Salomon Cappadocia ultra (medium) Trail 2024

08.11.2024 08:51

Erik Hübner

Jedno z najprestížnejších trailových podujatí na svete, pričom v Turecku jednoznačne  najprestížnejšie, sa koná každoročne v polovici októbra v centrálnej Anatólii, v divotvornej, akoby na túto zemeguľu nepatriacej Cappadocii. Vďaka Slovak ultra trailu som sa mohol tohto bežeckého sviatku zúčastniť aj ja a to na stredne dlhej trase nazvanej Cappadocia Medium Trail - 62 km / +2050 m (ultra trasa má parametre 119 km a 3730 m prevýšenia).

Už deň pred pretekmi, kedy sa rozhodujem ísť odprezentovať, je vidno, že je to miestna naj akcia, žije tým celé mesto Urgup, kde je okrem prezentácie aj veľké expo všetkých sponzorských značiek, aj veľké pódium, kde sa striedajú najvýznamnejší tureckí dídžejovia až do neskorej noci. To áno, zábavu tí Turci vedia robiť. Takúto atmosféru na pretekoch som fakt ešte nezažil. A to isté môžem skonštatovať aj o prezentácii. Zorganizované je to do bodky, ale dlhočízny rad sa posúva len veľmi neochotne. Po cca 45 minútach sa konečne dostávam k pultu, kde fasujem (po preukázaní sa pasom) debničku so šablónou, kde mám rozkreslené, kde mám presne uložiť ktorý kus povinnej výbavy. Až potom, ako si každý rozloží výbavu podľa predpisu, sa môže posunúť k „inšpektorovi“, ktorý to skontroluje. Sú fakt precízni. Povinná je okrem čelovky a náhradných batérií aj powerbanka s minimom 6500 mAh, dokonca kontrolujú aj tento údaj. Podmienky organizátora plne akceptujem, i keď tu už tak trocha frflem. Štart je totiž o siedmej, už za svetla a limit je 12 a pol hodiny, takže po tme sa teoreticky môže ísť maximálne dve hodiny. A keď sa ma organizátorka začne pýtať na „running shoes“, tak už na ňu naozaj čudne pozriem, na čo sa len zasmeje. Napriek tomu, že som ešte v relatívne krátkej rade čakal skoro hodinu, skláňam pred organizátormi poklonu, zvládnuť takto takmer 2000 ľudí za jeden deň je fakt zaberák. Za zmienku ešte stojí to, že v prípade záujmu si mohol pretekár dopredu vybrať na webovej stránke čas, kedy príde na prezentáciu, aby nemusel dlho stáť, no títo „protekční“ stoja presne rovnako dlho ako ja, len vo vedľajšom koridore.

Po prezentácii ešte rýchla prechádzka maličkým námestím nabitým stánkami, hodiť do seba obligátnu tureckú kávu a baklavu a šup domov. Na pasta párty nezostávam, mám toho humbuku dosť, tak nejako sa mi k tomuto prostrediu hodí skôr kľudná vidiecka atmosféra. 

Ráno o siedmej sú v tejto púšti 3 stupne Celzia. Pritom cez deň má piecť slnko. Obliekam bundu z povinnej výbavy a v duchu ďakujem samému sebe za to, že som doma prihodil do kufra aj rukavice. Štartujem spolu s „modrými číslami“, ktorí majú dnes na tanieri raz tak veľké sústo ako ja. Koridor je rozdelený do 15 zón podľa štartových čísel. Keďže som sa najskôr postavil úplne dozadu, zisťujem, že sa musím predrať až do tej úplne prvej zóny. Neskôr som to pochopil, že štartové čísla asi nemáme len tak náhodne vygenerované, prideľovali nám ich podľa ITRA indexu. Toto spätne hodnotím ako veľmi múdry ťah organizátora, najmä po vzhliadnutí poštartovných fotiek s nekonečnými zástupmi bežcov na úzkych chodníčkoch.

