo si nezakolečkovať. A to isté som skúsil na Kuchajde aj s maratónom, a tam som mal 2:56. A desina? Myslím, že za 38 minút. Nikdy som sa tomu až tak intenzívne nevenoval, aby som rúbal také časy ako Matej Páleník, Adam Drga a podobne. Ja skôr ten les.

Na tej Kuchajde si mal nejakú podporu alebo ako si tam odbehol maratón?
(Smiech.) Nemal som podporu. Prišiel som tam, vyrátal som si, že na maratón mi to treba zabehnúť iba 27-krát a išiel som domov. Mal som pol litra vody, dva gély a bolo.

A meral si si to hodinkami?
Áno.

Pamätáš si ten zlom, keď si si povedal, že trail ťa baví viac?
Pamätám si asi dve také životné udalosti. Prvá bola, keď sme sa boli prejsť na Devínskej Kobyle a nejaký týpek to tam celkom slušne rúbal do takého strmáku, že som si povedal, že to hádam nie je ani možné. A druhý moment bol, keď sme išli z Krížnej z hrebeňovky a práve tam vybiehal nejaký miestny týpek – iba tričko, tenisky a pes, všetci ho zdravili. Prišlo mi to strašne cool a vtedy som si uvedomil, že sa to dá robiť aj v lese. A tak som postupne pridával kilometre. Ale kedy som vlastne zistil, že sa dajú behať aj stovky a podobné veci, to si, napríklad, vôbec nepamätám.

Ale svoju prvú stovku si hádam pamätáš...
Áno, bola to Ponitrianska stovka pred troma rokmi, takže v roku 2019. No nebolo to moje prvé ultra. Moje prvé ultra bolo Kamzík – Baba – Kamzík, potom som išiel na Severný živloplaz a potom na Ponitriansku stovku. Takže skúsenosti som naberal postupne.     

Ako si zabehol tú Ponitriansku stovku?
13.58.

To bolo aké umiestnenie?
26.? Netuším...

To si dopadol celkom slušne...
Áno, celkom slušne. Ale potom som podal chalanovi telefón, či ma neodfotí, a neskôr som zistil, že to bol Patrik Milata, ktorý to dal za 10 hodín, takže som si povedal, že: Úú, no dá sa to aj lepšie, očividne (smiech).

Išiel si tento rok po víťazstve v SUT lige cielene?
K lige som sa dopracoval tak, že minulý rok ma vyžrebovali na Lavaredo, ale keďže som „veľmi technický typ a IT človek“, tak mi hodilo mail od nich do spamu, čiže som si ho prečítal neskoro a nestihol som zaplatiť. Tak som si povedal, že zahraničie počká a skúsim nazbierať nejaké skúsenosti ešte na Slovensku, popritom sa zúčastniť čo najviac pretekov čo najlepšie a vyhrať ligu – čo sa mi podarilo. Takže treba si dávať ciele – niekedy aj odvážne – a ono to príde. A tu by som chcel poďakovať Radovi a všetkým organizátorom všetkých pretekov za to, čo pre nás robíte, lebo je to určite kopec práce a určite tá odmena nie je adekvátna tomu, čo do toho vkladáte, takže ďakujem!

Máš nejaký zážitok z prvej stovky alebo z prvého ultrabehu, ktorý ti utkvel v pamäti? 
Utkvelo mi v pamäti to, že to išlo oveľa ľahšie, než som myslel. Nemal som ani žiadne kŕče, ani som nebol hladný, ani som nemal nejaké krízy. Tá posledná časť ma už veľmi nebavila ani mi nechutila, ale časom som zistil, že to sa asi nezmení nikdy (smiech). Takže myslím si, že to prebehlo celkom fajn. Čo sa mi veľmi páčilo, bolo, že tam bolo fajn zázemie a celá atmosféra okolo toho – veľa piva a tak (smiech).

Chceš tým povedať, že zámer prestať hrať slovenskú „hádzanú“ ti nevyšiel?
Nóó, kto ma pozná lepšie, vie, že to viem rozbaliť do cieľa a aj v cieli (smiech).

