ROZHOVOR SO ZDRAVOTNÍČKOU LUCIOU KUCHŤÁKOVOU

31.01.2023 23:27

Ahoj Lucka, na úvod ťa poprosím, aby si sa čitateľom predstavila: kto si, čím sa živíš... ?
Ahoj Julka, pozdravujem aj všetkých čitateľov. Volám sa Lucia, mám 28 rokov, od novembra minulého roka som vydatá, s manželom čakáme dieťatko. Obidvaja sme záchranári – tým sa aj živím. Pochádzam z východného Slovenska, z mestečka Lipany v Prešovskom kraji. Aktuálne žijem v Nitre.  

Ako zdravotníčka pomáhaš na mnohých akciách Slovak Ultra Trail. Pamätáš si, kedy si bola prvýkrát oslovená a čo ťa vtedy viedlo k tomu, že si súhlasila?
Bola to Východniarska stovka, ak sa dobre pamätám, v roku 2017. Moja kamarátka Martina Dečová z Košíc mi zavolala, či mám v auguste čas, či som ochotná ísť na zabezpečovačku na ultrabeh. Vlastne neviem, ako sa ona spoznala s Belom a ako sa k tomu dostala, ale takto to začalo – cez Bela Špišáka na Východniarskej stovke.  

Aké boli tvoje prvé dojmy z pohľadu zdravotníčky?
Tým, že som bola na stanovišti približne na 70. – 80. kilometri, boli rôzne stavy, ale nie všetci sa dostali až tam. Väčšinou som ošetrovala pľuzgiere a boľavé kĺby. Bolo to fajn, z hľadiska prvej pomoci nebolo veľa práce, a čo bolo najlepšie, na tej občerstvovačke som našla partiu super ľudí, s ktorými som dodnes v kontakte. Na konci, vo finiši, som sa stretla s tebou, Julka, a ty si mi sama povedala, že tu nestretnem normálneho človeka, vraj nikto normálny nejde behať 130 kilometrov po kopcoch a ešte si za to zaplatí (smiech). Teším sa, že som spoznala ľudí, ktorí sú pre niečo zapálení, nesmierne ich to baví a robia pritom aj niečo pre svoje zdravie. V dobrom im závidím tie výhľady, pretože ja k behu nemám vzťah, som skôr len turistka. Veľmi obdivujem ľudí, ktorí sa na toto dajú a ktorí to zvládnu po fyzickej aj psychickej stránke.

Aký je teda tvoj vzťah k behu, respektíve k pohybu v prírode?
Čo sa týka môjho pohybu v prírode, posledný rok sme s manželom chodili viac na bicykel ako na turistiku, hoci aj tú máme veľmi v obľube. V tomto sme sa s manželom našli a som za to vďačná. Snažím sa aj svojich príbuzných vytiahnuť niekam von, keď som doma na návšteve (úsmev). Čo sa týka behu, tomu som párkrát dávala šancu, ale veľmi rýchlo ma to prestalo baviť alebo som ochorela – k behu som si nejako nenašla cestu. Možno si raz nájdem, možno sa raz aj na nejaké ultra prihlásim (smiech) – ani to nevylučujem v budúcnosti. Prírodu mám veľmi rada, avšak pobehovať po kopcoch, to je zatiaľ nad moje sily.  

 

Ako vnímaš to, že športovec sa prihlási na preteky, neustráži si svoj stav a zrazu je odkázaný na pomoc zdravotníka – skončí napríklad s hyponatrémiou alebo na infúzii? 
To sa mi zatiaľ našťastie nestalo. Stalo sa mi akurát, že jeden bežec bol vyčerpaný, klepala ho zimnica, bol dehydrovaný. Možno mal aj hyponatrémiu. Ponúkla som sa mu, že mu dám infúziu, s tým, že povedal, že ďakuje, ale chce to zvládnuť bez nej. Bol zabalený v izotermickej fólii na karimatke – protišokové opatrenia tam boli všetky zo strany organizátorov, takže opäť skoro žiadna robota pre mňa (úsmev). Stane sa, že to bežci občas prepália, ale vtedy som veľmi vďačná za to, keď si to sami vedia uznať: Aha, dobre, tu už je to moja hranica, tu končím, už to ďalej nedám. Veľmi si vážim, že to nesilia a netreba ich potom hľadať a zachraňovať niekde v teréne. Lebo môže sa stať aj to, že skolabujú z vyčerpania alebo dehydratácie a hľadať niekoho po lesoch, ešte keď beží sám a nemáte o ňom takmer žiadne informácie, nie je ktovie čo.