Štart

Klasická hecovačka s emotívnou hudbou, štart ako na bostonskom maratóne a aj úvodné tempo je podobne nastavené. Nevadí, aspoň sa trocha zahrejeme. Úvodné kilometre idú do kopca a už po pár minútach sa zaraďujeme poslušne ako husičky do úzkeho jarku. Som trocha vzadu, ale neriešim, preteky ešte len začínajú. Netrvá dlho a vychádzame na slnko, je to hneď cítiť. Oblečená nepremočka je trochu priveľa, ale dá sa to zniesť. O chvíľu uvidím prvé ikonické balóny, ticho sa vznášajúce nad touto mimozemskou krajinou a ja nemôžem zavrieť ústa. Áno, poznám to z tisícov fotografií, ale takto naživo je to mega. V niektorých okamžikoch je ich na oblohe aj 50, jeden sa vyvezie tristo metrov do výšky a druhý pre zmenu kopíruje terén dva metre nad zemou. Viem, že to robia takmer každý deň, celý svoj život, ale aj tak sú to machri.  

Mrazivé ráno

O chvíľu sa otvára široká cesta a bežíme naozaj nenáročným terénom. Napriek tomu necítim, že dnes je TEN deň, ale na druhej strane nebadám žiaden väčší problém, takže som v kľude. Zbiehame do údolia, kde ešte stále vládne prízemný mráz a ani sa nenazdám, je predo mnou prvý checkpoint Ibrahimpasa (11 km, 350m+). Čaká nás dlhší 16 km úsek s polkilometrovým stúpaním, tak naberám obe fľaše, pričom na jednej sa mi darí urvať štupeľ. Opravujem fľašu a prepadám sa asi na 50. miesto, ale ani toto ma nerozhodí. 

 

Bunda sa mi ešte nechce dávať dolu, lebo na otvorených častiach trate vcelku sviežo fúka vietor. Široká cesta sa zanedlho mení na úzky chodník lemovaný „oračinou“ schovanou pod vysokou trávou, po ktorej sa naozaj nedá bežať. Takže sa nedá ani predbiehať. Do kopca mi to ani nevadí, vládzem rovnako ako moje okolie, ale smerom dolu sa pomaly začínam nudiť.  Dobre, skúsim predbehnúť jedného Mustafu. Nohy mi síce lietajú ako kozľaťu na ľade, ale s vypätím všetkých síl to dávam. Vydýcham sa a skúšam ďalšieho. Úspech, ale členky si zažili svoje. Vyhodnocujem to ako neefektívne a poslušne zaraďujem neutrál vo vláčiku.

Vo vláčiku

Po vbehnutí do údolia to zasa začína byť zaujímavé, míňame stovky príbytkov vydlabaných v pieskovcových stenách. Z každého kúta tu dýcha história, niekoľkotísícročné pretváranie tejto krajiny človekom zanechá veľké stopy. Na checkpoint číslo dva je to vcelku do kopca, je to jediná dedina, ktorá v tejto oblasti leží na kopci. Až vo výške 1300 m.n.m. Celkovo sa trasa pohybuje v rozmedzí od 1100 do 1500 metrov nad morom. Konečne zhadzujem bundu, no ruky ešte musia počkať, mrazivý vietor je všadeprítomný. Občerstvovačka je klasická, voda, kola, minerálka, čokoláda, banány, oriešky, chipsy. Ja si svoje jedlo nesiem so sebou, takže zasa iba dopĺňam vodu a pokračujem ďalej. Prebiehame cez dvor nejakého hotela, kde sedia hostia na neskorých raňajkách. Dosť divné, ale v tejto spleti uličiek to možno bolo jediné logické riešenie. 

 

Checkpoint č. 2 – Uchisar

Zbeh je príjemný, konečne sa mi darí ísť svojim tempom a tým pádom aj pár ľudí predbehnúť. Až kým nepribehnem k usporiadateľovi, ktorý nás vženie do tunela popod diaľnicu a následne do suchého koryta potoka vyrezaného medzi pieskovcovými vežami. Najskôr je to zábava ako na tobogáne, ale hneď dobieham ženu bežiacu dlhú trať (neskoršiu víťazku), ktorá sa v týchto pasážach dosť bojí a tak postupne za ňou brzdí viac a viac bežcov. O predbiehaní tu nemôže byť ani reči, dobrých 15 minút sa vezieme v tomto osobáčiku až  na dno kaňonu. Aspoň mám čas si to pekne obzrieť.

