Rýchlik Zoška Bratislava, ďaľší krásny sobotný výlet
Lukáš Šichta
Tento rok pri nejakom zatmení zmyslov som sa v jeden pekný večer prihlásil na všetky Malo Karpatské 50tky, Vlastne neviem koľko ich je, ale za pol hodinku som už svietil na RZB aj na MKV. Je pravda, že už som skoro Bohuničan tak prečo nie? A je to tu celkom pekne. A keby len to. Tu musí človek vedieť aj behať. Yes, ako stvorené pre turistu do prevýšení.
Už mám také pravidlo, prihlás sa 3 mesiace dopredu, zapíš si to a kašli na to. Čiže týždeň pred pretekom som zistil, že nemám zaplatený autobus na štart a vlastne ani neviem, kde idem. Nevadí, aspoň to bude spontánne.
Zaplatím bus a v sobotu ráno idem do Trnavy. Stretám Maroša Ef., ktorý mi vysvetľuje, že odtiaľto je to na Zošku bližšie. Ups, nič to, veď treba sa ešte ráno o piatej povoziť po Slovensku. V Blave stretám Julku Be a manžela a tí ma ako svojho synáčka zavedú ku autobusíku. Čakal som viac ľudí. Ale pri OMVke iba dva busy. Všetci išli priamo?
Julka s Jurom práve dospávajú svadbu. Niekto chodí na 50tky po 4 dňoch v Tatrách, iní zase prichádzajú priamo zo svadby. Veď čo to je 50tka? Zošku som čakal ako malú horskú chatičku, ale vystúpim a predo mnou sa pýši obrovský hotel. Oukej. Postretáme sa so stálicami ultratrailu, trošku rozdýcham svoju ťažkosť pri srdci, rozoberieme aké by to bolo behať 100vky v metroch (mať za 11násť sekúnd po výlete musí byť na poriadnu depku) a môžeme sa postaviť na štart. Všetko pripravené, so všetkými som rozlúčený a ja sa chytám Maťa Bé. Dnes ideme pučiť spolu. Ešteže mám parťáka na výlet.
Prebehneme sa asi 100 metrov a už aj stojíme. Zápcha. Aspoň sa toľko nezadýchame hneď od štartu. Ale keď sme sa odpchali už to začalo. Krásny chodník, či zvážnica lesom. Trošku dolu, potom postupne hore. Vždy ako som natiahol nohu tak ma niečo škrabalo do zadku. Hm.. čo som zobral hneď na začiatku nejakú žihľavu alebo som prešiel cez malinčie? ..alebo žeby som zle zašil dieru a hnevajú ma švíky? Snažím sa toho nejako zbaviť. Vyzerá, že sa to zlepšuje. Alebo je to iba tým, že som začal kráčať. Kašľať na to.
O chvíľku sme na Čermákovej lúke. Aha, veď ja to tu poznám. Len tento rok som tu bol na Trnavskej stovke, Štefánikovi, ..a vlastne ..to je všetko. Hneď za lúkou som sa na Štefánickej štafete stratil kdesi do Kuchyne. Ale teraz som vedel čo má prísť a pekne som odbočil hore na hrebeň. Chvíľku po lese a búúm. Skalnatá. Pred nami rad fučiacich ježkov. Slnko pečie ako besné, ale síl mám tak si to vybieham pred Maťom skôr. Pofotím pučiacich pretekárov a hore trošku pooddychujem. Keď si predstavím ako stráášne som nadával na tento kopec na štafete. Je zaujímavé smiať sa sám na sebe ako som si robil kedysi zle. Hore orazíme kontrolu a bežíme ďalej. Mierne hore, mierne dole. Kto vie poriadne behať môže sa celý čas bláznieť. My sa bláznime chôdzou.