S akým najzaujímavejším prípadom si sa na ultrabežeckých akciách ako zdravotníčka stretla?
Najzaujímavejší prípad, čo som mala, bola úplná kuriozitka. Jedni dobrovoľníci, ktorí boli so mnou na občerstvovačke, varili guľáš a bežcom k nemu ponúkali domáce čili papričky. Lenže jeden bežec, žiaľ, sa potom pozabudol a pretrel si tou paprikovou rukou jedno oko. Tak som mu ho potom vyplachovala. Chápem, aké je to nepríjemné, mne sa totiž stalo raz niečo podobné, keď som si dávala šošovku do oka a neumyla poriadne ruky (úsmev).

Čo ma minulo, keď som bola s Maťou Dečovou na Východniarskej stovke tri – štyri roky dozadu v cieli, tak akurát ona vychytala jednu bežkyňu, ktorá to prepálila tak, že takmer odpadla. Bola dehydratovaná, výrazne jej klesol krvný tlak, predpokladaný nedostatok elektrolytov. A Maťa iba prišla za mnou s tým, že: „Požičala som si tvoj tlakomer a dala som jej infúzku. Už je v pohode, oddychuje.“ A ja len: „Fajne.“ Takže napichovanie žíl a podávanie liekov či roztokov ma na dozoroch obchádza (úsmev). Avšak, na druhej strane, som rada. Len nech sú všetci zdraví.

Občas sa stalo, že moju pomoc odmietli, že sa zaliečia a pomôžu si sami. Časom som sa naučila v práci aj na dozoroch prijať to, že niekedy tí ľudia moju pomoc nechcú. Tak už mi ostáva len upozorniť ich na riziká a popriať, aby šťastlivo dobehli. Teplá polievka a milé slovo niekedy spravia viac ako lieky a obväz.

Predtým si spomenula, že ultrabežci robia aj niečo pre svoje zdravie. Vnímaš to tak, že ultrabeh je stále robením niečoho pre zdravie? Lebo o tomto sú diskusie...
Za mňa celkovo bežci tým, že behajú, robia niečo pre svoje zdravie. A to je dobre, pohyb je dôležitý. Na ultrapretekoch skôr nadávajú, že sú dokaličení a zničení (smiech), ale tá eufória na konci akoby zahladila všetky bôle.

Čo by si teda odkázala neprajníkom, ktorí tvrdia, že ultrabeh nie je zdravý šport alebo že všetci ultrabežci majú nejaké psychické problémy, keď toľko behajú?
Všetci máme svoju diagnózu a podľa mňa beh patrí k činnostiam, ktoré patria k psychohygiene. Každý máme svoj ventil, a keď ho nemáme, tak potom je zle – z toho ľuďom prepína a je to aj vidieť v praxi. A tým, že bežia, vyvetrajú hlavu. Mne športová aktivita tiež veľmi pomáha, hlavne v období, keď mám v sebe nevyriešené nejaké veci. Takže podľa mňa je super, že bežia, veď existujú aj nebezpečnejšie športy, a komu sa to nepáči, je to jeho problém.

Máš zdravotnícke odporúčania, ktoré by si bežcom na základe skúseností zdôraznila?
Dodržiavať pitný režim, ktorý je veľmi dôležitý, aj v zime. Stalo sa mi párkrát, keď som ponúkala Fluidex, rehydratačný roztok, ktorý nevypili skrz to, že sa dlho rozpúšťa alebo chutí odporne a oni sa ponáhľali ďalej. Takže veľmi sa mi páči podmienka, že bežci musia mať pri sebe určitý počet mililitrov tekutín, lebo prevencia v tomto prípade urobí dosť veľa. Bežci sa už asi aj poznajú, čo sa týka magnézia a rôznych hydratačných, rehydratačných gélov. Magnéziom sa treba nasýtiť týždeň – dva vopred, nie až na pretekoch experimentovať a hltať ho ako cukríky. Pri vysokých dávkach zníži tlak, môžu sa dostaviť hnačky, takže vedia sa ním ľudia aj predávkovať a v extrémnych prípadoch môžu vzniknúť aj poruchy srdcového rytmu.