 

Pod diaľnicou

Až  na konci samotného údolia sa naskytne príležitosť na predbehnutie... pár skokov a traja sme už pred ňou. Toto údolie si však naozaj zaslúži veľkú pozornosť. Terén  je tu prekvapujúco technický, okrem samotného koryta potoka sú tu trčiace korene a kamenné polia striedajúce sa s veľkými fľakmi s hlbokým sypkým pieskom. Toto ma fakt baví. Bežíme traja spolu a kričíme na seba, kadiaľ ďalej, plazíme sa po štyroch v tuneli, ktorý prerazila voda, musím sa skloniť tak, že až zabáram štuple fliaš do piesku. Nevadí, budem mať chrumkavý jonťák. V ďalšej diere, v ktorej sa dostávame až do miest, kde nie je ani za mak svetla, si rozbijem hlavu o strop až tak, že mi tečie krv. Následne zisťujeme, že v spleti chodníčkov sme odbočili zlým smerom a keď sa vrátime späť, zaraďujeme sa zasa za nám známu ženu. Tak toto nevyšlo podľa predstáv, ale tie okamžiky, kedy sme si všetci traja pripadali ako na známych Youtubovských videách istej outdoorovej značky, za to stáli. 

 

Vstup do údolia

Checkpoint č. 3 – Goreme je mesto ležiace v podstate v strede trasy. Odtiaľto nás čaká síce iba 12 km ale podľa profilu až 600 metrov do kopca k ďalšiemu bodu. Slnko už vcelku slušne pečie a my vstupujeme do najkrajšej časti nielen pretekov, ale celej Cappadocie. Volá sa to Red valley a je to vskutku dych berúci pohľad. Najmä zhora. Tam sa však treba najskôr prepracovať. Takým istým kaňonom, akým sme šli vo vláčiku smerom dolu, teraz stúpame na priamom slnku hore. Teplo sa odráža od piesku, takže aj keď je len nejakých 20 stupňov, tu to cítiť, akoby bolo 30. Viem, že aj keď nemám úplne svoj deň, teraz nastáva môj čas, čas druhej polovice pretekov. Začínam dobiehať a predbiehať, áno toto mám rád. Predbieham, ale iba vďaka tomu, že vždy už dotyčnému začínam liezť s mojim fučaním na nervy a tak mi radšej krkolomne uhne.

 

Red valley

Prebieham cez miesto, kde sa oddeľuje 36 km trasa od tej našej, stretávam pár oproti idúcich partií na koňoch a dostávam sa na traverz vcelku vysokej hory (na foto v pozadí). Traverz je síce v propozíciach nakreslený ako rovina, ale tvorí ho v podstate milión dookola sa opakujúcich zhruba metrových vlniek. Spočiatku ma to baví, je to ako pump track, ale po desiatich minútach mi z toho začína byť reálne zle od žalúdka. Okrem toho, toto je úsek, kde naozaj platí, že krok mimo chodníka znamená posledný krok v živote.  Nekonečné vlnovky sa ťahajú v podstate až do ďalšej občerstvovačky Cavusin, po ktorej má nasledovať obávaný najstrmší stupák trasy. Tak sa tu radšej zdržím dlhšie a zobnem niečo aj z miestnych špecialít – sú tu aj salámy a syry. Nejako začínam pociťovať nesúlad medzi žalúdkom a zostatkom tela. 