Keď aj pobehneme, tak hneď zahučím na zem. A zase raz pred ľuďmi. Hanba. Rýchlo sa postavím na nohy, veď sa nič nestalo. Pozriem ruky. Zopár škrabancov na dlaniach od brzdenia, to je v poriadku aj keď to bolí ako fras. O minútu pozriem na palec a trošku je červenší ako obvykle. Vlastne on je cely zaliatý červňou. Ups, bruško palca mi visí na nitke. Krvi ako pri zabíjačke. Čo mám teraz robiť. Toto som už dávno nezažil. Už dávno som nevidel krv. Mám plakať? Mám stresovať? Mám dostať depku? Asi bude najlepšie všetko naraz. Celkom som bol zaskočený tým, že aj mne sa môže niečo takéto stať. Nič to aspoň som mal do Pezinskej Baby lízatko.
Prst som musel stále držať smerom hore, aby som nevykvapkal. Všetkým som teda ukazoval. Je to tu super :D Opäť prišli nejaké známe strmšie zbehy. Po rovine sa človek vyvalí ako je dlhý a pri šialenom zbehu dolu svahom nič. Takéto naschvály mi robí Rýchlik. Pri zbehoch zase cítim čosi v zadku. Kúúrnik čo to do frasa je? Trošku sa pošmátram a vytiahnem zo zadku ihlu. Úups asi som tie gate ešte nezadošíval. Ihlu som vytrhol, kraťase mi zostali na nohách tak môžeme ísť ďalej. Konečne mi je príjemne.
Na Pezinskej Babe fačujem prst, aby ma mohli všetci ľutovať a každému sa snažím sťažovať aké som chúďatko. Asi to každého prd zaujíma. Čo to schrúmeme a pustíme sa s Maťom na ďalší úsek. Rovinaté úseky práve len začali. Veď po desiatich kilometroch sme už mali nastúpané polovicu výšky. Maťa pobolieva koleno. Dosť sa potrápil. Ale vari som ho dosť porozčuloval na to, aby nemusel myslieť na bolesť. Pred týždňom som sa zabával v Tatranskom lejaku v potoku, teraz som si užíval Zakarparskú spraš. Keď pred Vami niekto bežal tak ste šli za ním ako ralley auto v prachu. Zo Salašu zbiehame po modrej do "štvrte chudoby" Neštichu. Julka nás obehne ešte pred dedinou ako raketa. Na otočke v Neštichu zase raz občerstvovačka.
Niežeby som nebol rád. Aj keď na stovke sú od seba trošku vzdialenejšie. Začínam byť pekne vyfľusnutý. Smädný, Už nepamätám deň kedy som nebol smädný, Maťo obaľuje koleno fačom. Ja pijem asi liter radlera a dlávim do seba všetko čo pred sebou uvidím.
Keď sa dá Maťo dohromady, po cca desiatich minútkach ideme búšiť okolo hradu Biely kameň znovu na hrebeň. Ideme po krásnom chodníku a neskor krásnej lesnej ceste. Je tu nádherne. Obchádzame Modry, neskôr Červený kríž a postupne sa blížime ku krížu Bielemu na hrebeni. Maťo ma vyháňa preč. Že pre neho beh už dnes skončil. Chvíľku, asi 5 minút, rozmýšľam či ho mám nechať v lese samého, ale keď sa pozriem na tu horu chlapa za sebou tak sa o neho nebojím. Viem, že sa o seba dokáže postarať. Ok, Maťo drž sa a choď tak aby to chutilo. Ja idem nechutne dobiehať Julku.
Nasajem do seba všetku silu aj z kilometrového okolia a vyrazím behom do kopca. Skúšam aké to je byť ultra bežcom a nie diaľkoplazcom. Celkom to ide. Dlho nikoho nestretám, ale potom to prišlo. Postupne naspäť predbieham tých čo nás obehli. Som šťastný :D ..pred Bielym krížom kecám s pani na bajku. Pýta sa čo to robíme. Tak sa jej to snažím nejako vysvetliť. Asi prvý nezainteresovaný človek čo to chápe. Dokonca aj to že do Blavy ideme cez Marianku. Teta iba poznamenala. Aha, to aby ste mali viac výškových metrov. Dobre som je to vysvetlil, že? Už aj ona vie, že nie sú dôležité kilometre ale výškové.