Pracuješ ako záchranárka. Čo vidíš na na ultraakciách, že si ochotná ešte aj cez víkendy, vo voľnom čase, robiť v podstate svoju prácu?
Priznám sa, že ja tam nemám toľko roboty ako dobrovoľníci. A som veľmi rada, keď môžem zmeniť prostredie a ísť pre zmenu niekam robiť niečo iné ako obyčajne. Ďalšie veľké pozitívum je, že stretnem ľudí, ktorých mám rada, alebo nových spoznám. Človek si tým aj rozšíri obzory – na Hriňovskej stovke bola partia turistov z klubu okolia Rimavskej Soboty. Takže človek stretne fakt kopec zaujímavých ľudí, porozpráva sa s nimi – je to práveže milé osvieženie z toho kolobehu.

A to, že ja s mojimi vedomosťami zakročím, keď viem a môžem pomôcť a človek je ochotný moju pomoc prijať, to už beriem ako svoju súčasť. Keď je človek zdravotník, je vnímaný aj v rodine a blízkom okolí tak, že keď niečo je, každý mu volá alebo píše, lebo sa chce poradiť. Takže ono to nie vždy končí tým, že skončí šichta, idem domov, ale môže ho to čakať aj doma. Je to taká doživotná nálepka (smiech). V rámci mojich vedomostí pomôžem, ale veľakrát sa mi stane, že neviem poradiť, čo sa týka behu a fyzioterapie – cviky, strečing... keďže to je už mimo môj odbor.

Spomenieš si na príhodu z ultrapretekov, ktorá ti výnimočne utkvela v pamäti?
Veľmi milá príhoda sa mi stala práve na Severnom živloplazovi – bola tam s nami aj Majka z Michaloviec. Boli sme sa s ňou prejsť, trošku sme potrebovali vypadnúť, lebo sme mali ponorku. Finiš bol na hrade, strhol sa lejak, podmylo tam stan. Keď sme utekali naspäť k hradu, keď sa strhla tá prietrž, počkala ma, kým k nej dofučím a potom sme pokračovali ďalej. Poviem, dalo mi to zabrať, keďže to bol beh do kopca. Brala na mňa ohľad, keďže som športovo oveľa menej zdatná. A bolo milé, že celý čas mala úsmev na tvári a stále vedela pomôcť. Ja som bola v koncoch, premokli mi tenisky, Majka mi úplne bez problémov požičala svoje. Bola fakt anjel na zemi, a to som ju poznala len dva dni. Takže veľmi dobré spomienky mám na Majku. Poznám viacero skvelých ľudí, ale veľmi milo ma na nej prekvapilo, že pozná človeka dve minúty a už je ochotná urobiť pre neho prvé a posledné.*

*Majka Ľašová (v strede) vo februári 2019 tragicky zahynula v autonehode

Mala si aj nejaké menej milé skúsenosti s bežcami? Predsa unavený človek reaguje občas rôzne...    
Stalo sa, že niektorí frflali na povinnú výbavu, ale to, že je to pre ich dobro, to trošku asi nevedeli pochopiť. Myslím si, že treba dbať na svoje zdravie a treba brať ohľad aj na druhých ľudí, nie len na seba. Nie je to pre srandu králikov a nie je to ťažké ani v batohu – tá izofólia s čelovkou a pollitrom alebo litrom vody a vlastný pohárik. Chápem, že pri behu sa na chrbte ráta každý gram, avšak opäť sme pri prevencii.

Cítiš sa dobre aj v komunite záchranárov aj v komunite ultrabežcov, majú niečo spoločné?
Ja stále tvrdím, že každý máme svoju diagnózu – deformáciu, a je úplne jedno, kto kde pracuje, kto kde čo robí. Ťažko povedať, lebo každá komunita je niečím špecifická, aj tá bežecká, aj tá záchranárska. Jedno je isté, a to majú spoločné: ani v jednej, ani v druhej nie sú normálni ľudia (smiech) – normálny človek nejde robiť na záchranku a takisto sa nedá na taký beh. Týmto pozdravujem aj svojho kolegu Tomáša, ktorý patrí do oboch komunít a určite nie je jediný. Ľudia, máte môj obdiv.