 

Vyrážam a v podstate okamžite sa ku mne pripája miestny tulák – pes. Je to sympoš a ide so mnou, akoby sme k sebe patrili odjakživa. Možno zo mňa cíti nejaké žrádlo, to má chudák smolu, ale rešpekt pred ním mám. Pre vysvetlenie – Turecko je preplnené túlavými psami, nie je ani možné aby ste nejakého nestretli a ako bonus – každý jeden je ťažší ako vy. Sú to vlastne také reinkarnované teľatá. I keď sú spravidla priateľskí, vždy z nich ide veľký rešpekt. Tento môj sa rozhodol ma sprevádzať. V podstate ma to vcelku potešilo, štartové pole je už dosť potrhané, takže som väčšinou sám. Netrvá dlho a ocitneme sa na príkrej stráni, ktorou vedie úzky chodník až na vrchol. Nie je to našťastie žiaden zabijak, ako som si predstavoval, poznám dokonca pár ľudí, ktorí by ho šli aj behom. A už sa k nim radí aj môj pes. Áno, má dosť energie na to, aby bežal hore kopcom, lenže on má inú zábavku. Sadne si na chodník – rovno predo mňa a čaká ma. Ja ho potom musím krvopotne obísť po suťovisku a akonáhle sa zaradím späť na chodník, on sa rozbehne, zozadu mi vrazí do nohy, obtrie sa o mňa, predbehne ma a hneď predo mnou si zasa sadne. A ja zasa obchádzam. Zastavím a skúsim mu dohovoriť. Nič. Opakuje sa to. Tak naňho skríknem, aby šiel domov. Nič, totál ignorácia. Robí to absolútne celú cestu hore. Ak sme sa neobišli 30 krát tak ani raz, prisahám. 

 

Hore nás čaká krásna náhorná plošina a výhľady na všetky strany. Psík si ide svoje, stále ho to baví, avšak tu je to obchádzanie už jednoduchšie. Na začiatku klesania do cieľa je posledný checkpoint, kde dobieham pretekára predo mnou. Tak predsa len ešte jeden skalp. Naberiem len do jednej fľaše, veď v propozíciách som si k tomuto poslednému úseku urobil poznámku „už len bomby do cieľa“.  Pes medzitým zaľahol do tieňa stanu, no len čo sa pohnem, vstáva a ide so mnou ďalej. Keď bomby tak bomby, bežím dolu čo to dá a ocitám sa na akejsi planine, kde sa dokonca pestuje hrozno. Peklíčko už je vcelku slušné a tak mierne stúpanie mi dajako nechutí. A to veru nemá konca. Do cieľa to malo byť 9 km dolu kopcom! Čo je zas toto? Dychčím akoby som umieral, pichá ma v boku, zle mi je, grcať chcem, ja sa tu rozplačem a sadnem na kameň! To nie je fér toto. Školácka chyba - takto zle si pozrieť profil a nesprávne nastaviť hlavu. Našťastie široko – ďaleko okolo mňa nikoho, takže už sa nemusím naháňať –  na druhej strane som na pretekoch, tak sa tu nebudem prechádzať. Nachádzam posledné zbytky psychických síl, zanadávam si, pozriem na psa, či mi náhodou nerozumel a konečne tesne za nekonečnom sa profil láme na posledný kilometer do cieľa. Tam je už hluk, dav, moji najmilší a vytúžené pivo... ups, toto jediné nie, oni tu fakt pivo nikde nemajú. 

 

Cieľ

Dobieham v čase 06:38 na 31. mieste celkovo a 8. v kategórii, čo je pre mňa na pretekoch tohto formátu fakt úspech a česť. A ešte som získal aj psa. Po spoločných dvadsiatich piatich kilometroch to už snáď môžem konštatovať. Štartové číslo som mal 1028, čo je vlastne 28. v poradí, takže takpovediac som dobehol podľa očakávaní.

 

Môj pes

Musím povedať, že to bol jeden z tých NAJ zážitkov na celý život. Aj kvôli organizácii, perfektným ľuďom, ale hlavne kvôli tomu prostrediu, nie nadarmo je to jedno z TOP miest UNESCO. Trasa viedla v podstate celým výberom najvychytanejších miest Cappadocie a plne ju odporúčam všetkým, ktorí si chcú užiť beh nielen v inej krajine, ale i na inej planéte. 

Vďaka Slovak Ultra Trail.