Tým sa dostávame k ďalšej téme: ako veľmi ti beh zasahuje do života, čo sa týka životosprávy?
Životosprávu mi to ovplyvňuje dosť podstatne, za čo som aj vďačný, lebo beh ako taký mi do života dodáva veľa disciplíny. Ako som už spomenul, živím sa ako čašník, a kto o tom niečo vie, vie, akú životosprávu ľudia v gastre mávajú. Takže si myslím, že je len dobré, že behám.

Znamená to, že nejako špeciálne upravuješ stravu alebo spánok alebo robíš niečo pre regeneráciu?
Robím taký viac-menej nútený fasting (smiech). To znamená, že nevečeriam, lebo keď večer jem a ráno idem behať, tak po pár kilometroch hľadám kríky (smiech). Takže som si zvykol nevečerať. A strava? Snažím sa čo najzdravšie a čo najmenej mäsa a mliečnych výrobkov.

Kvôli športu a zdraviu alebo sú za tým aj iné dôvody? 
Nechcem jesť zvieratká, myslím si, že je to zdravšie, ľahšie na trávenie – aspoň pre mňa, každému vyhovuje niečo iné –, ale tak som si zvykol. Aj samotné varenie je rýchlejšie, lacnejšie.

Takže varíš si sám? 
Áno, varím si veľa.

Ako teda vyzerá tvoj bežný deň, keď si aj v práci, chceš si aj zabehať, aj navariť?
Mám veľkú výhodu, že som ranný vtáčik. Takže aj keď som robil v reštike, do ktorej som chodil na 10.00, tak som vstal o 5.00, stihol som zabehnúť aj 20 km predtým a išiel som na krásnych 13 hodín do roboty (smiech). Keď človek chce, tak sa to dá. Hlavne strašne nerád behám poobede, takže vždy sa snažím to vtesnať do rána.

Nenarazil si niekedy na vyčerpanie, keď robíš v podstate fyzickú prácu, kde si veľa na nohách?
Stáva sa, že je človek unavený v robote alebo z roboty. Ale rozhodne som potom menej unavený, ako keby som si dal večer predtým tri – štyri pivá, takže stále je to ten lepší scenár. A keď je tej práce veľa, tak to aj ubehne a nemám čas myslieť na to, že som unavený.

Vyskúšal si si celú škálu trás a typov behov. Vieš povedať, ktorý typ ti najviac vyhovuje? 
Vyhovujú mi určite behateľnejšie trasy. Malofatranská stovka bola síce pekná, ale človek by aj chcel behať, ale nedalo sa. Takže skôr napríklad Ponitrianska bola pre mňa skoro až ideálna trasa. Alebo taká Hriňovská, Rusínska, Javornícka – to sú trasy, ktoré mi viac vyhovujú.

Viac sa teda vidíš na stovkách, alebo aj na päťdesiatkach či kratších?
Ťažko povedať. Tento rok som bol na pretekoch pomerne často a vtedy to podľa mňa s tréningom ide dole vodou. A na päťdesiatke to treba aj celkom rozbaliť – ale keď človek chodí na príliš veľa pretekov, tá rýchlosť sa vytráca. Preto, ak by som chcel ísť na nejakú päťdesiatku, tak by som na ňu chcel mať aj poriadne natrénované.

S ultrabehmi si začal relatívne nedávno a už túto sezónu si sa umiestňoval vysoko, viackrát si skončil na debne. Je niečo, čo si výrazne zmenil v tréningu, že si takto napredoval?
Áno, po prvej Ponitrianskej som kontaktoval Maťa Halásza s tým, že by som chcel, aby bol môj tréner. On na to pristúpil a potom si podľa mňa zo mňa urobil aj trošku pokusného králika (smiech). Nakladal mi (smiech).

Tréner a zverenec na prvých priečkach, Rýchlik Zoška-Bratislava 2020

Chceš povedať, že to nakoniec nebolo dobré?
Bolo! Kým som nezačal trénovať s Maťom, som si nevedel predstaviť, že sa dá trénovať tak často a toľko veľa. Zas v tých začiatkoch, keď človek začne poriadne trénovať a vidí ten nárast formy, to človeka dosť baví. Potom to už, samozrejme, začne klesať – to vie asi každý, kto v živote poriadne trénoval –, ale tie začiatky boli super. Bol som často sám sebou prekvapený, čo zvládnem.