Za Bielym krížom zazrem v diaľke niečo čierne. Dokonca to vyzerá aj na Mongola. Eeej, Julka. Konečne. Ale dokým som ju dobehol, to bola ešte fuška. Julka dolu kopcom už ako obvykle letí ako Kamikadze (pojem kamikazde (božský vietor) sa tradične používal na označenie dvoch tropických tajfúnov, ktoré opakovane zničili mongolskú inváznu flotilu smerujúcu na Japonsko v rokoch 1274 a 1281) Takto zbesilo sme doleteli až do Marianky (pútnického miesta). Pre nás bola teraz ale najdôležitejšia občerstvovačka.
Julka tradične cez ňu prefrčí a pučí strmo hore na Kačín. Ja sa pekne do sýta ladujem. Až potom sa vidám makať. Julku stretám ešte v Marianke. Asi ju tiež dobehol ten Japonský tajfún. Minuli sme pri zbehu kopec energie a teraz to už nešlo tak Mongolsky. Nevadí, už sme na skok od cieľa.Ani sme sa nenazdali a boli sme na Kačíne. Ja, že to bude nejaký kopec a tam kopec ľudí a dokonca aj autobus tadiaľ prebehol. Pozerám, že kontrola. K6. Vyberám papier. Ale ujo má zastavuje. Nie, nie, to my tu máme turistickú akciu. Vravím si a ja mám čo? Ja som tiež turista.
A teraz to prišlo. Nenormálne dlhý asfalt a vkuse trošku do kopca. Julka dostala depku. Radšej nejdem opísovať jej prejavy, ale držala sa statočne. Po asi nekonečnosti konečne cesta začala klesať. Pri záhradkároch aj dosť strmo a v strede zbehu tajná kontrola. Dosť nedobre! Fotím si kamenného mužička a klušem za Julkou ďalej. Ešte som kus nepoznal, ale potom sa po pravici objavila cesta na Železnú studienku a ja som si uvedomil, že tu už som tiež raz bol. Julka pozerá stále na svoje nové hodinky a z ničoho nič dupla na pílu. Zase raz na 50tom kilometri musíme valiť pod 5 minut/kilometer. A čo sme robili doteraz? Berieme heslo pri červenom moste, ktorý je ozaj že červený. A čo keď ho premaľujú?
Potom ešte posledné výškové metre chvíľku naspäť, zbehneme ku železnici a pri Tescu vbiehame do dvora domu sociálnych služieb Gaudeamus. Čas 6:59 ..konečne chápem na čo to dievča v kuse zízalo na tie hodinky. A konečne vytúžený guľáš. Julka sa úplne vypne. Tri hodiny leží dobreže nie na cieľovej páske, kde ju zložilo. Juro vypučil čas o hodinu a pol lepší ako my. Je to proste pán. Maťo dobehol 40 minút po nás a teda celkom to ešte s tým kolenom rozbehol. Peťo Ká prišiel 5 minút pred nami a Maťova Maťa asi hodinku po Maťovi. Polovičná zomby párty môže začať. Roman, Emil a ďalší rýchlici sa už tvária, že nikdy nikde neboli a držia párty pri živote. Nakoniec sme boli v cieli skoro dlhšie ako na trati. Taký Juro určite.
Náš Zomby nám odkazuje, že ho máme počkať a že ideme na párty pivo. Zomby ale nakoniec prišiel do Blavy o pol jedenástej a úplne ako keby bol na vrchole svojich dni. To už sme mali aj po párty s Robom, zadno-vojičom, a teda o polnoci sme pospali aj bez párty piva ako zarezaní.
Bol to úžasný deň medzi svojimi a čo je na tom najlepšie, výlet pokračuje aftérkou na druhy deň. No nebehaj kvôli tomuto všetkému ultra :)
https://dobrodruzstvavteniskach.blogspot.sk
Článok bol zverejnený so súhlasom autora.
.jpg){kind=logo}