(Foto: Salomon Cappadocia ultra trail, autor)

Jedno z najprestížnejších trailových podujatí na svete, pričom v Turecku jednoznačne  najprestížnejšie, sa koná každoročne v polovici októbra v centrálnej Anatólii, v divotvornej, akoby na túto zemeguľu nepatriacej Cappadocii. Vďaka Slovak ultra trailu som sa mohol tohto bežeckého sviatku zúčastniť aj ja a to na stredne dlhej trase nazvanej medium trail (ultra trasa má parametre 119 km a 3730 m prevýšenia)
Už deň pred pretekmi, kedy sa rozhodujem ísť odprezentovať, je vidno, že je to miestna naj akcia, žije tým celé mesto Urgup, kde je okrem prezentácie aj veľké expo všetkých sponzorských značiek, aj veľké pódium, kde sa striedajú najvýznamnejší tureckí dídžejovia až do neskorej noci. To áno, zábavu tí turci vedia robiť. Takúto atmosféru na pretekoch som fakt ešte nezažil. A to isté môžem skonštatovať aj o prezentácii. Zorganizované je to do bodky, ale dlhočízny rad sa posúva len veľmi neochotne. Po cca 45 minútach sa konečne dostávam k pultu, kde fasujem (po preukázaní sa pasom) debničku so šablónou, kde mám rozkreslené, kde mám presne uložiť ktorý kus povinnej výbavy. Až potom, ako si každý rozloží výbavu podľa predpisu, sa môže posunúť k „inšpektorovi“, ktorý to skontroluje. Sú fakt precízni. Povinná je okrem čelovky a náhradných batérií aj powerbanka s minimom 6500 mAh, dokonca kontrolujú aj tento údaj. Podmienky organizátora plne akceptujem, i keď tu už tak trocha frflem. Štart je totiž o siedmej, už za svetla a limit je 12 a pol hodiny, takže po tme sa teoreticky môže ísť maximálne dve hodiny. A keď sa ma organizátorka začne pýtať na „running shoes“, tak už na ňu naozaj čudne pozriem, na čo sa len zasmeje. Napriek tomu, že som ešte v relatívne krátkej rade čakal skoro hodinu, skláňam pred organizátormi poklonu, zvládnuť takto takmer 2000 ľudí za jeden deň je fakt zaberák. Za zmienku ešte stojí to, že v prípade záujmu si mohol pretekár dopredu vybrať na webovej stránke čas, kedy príde na prezentáciu, aby nemusel dlho stáť, no títo „protekční“ stoja presne rovnako dlho ako ja, len vo vedľajšom koridore.
Po prezentácii ešte rýchla prechádzka maličkým námestím nabitým stánkami, hodiť do seba obligátnu tureckú kávu a baklavu a šup domov. Na pasta párty nezostávam, mám toho humbuku dosť, tak nejako sa mi k tomuto prostrediu hodí skôr kľudná vidiecka atmosféra. 
Ráno o siedmej sú v tejto púšti 3 stupne Celzia. Pritom cez deň má piecť slnko. Obliekam bundu z povinnej výbavy a v duchu ďakujem samému sebe za to, že som doma prihodil do kufra aj rukavice. Štartujem spolu s „modrými číslami“, ktorí majú dnes na tanieri raz tak veľké sústo ako ja. Koridor je rozdelený do 15 zón podľa štartových čísel. Keďže som sa najskôr postavil úplne dozadu, zisťujem, že sa musím predrať až do tej úplne prvej zóny. Neskôr som to pochopil, že štartové čísla asi nemáme len tak náhodne vygenerované, prideľovali nám ich podľa ITRA indexu. Toto spätne hodnotím ako veľmi múdry ťah organizátora, najmä po vzhliadnutí poštartovných fotiek s nekonečnými zástupmi bežcov na úzkych chodníčkoch.
 