Hovoríš v minulom čase. Znamená to, že už ťa netrénuje?
No, potom prišla korona, nechodil som až tak veľa do práce a musel som zosekať nejaké výdavky. Tak som sa s Maťom rozlúčil a v podstate som už aj približne vedel, ako trénovať, čo mi vyhovuje. Za to som Maťovi nadosmrti vďačný, že mi ukázal, že ak človek trénuje, tak to ide hore. Dá sa všetko zabehnúť aj z gauča, ale dá sa to aj lepšie.

Máš nejaký špeciálny zážitok s ultrabehom, na ktorý rád spomínaš?   
No, ja si z tých pretekov väčšinou veľa nepamätám, takže sa teším na svoje prvé reporty, to bude tvrdý oriešok (smiech). Ale určite sa mi tento rok najviac páčila Malofatranská stovka, lebo som v podstate celý čas išiel s Adamom Drgom a Michalom Vančom. A to bolo fajn, lebo to bola vec, pred ktorou som mal obrovský rešpekt, a nakoniec to vypálilo super. Lebo, keď človek ide s niekým iným a celý čas sa smejete a rozprávate, tak...

Počkaj, ale veď vy ste tam skončili štvrtí. To ste sa celý čas smiali a rozprávali?
No. V podstate áno. Ale asi tam tento rok ani nebola až taká konkurencia.

Julo a Adam Drga na trase Malofatranskej stovky 2022

Čo považuješ za svoj doteraz najväčší bežecký úspech?
Neviem vypichnúť konkrétne preteky, ale asi tohtoročnú výhru v lige. Lebo, podľa mňa, čo je najdôležitejšie pre to, aby bol človek úspešný v ultrabehu, je konzistentnosť. A myslím si, že vyhrať ligu si nejakú tú konzistentnosť vyžaduje.

Svoj tohtoročný cieľ si si splnil, prezradíš, akým smerom sa upiera tvoj zrak pre budúcu sezónu?
Budúcu sezónu konečne navštívim zahraničie, ak sa nič dôležité neudeje. A snáď si aj splním môj ultimátny cieľ, ktorým je stomíľovka v Bulharsku, Pirin Ultra, za čo by som sa chcel poďakovať Slovak Ultra Trail, že mi umožní zúčastniť sa ho už ako členovi SUT tímu. Okrem toho sa teším v apríli na Madeiru, kde pôjdem 115-tku. Určite sa chcem zúčastniť Východniarskej stovky, lebo Belo je týpek, tak ho pôjdem podporiť. Teším sa hlavne do cieľa, bude to intenzívne (smiech). A ak sa zosúladíme s Adamom Drgom, tak asi by sme chceli skúsiť Strážovskú výzvu.

Takže s Adamom ste súperi a zároveň kamoši?
Jasné, tak to má byť. My sme niečo ako Messi a Ronaldo (smiech).

Ak by si mal vymenovať tri pozitívne veci, ktoré ti ultrabeh prináša do života, čo by to bolo?  
Ako som už spomenul, disciplína a s ňou spojený pocit naplnenia, spokojnosti so sebou. Aj ten pocit, keď ťa niekto iný pochváli, má niečo do seba. Proste, mohol by som čas, ktorý strávim tréningom a pretekmi preležať na gauči, presedieť v krčme, a takto som aspoň vonku v lese, pridám si nejaké rôčky k životu. A každý asi chce byť súčasťou nejakej komunity a musím povedať, že komunita ultrabežcov je asi to najlepšie, čo som zažil, lebo všetci tí ľudia sú milí, každý si tam pomáha, neodhadzuje odpadky v lese a podobne. Však to asi všetci vedia, že sme proste najlepší na svete (smiech).

Nuž, a v tejto minúte môže Július Huszthy niečo odkázať bežeckému svetu, javisko je tvoje:
Želám si hlavne svetový mier (smiech). A ak to mám nejak spojiť s behom, tak je fajn si dať nejaké ciele, je fajn si za niečím ísť, ešte lepšie je, keď to človeka aj baví a popri tom je šetrný k prírode, spozná nových ľudí, vidí veľa nových miest, hlavne, čo sa týka hôr.

Ďakujem za motivačný rozhovor, ešte raz blahoželám k fantastickej sezóne a držím palce v tej nadchádzajúcej!

(Rozhovor pripravila Julka Batmendijnová. Titulné foto: Tina Magová. Ilustračné foto: archív Jula Huszthyho.)