Máš nejaké odporúčania pre organizátorov, na čo by mali dbať počas takýchto náročných víkendov? Pretože tí vedia v cieli občas vyzerať horšie ako bežci...
Ťažko radiť niekomu, kto niečo organizuje, keď ja sama som, s pomocou manžela, organizovala maximálne vlastnú svadbu, kde bolo 30 ľudí aj s nami (smiech). Z toho hľadiska viem len odporučiť: nechať si niekedy poradiť od ľudí a prerozdeliť robotu, nechcieť robiť všetko sám. A skúsiť si viac oddýchnuť. Samozrejme, keď sa to dá, keď je to možné. Ale to už zrejme oni vedia aj zo skúseností, čo a ako majú robiť. Neviem si predstaviť vedieť zorganizovať takú veľkú akciu, kde príde 200 ľudí a musíš vedieť, aj čo sa týka občerstvovačiek, aj nákupov, aj ľudí zabezpečiť, aby tam boli, priestory, sponzorov, povolenia, značenie trasy... Skrátka, je to kopec roboty. Obdivujem ich, že dokážu zorganizovať niečo také, lebo to nie je vôbec jednoduché.

Pamätáš si najdlhší čas, ktorý si strávila na občerstvovačke?
Najdlhšie to zrejme bolo na tej prvej Východniarskej – Kojšov. Odvtedy som asi tak dlho nebola. Lebo neskôr to bola väčšinou skoršia občerstvovačka, na ktorej tam bolo treba byť doobeda alebo okolo obeda, rýchlo to ľudia odbehli, a potom som sa presunula a trávila som čas na inom, o dosť neskoršom stanovišti, prípadne v cieli alebo šla domov. Ale keď je človek aj 12 hodín, keď nie viac, na jednom mieste, je mu otupne. Nechcem hovoriť za ostatných dobrovoľníkov, hovorím svoj subjektívny pohľad. Tam to bolo asi najdlhšie, keď nerátam tie, kde som bola na dvoch miestach. Potom sme sa síce presunuli do cieľa, ale človek je potom ako „vygrcaný rezeň“ (smiech), lebo takmer celú noc bol hore. Beriem to však tak, že vtedy som ešte nemala tréning vo výdrži, čo sa týka nočných, keďže som ešte nepracovala na záchranke. Niežeby sme sa nudili, bolo nám aj veselo. Pri návaloch bežcov čas rýchlo zbehne, avšak pri čakaní na posledných sa vlečie.

Ako dlho sa dávaš dokopy po dozore na ultraakcii?       
Mne až tak regenerovať netreba, lebo ja sa tam v podstate až tak nenamakám. Väčšinou mi stačí jedna noc, poriadne sa vyspať v posteli. Ak som mala na ďalší deň službu a nebola náročná, dalo sa to zvládnuť. Avšak človek nikdy nevie, aká služba ho čaká. Preto, pokiaľ to bolo možné, vybavila som si voľno aj na ďalší deň. Aby som nebola ako ten rezeň (úsmev).

Čo by si odkázala človeku, ktorý aj pokukuje po dobrovoľníctve, ale zatiaľ sa neodhodlal?
Nech sa toho ľudia neboja, lebo tam nie je nič ťažké na práci. Okrem nosenia vecí. Má to niekoľko plusov navyše: získa nové známosti, rozšíri si obzory, spozná kopec zaujímavých ľudí. Zistí možno, že aj on by rád niečo také robil, čo sa týka behania alebo pomoci druhým. Má to svoje čaro. 

A máš nejaký osobný odkaz pre čitateľov všeobecne?
Prajem všetkým pokoj v duši. A nech vám to beží.

Ďakujem za to, že na nás na pretekoch dávaš pozor, za čas na zaujímavý rozhovor a verím, že sa opäť stretneme na niektorej akcii Slovak Ultra Trail!

Foto: archív Lucie Kuchťákovej. Rozhovor pripravila Julka Batmendijnová.