Štart
Klasická hecovačka s emotívnou hudbou, štart ako na bostonskom maratóne a aj úvodné tempo je podobne nastavené. Nevadí, aspoň sa trocha zahrejeme. Úvodné kilometre idú do kopca a už po pár minútach sa zaraďujeme poslušne ako husičky do úzkeho jarku. Som trocha vzadu, ale neriešim, preteky ešte len začínajú. Netrvá dlho a vychádzame na slnko, je to hneď cítiť. Oblečená nepremočka je trochu priveľa, ale dá sa to zniesť. O chvíľu uvidím prvé ikonické balóny, ticho sa vznášajúce nad touto mimozemskou krajinou a ja nemôžem zavrieť ústa. Áno, poznám to z tisícov fotografií, ale takto naživo je to mega. V niektorých okamžikoch je ich na oblohe aj 50, jeden sa vyvezie tristo metrov do výšky a druhý pre zmenu kopíruje terén dva metre nad zemou. Viem, že to robia takmer každý deň, celý svoj život, ale aj tak sú to machri.  
 
Mrazivé ráno
O chvíľu sa otvára široká cesta a bežíme naozaj nenáročným terénom. Napriek tomu necítim, že dnes je TEN deň, ale na druhej strane nebadám žiaden väčší problém, takže som v kľude. Zbiehame do údolia, kde ešte stále vládne prízemný mráz a ani sa nenazdám, je predo mnou prvý checkpoint Ibrahimpasa (11 km, 350m+). Čaká nás dlhší 16 km úsek s polkilometrovým stúpaním, tak naberám obe fľaše, pričom na jednej sa mi darí urvať štupeľ. Opravujem fľašu a prepadám sa asi na 50. miesto, ale ani toto ma nerozhodí. 
 
  
Bunda sa mi ešte nechce dávať dolu, lebo na otvorených častiach trate vcelku sviežo fúka vietor. Široká cesta sa zanedlho mení na úzky chodník lemovaný „oračinou“ schovanou pod vysokou trávou, po ktorej sa naozaj nedá bežať. Takže sa nedá ani predbiehať. Do kopca mi to ani nevadí, vládzem rovnako ako moje okolie, ale smerom dolu sa pomaly začínam nudiť.  Dobre, skúsim predbehnúť jedného Mustafu. Nohy mi síce lietajú ako kozľaťu na ľade, ale s vypätím všetkých síl to dávam. Vydýcham sa a skúšam ďalšieho. Úspech, ale členky si zažili svoje. Vyhodnocujem to ako neefektívne a poslušne zaraďujem neutrál vo vláčiku.
  
 
 
Vo vláčiku
Po vbehnutí do údolia to zasa začína byť zaujímavé, míňame stovky príbytkov vydlabaných v pieskovcových stenách. Z každého kúta tu dýcha história, niekoľkotísícročné pretváranie tejto krajiny človekom zanechá veľké stopy. Na checkpoint číslo dva je to vcelku do kopca, je to jediná dedina, ktorá v tejto oblasti leží na kopci. Až vo výške 1300 m.n.m. Celkovo sa trasa pohybuje v rozmedzí od 1100 do 1500 metrov nad morom. Konečne zhadzujem bundu, no ruky ešte musia počkať, mrazivý vietor je všadeprítomný. Občerstvovačka je klasická, voda, kola, minerálka, čokoláda, banány, oriešky, chipsy. Ja si svoje jedlo nesiem so sebou, takže zasa iba dopĺňam vodu a pokračujem ďalej. Prebiehame cez dvor nejakého hotela, kde sedia hostia na neskorých raňajkách. Dosť divné, ale v tejto spleti uličiek to možno bolo jediné logické riešenie. 
 
Checkpoint č. 2 – Uchisar
Zbeh je príjemný, konečne sa mi darí ísť svojim tempom a tým pádom aj pár ľudí predbehnúť. Až kým nepribehnem k usporiadateľovi, ktorý nás vženie do tunela popod diaľnicu a následne do suchého koryta potoka vyrezaného medzi pieskovcovými vežami. Najskôr je to zábava ako na tobogáne, ale hneď dobieham ženu bežiacu dlhú trať (neskoršiu víťazku), ktorá sa v týchto pasážach dosť bojí a tak postupne za ňou brzdí viac a viac bežcov. O predbiehaní tu nemôže byť ani reči, dobrých 15 minút sa vezieme v tomto osobáčiku až  na dno kaňonu. Aspoň mám čas si to pekne obzrieť.
 
Pod diaľnicou
Až  na konci samotného údolia sa naskytne príležitosť na predbehnutie... pár skokov a traja sme už pred ňou. Toto údolie si však naozaj zaslúži veľkú pozornosť. Terén  je tu prekvapujúco technický, okrem samotného koryta potoka sú tu trčiace korene a kamenné polia striedajúce sa s veľkými fľakmi s hlbokým sypkým pieskom. Toto ma fakt baví. Bežíme traja spolu a kričíme na seba, kadiaľ ďalej, plazíme sa po štyroch v tuneli, ktorý prerazila voda, musím sa skloniť tak, že až zabáram štuple fliaš do piesku. Nevadí, budem mať chrumkavý jonťák. V ďalšej diere, v ktorej sa dostávame až do miest, kde nie je ani za mak svetla, si rozbijem hlavu o strop až tak, že mi tečie krv. Následne zisťujeme, že v spleti chodníčkov sme odbočili zlým smerom a keď sa vrátime späť, zaraďujeme sa zasa za nám známu ženu. Tak toto nevyšlo podľa predstáv, ale tie okamžiky, kedy sme si všetci traja pripadali ako na známych Youtubovských videách istej outdoorovej značky, za to stáli. 
 
Vstup do údolia
Checkpoint č. 3 – Goreme je mesto ležiace v podstate v strede trasy. Odtiaľto nás čaká síce iba 12 km ale podľa profilu až 600 metrov do kopca k ďalšiemu bodu. Slnko už vcelku slušne pečie a my vstupujeme do najkrajšej časti nielen pretekov, ale celej Cappadocie. Volá sa to Red valley a je to vskutku dych berúci pohľad. Najmä zhora. Tam sa však treba najskôr prepracovať. Takým istým kaňonom, akým sme šli vo vláčiku smerom dolu, teraz stúpame na priamom slnku hore. Teplo sa odráža od piesku, takže aj keď je len nejakých 20 stupňov, tu to cítiť, akoby bolo 30. Viem, že aj keď nemám úplne svoj deň, teraz nastáva môj čas, čas druhej polovice pretekov. Začínam dobiehať a predbiehať, áno toto mám rád. Predbieham, ale iba vďaka tomu, že vždy už dotyčnému začínam liezť s mojim fučaním na nervy a tak mi radšej krkolomne uhne.
 
Red valley
Prebieham cez miesto, kde sa oddeľuje 36 km trasa od tej našej, stretávam pár oproti idúcich partií na koňoch a dostávam sa na traverz vcelku vysokej hory (na foto v pozadí). Traverz je síce v propozíciach nakreslený ako rovina, ale tvorí ho v podstate milión dookola sa opakujúcich zhruba metrových vlniek. Spočiatku ma to baví, je to ako pump track, ale po desiatich minútach mi z toho začína byť reálne zle od žalúdka. Okrem toho, toto je úsek, kde naozaj platí, že krok mimo chodníka znamená posledný krok v živote.  Nekonečné vlnovky sa ťahajú v podstate až do ďalšej občerstvovačky Cavusin, po ktorej má nasledovať obávaný najstrmší stupák trasy. Tak sa tu radšej zdržím dlhšie a zobnem niečo aj z miestnych špecialít – sú tu aj salámy a syry. Nejako začínam pociťovať nesúlad medzi žalúdkom a zostatkom tela. 
 
Vyrážam a v podstate okamžite sa ku mne pripája miestny tulák – pes. Je to sympoš a ide so mnou, akoby sme k sebe patrili odjakživa. Možno zo mňa cíti nejaké žrádlo, to má chudák smolu, ale rešpekt pred ním mám. Pre vysvetlenie – Turecko je preplnené túlavými psami, nie je ani možné aby ste nejakého nestretli a ako bonus – každý jeden je ťažší ako vy. Sú to vlastne také reinkarnované teľatá. I keď sú spravidla priateľskí, vždy z nich ide veľký rešpekt. Tento môj sa rozhodol ma sprevádzať. V podstate ma to vcelku potešilo, štartové pole je už dosť potrhané, takže som väčšinou sám. Netrvá dlho a ocitneme sa na príkrej stráni, ktorou vedie úzky chodník až na vrchol. Nie je to našťastie žiaden zabijak, ako som si predstavoval, poznám dokonca pár ľudí, ktorí by ho šli aj behom. A už sa k nim radí aj môj pes. Áno, má dosť energie na to, aby bežal hore kopcom, lenže on má inú zábavku. Sadne si na chodník – rovno predo mňa a čaká ma. Ja ho potom musím krvopotne obísť po suťovisku a akonáhle sa zaradím späť na chodník, on sa rozbehne, zozadu mi vrazí do nohy, obtrie sa o mňa, predbehne ma a hneď predo mnou si zasa sadne. A ja zasa obchádzam. Zastavím a skúsim mu dohovoriť. Nič. Opakuje sa to. Tak naňho skríknem, aby šiel domov. Nič, totál ignorácia. Robí to absolútne celú cestu hore. Ak sme sa neobišli 30 krát tak ani raz, prisahám. 
 
Hore nás čaká krásna náhorná plošina a výhľady na všetky strany. Psík si ide svoje, stále ho to baví, avšak tu je to obchádzanie už jednoduchšie. Na začiatku klesania do cieľa je posledný checkpoint, kde dobieham pretekára predo mnou. Tak predsa len ešte jeden skalp. Naberiem len do jednej fľaše, veď v propozíciách som si k tomuto poslednému úseku urobil poznámku „už len bomby do cieľa“.  Pes medzitým zaľahol do tieňa stanu, no len čo sa pohnem, vstáva a ide so mnou ďalej. Keď bomby tak bomby, bežím dolu čo to dá a ocitám sa na akejsi planine, kde sa dokonca pestuje hrozno. Peklíčko už je vcelku slušné a tak mierne stúpanie mi dajako nechutí. A to veru nemá konca. Do cieľa to malo byť 9 km dolu kopcom! Čo je zas toto? Dychčím akoby som umieral, pichá ma v boku, zle mi je, grcať chcem, ja sa tu rozplačem a sadnem na kameň! To nie je fér toto. Školácka chyba - takto zle si pozrieť profil a nesprávne nastaviť hlavu. Našťastie široko – ďaleko okolo mňa nikoho, takže už sa nemusím naháňať –  na druhej strane som na pretekoch, tak sa tu nebudem prechádzať. Nachádzam posledné zbytky psychických síl, zanadávam si, pozriem na psa, či mi náhodou nerozumel a konečne tesne za nekonečnom sa profil láme na posledný kilometer do cieľa. Tam je už hluk, dav, moji najmilší a vytúžené pivo... ups, toto jediné nie, oni tu fakt pivo nikde nemajú. 
 
Cieľ
Dobieham v čase 06:38 na 31. mieste celkovo a 8. v kategórii, čo je pre mňa na pretekoch tohto formátu fakt úspech a česť. A ešte som získal aj psa. Po spoločných dvadsiatich piatich kilometroch to už snáď môžem konštatovať. Štartové číslo som mal 1028, čo je vlastne 28. v poradí, takže takpovediac som dobehol podľa očakávaní.
 
Môj pes
Musím povedať, že to bol jeden z tých NAJ zážitkov na celý život. Aj kvôli organizácii, perfektným ľuďom, ale hlavne kvôli tomu prostrediu, nie nadarmo je to jedno z TOP miest UNESCO. Trasa viedla v podstate celým výberom najvychytanejších miest Cappadocie a plne ju odporúčam všetkým, ktorí si chcú užiť beh nielen v inej krajine, ale i na inej planéte. 
Vďaka Slovak ultra trail.
(Foto: Salomon Cappadocia ultra trail, autor)
 
Späť

Naši mediálni partneri: