SNP SELF SUPPORTED
Soňa Kopčoková
Reportáž o mojom prechode/prebehu cesty SNP bez podpory. Kde vôbec začať? Písať skôr o emóciách, alebo prakticke veci? Kde sa moja SNP začala? 5.6.? Nie, dlho, dlho predtým... a to je aj veľmi dôležitá časť mojej cesty. Na jednej strane tvrdá príprava dotiahnutá do detailov a na strane druhej láska, ktorá má sprevádzala celú cestu...
O SNP som začala snívať zhruba pred 3 rokmi. Pár rokov ultra mám už za sebou, začiatky s vlastnými akciami. Dokonca sme rozmýšľali s Julkou, ktorá držala predošlé FKT, o spoločnom prebehu, ale naše predstavy boli ako deň a noc.
Prešiel čas, ale pokušenie stále rástlo. Načo to odkladať? Jediná voľba pre mňa bola štýl bez podpory. Výrazím sama, s mojím ruksakom na chrbte a všetko bude iba na mne. Trasa, spanie, jedlo, pitie, riešenie problémov...
Ak chcem úspešne dokončiť, potrebujem byť na všetko pripravená. Príprava mi zabrala doslova desiatky hodín. V zimnej príprave doma na trenažéri som prečítala hŕby reportov, rád a odporúčaní tru hikerov a fastpackerov. O tom snáď aj samostatny report. O pláne mojich denných etáp, výbave, fyzickej a zdravotnej príprave, sledovaní podmienok a hlavne samotným tréningom pred, ktorý zahŕňal moje obľúbené dvojdňovky ♥. Z trasy SNP som v tréningu prešla cez 650 km.
Plány som mala tri A, B, C - od ambícií na necelých 11 dní, cez snahu vyrovnať sa Julkinmu času s podporou až po dokončenie maximálne za dva týždne.
Plánovaný štart koncom mája som však dva dni pred musela zrušiť. V Nízkych Tatrách hlásili varovanie HZS, nasnežilo kopu snehu. Ťažké pre mňa. Cítila som sa ako bežec na štartovacej čiare, ktorému odrazu povedia, „sorry“. Ale ide mi o veľa. Dni pomaličky plynuli, až konečne prišiel plánovaný čas odchodu na trasu.
Chcela som cestovať vo štvrtok a piatok, keďže som ešte na dve miesta potrebovala odniesť balíček, čo som si prichystala na 6 miest na trase - tyčinky, náplaste, vitamíny, suché wrapy, oriešky. Nevyhnutnosť pri self supported prechode. Niektoré dni totiž nie je na celej etape žiadna civilizácia. Samozrejme, že v stredu sa začali veci komplikovať. Najprv mi padol odvoz. Prepadám panike. Rozmýšľam o možnostiach. Takto narýchlo už nikoho nemôžem prosiť. Prosiť nemusím. Neverím, ale je to tak. Záchrana...
A tak v štvrtok cestujem na pol cesty a v piatok ma Janko vezie do Bardejova kde budem spať. To je zároveň cieľ mojej prvej etapy, a tak mám rovno zázemie na dva dni. Na ráno si dohadujem taxi s coolovym rusínskym taxikárom, ktorému nerozumiem ani slovo.
DEŇ PRVÝ: DUKLIANSKY PRIESMYK - BARDEJOV
Budíček 3:30, plánovaný odchod taxíka o 4:00, plánovaný štart vybehnutia pred 5:00. Moja etapa má dnes 74 km a vedie zo štartu až po Bardejov. Počasie na prvý deň je veľmi láskavé. Zamračené, okolo 22 stupňov, občas dážď, búrka.
Taxikár má vykladá pri pomníku v Duklianskom priesmyku. Hľadám rozcestník. Je to možné? Jeden aj pol roka sa pripravujem na cestu a ja neviem, kde presne začína. Pre istotu volám môjmu ultra bratovi Andrejovi. Bez výčitiek ma posiela až na hranicu. Zapínam tracker a vyrážam. Najprv trošku kráčam, ovládam sa, chce sa mi spievať, kričať, smiať sa. Ja som tu! Som tu! Som tu! Sama a idem žiť a snívať, lietať na emóciách a padať na kolená v krízach. Idem žiť.
Striedam kluskanie a chôdzu, dávam si pozor, aby som na vlne eufórie neprepálila začiatok. Pri chôdzi študujem poznámky. Dôkladne vypracované. Vynechanie jedného zdroja vody alebo jedla môže mať pre mňa vážne následky.
Dnes mám možnosť doplnenia iba v obci Kapišová, v Svidníku mimo trasy a v dedine Zborov. To mi aj na prestávky musí stačiť. Tri prestávky na 75 kilometrov a k tomu ešte prestávky na cikanie budú akurát. Hlavne byť maximálne v pohybe.
V Kapišovej vidím otvorený obchod, a tak využijem možnosť, kúpim si pečivo do ruky a keďže pripeká, ešte aj grepovy birell. Odpijem a zvyšok nalievam do softflasky ktorá sa nafukne ako balón. „Birell in softflask ísť the best iontak“ píšem mojej Veronike, ktorá je so mnou stále „na trase“.
Púšťam hudbu a pokračujem ďalej. Pomaly sa zaťahuje a vo vzduchu cítim dážď. Teším sa. Príjemné sa schladí. Z dažďa sa však zachvíľu stane lejak, a tak naťahujem pončo. Pobehnúť s ním už je celkom adrenalín. Vychádzam na vrchol kopca, kde je rozhľadňa. Tam je manželský pár a pani, keď ma vidí beží ku mne s fotoaparátom. Obávam sa najhoršieho a aj to tak je. Prosí ma, aby som ju s manželom odfotila na vrchole rozhľadne. Najradšej by som odmietla, ale nedá mi to. Čakám, kým vylezú až hore a fotím, fotoaparát nechávam na dreve a bežím ďalej.
Blížim sa k Zborovu a na lúke vidím kŕdeľ cigánskych detičiek, ako vyvádzajú. Znova pripeká a ja mám celkom dosť. Deti sú úžasné, prihovárajú sa. V dedine to žije. Hudba hrá, ľudia sa smejú. Pekne zdravia a radia mi cestu do Zborova.
Tam je na trati krčma. A SNPčkári. Cítim sa trochu zle, keď ich vidím upachtených pod obrovskými batohmi. Prihovárajú sa. Veľmi sa mi nechce komunikovať. Mám pred sebou ešte Stebnícku Maguru a zajtra ďalší a ďalší deň. Ale nevyšlo. Musím prezradiť odkiaľ kam... a prichádzajú otázky. Bežím radšej na WC a potom hurá na trať. Na Maguru sa teším. Konečne poriadny kopec. Píše mi Lenka. Prejde cez teba búrka. Rozmýšľam, či sa mám báť. Ale keď ten opar a hrmenie je tak krásny. Užívam si túto psychedelickú chvíľu, moknem a cítim, že žijem. Skluskám dole a vraciam sa na svoje ubytovanie, kde mám už dosť zvláštny pocit, byť v takomto stave.
Večerny rituál - kým ešte vládzem - sprcha, ošetriť nohy, zbaliť ruksak - jedlo, 3 litrový hydratačný vak, raňajky, nastavujem budík na 3 ráno a líham.
V noci nespím. Chytajú má stovkove bolesti. Zvláštna bolesť svalov, akoby až do hĺbky kosti, v bedrách, lýtkach... Teším sa na ráno.
DEŇ DRUHÝ: BARDEJOV - TÁBOR BREZIE
Na trasu vyrážam o 3:30. Dnes hlásia horúčavy a to ja veľmi nemusím. Nachystané mám salt sticky a snažím sa ich priebežne dopĺňať. Mesto je najnebezpečnejšia džungľa. Na ulici stretávam trojicu mužov, ktorí ešte pokračujú v nočnej žúrke. Keď ma vidia, začnú pískať a tlieskať. Chcú sa pridať. Predo mnou je lúka a les. O spoločnosť nemám záujem. Dávam sa do behu. To ich našťastie odradí. 20 minút po lúke s mokrou trávou rozhodne o osude mojich nôh v ten deň. Ponožky na výmenu nemám. Snáď to do večera vydrží. Dnes ma už čaká šesť kopčekov medzi 900 až 1000 metrov. Na to sa teším.
Tento deň je hlavne asfaltový. Pre mňa znamená slúchadlový. Našťastie mám dlhý playlist, ktorý zaženie rutinu. Úseky cez kopce v sedle Žobrák, Bukový vrch a Chochulka sú príjemné. Ide sa mi dobre, vychutnávam si samotu, možnosť iba byť, tu a teraz. Koľko šťastia je mi dopriate môcť tu byť.
Príchodom do dedín a ďalších asfaltových úsekov už príjemné pocity miznú. Noha sa v teniske zväčšuje, stále viac a viac tlačí. Teplo okolo mňa a teplo sálajúce z asfaltu je šialené. Nechcem strácať čas, ale nakoniec nevydržím. V dedinke Kanaš zliezam k potoku, vyzúvam topánky, návleky aj ponožky a naložím si nohy do potoka. Je nedeľa ráno. Ľudia chodia do kostola. Pozerajú sa na mňa. Ešte nie som až taká unavená, aby mi to bolo jedno. Dávam čierne okuliare a tvárim sa, že to nie som ja. Desať minút neskutočne pomohlo.
Pokračujem ďalej, ale vzápätí príde ďalší úsek medzi Malým a Veľkým Šarišom. Asfalt, asfalt, asfalt. A horúčava. Cítim, ako zo mňa odchádza energia. Neviem na slnku jesť. Zachvíľku vykladám... z tepla. To nie je dobre. Rozhodené minerály môžu byť problém. Vo Veľkom Šariši nájdem pizzériu. Dám si dlhšiu pauzu.
Slnko stále praží, ale iná možnosť nie je. Namočím buffku do vody, dám na krk, nasadím slúchadlá a hudbu púšťam naplno. Predo mnou sú už iba dediny, asfalt, slnko. Druhý potok už nestíham, čas je vzácny. V obci Radatice aspoň skúsim miestnu krčmu a niečo chladené. Dostávam pozvanie na borovičku... Zdvorilo odmietam. Slnko vôbec neustáva. Cítim, ako mi puchnú pľuzgiere. Už som blízko, ale nemám síl. Láka ma rieka Hornád. Obzerám sa a nikoho nevidím. Zhadzujem zo seba oblečenie a ponáram sa do chladných vôd. Cítim ako ožívam. Oblečiem sa a na telefóne je hŕba neprijatých hovorov. Blízki, čo sledujú tracker vidia, že dlho stojím pri rieke. Majú obavy. Pohnem sa smerom ku cieľu a cítim bolesť a teplo v chodidle. Pľuzgier praskol a vytiekol. Pozriem sa do neba a dýcham. Snažím sa odosobniť od bolesti.
Už vidím tábor Brezie. Čaká ma tu balíček. Teplé jedlo nehrozí, široko ďaleko nič okolo, ani možnosť donášky. Vyberám si z môjho balíčka wrap a konzervu tuniaka. Vydezinfikujem nohy. Snažím sa zapamätať kde je WC, v noci v únave som nepoužiteľná.
V noci má trasie zimnica. Navliekam na seba všetko. Budík si dávam na 2:00 ráno. Zajtra bude dlhý deň...
DEŇ TRETÍ: TÁBOR BREZIE - KÚPELE ŠTÓS
Dnes ma čaká tesne pod 70 km, ale kopce sa zdvíhajú a v úseku okolo Kloptaňa je na takmer 12 km polom. Znova má byť horúci deň. Na raňajky si nemám čo kúpiť, a tak štandardne dopĺňam tyčinkami a iónovými nápojmi. Možnosti doplnenia vyzerali najprv dobre. Nakoniec je všetko inak. Dá sa najesť iba na chate Jahodná. To je 35 kilometrov od štartu. Takže polovicu etapy znova na sladkom hnuse. Energiu a kalórie potrebujem. Od rána pripeká. Nemám rada teplo.
Z Kysaku odbáčam smer Košice. Je skoré ráno a našťastie ešte pokoj a kľud. Dochádza mi voda. Rozmýšľam ako to vyriešiť. Blížim sa ku hotelu v dolnom Bankove. Zatvorené. Pani upratuje vonku. Je milá a púšťa ma do toaliet, nech si dopustím vodu. Vchádzam do lesa a stretávam prvých bežcov. Som hrozne hladná. Stúpam na Jánošíkovu baštu a predstavujem si, že sú to kúsky mäsa v zemiakovej placke. V lese cítim hranolky. Potrebujem soľ. Teším sa na chatu Jahodná. Mám pocit že tam idem nekonečne dlho. Uľaví sa mi keď vidím, že je otvorené. Objednávam si všetko. Ham&eggs, porciu ryže, šalát, veľkú Kofolu, 4 espressá do fľašky zo sebou, papierové vreckovky a niečo sladké do zásoby. Pani je úžasná a nič jej nerobí problém. Dobíjam telefón a hodinky.
Chvíľku trávim a začínam stúpať hore zjazdovkou. Hore, hore, hore...prechádzam okolo chaty Lajoška. Spomínam na Vychodniarsku stovku, čo organizuje kamarát Belo. Je to krásny, ale drsný pretek.
Ďalej už smer Golgota a Kojšova hoľa. Začínam cítiť únavu zo skorého vstávania a tepla. Spomaľujem. Rozhodla som sa pre krátky spánok, 10 minút mi urobí dobre. Líham si na Golgote a v momente zaspávam. Budí má správa od Bela. Že tam majú celkom mackov.
Pomaly sa zbieram a stúpam. Trošku blúdim a potom stretám troch SNPčkárov. Je to milé. Sledujem, že keď prekluskám okolo, automaticky zrýchlia krok. Prehodíme pár slov a idem ďalej.
Čaká ma polom na Kloptani. A to je polom s veľkým P. Skutočne netuším, kde je chodník. Neviem, či mám preliezť, podliezť, obísť. Som extrémne pomalá. Začínam byť nervózna. Idem tak maximálne 2 km za hodinu.
Volám domov. Kilometrov predo mnou veľa nie je. Ale času áno. Došla mi voda. Dávam si žuvačku, aspoň na oklamanie zmyslov.
Päť kilometrov pred Štósom je prameň. Inokedy by som sa už nezastavila. Teraz si sadám a pijem, ochladzujem si celé telo. Spomínam na náš spoločný tréning s Veronikou na tomto úseku.
Finálne spustenie do Štósu. Nohy má veľmi bolia. Mám tu izbu.
Na recepcii je pani vo veku mojej mamy. Neponáhľa sa. Každú vec má v inom kúte recepcie. Kľúče inde, počítač inde, pokladňu inde. Snažím sa byť trpezlivá. Potrebujem už sedieť. Je deväť hodín a pýtam sa na večeru. Kuchyňa je už zatvorená. Prosím, či mi môžu raňajky zabaliť so sebou. Samozrejme, povedzte to o 8:00 ráno v kuchyni. Pani, ale ja potrebujem odísť medzi 3-4 ráno z hotela. To sa nedá tak skoro. Recepčná tu nie je. Rozmýšľam už, ako poleziem cez okno. Zajtra mám vyše 80 km etapu po Telgárt. Musím vyraziť skoro.
Pani vidí, že to myslím vážne. Dohadujeme sa, že na 4:00 ráno zabezpečí otvorenie dverí. Odľahlo mi. Na večeru asi vyberám chipsy, birell a proteínovy nápoj. Hm, regenerácia... telo si bude musieť poradiť.
Na hoteli mám balíček s tyčinkami, krémom na nohy, a nejakým suchým jedlom. Ďalší deň nebude na trase absolútne nič. Idem do sprchy. Ešte si preprať oblečenie. Ošetrujem nohy, spálenú kožu, balím tašku a líham si. O 4:00 vstávam...
V noci všetko bolí, bolí, bolí.
DEŇ ŠTVRTÝ: KÚPELE ŠTÓS - TELGÁRT
Zvoní budík a ja sa rýchlo budím. Bojím sa, aby som nezmeškala otvorenie hotela. Napijem sa a vyrážam. Jesť budem cestou. Oblečenie nevyschlo. Snáď zachvíľu na mne. Je mi z toho zima, ale obliekať sa nechcem. Bude ma ťahať na spánok.
Dostávam sa na slobodu a vyrážam. Zrána sú nohy ťažké. Ale na tento úsek sa teším. Prežili sme tu s Veronikou úžasnú dvojdňovku, vešali na stromy srdiečka ♥.
Prvý raz tento deň kufrujem, a tak už zvýšim pozornosť. Dávam si slúchadlá.
Vzhľadom na to, že som v medvedej oblasti, to asi nie je ideál. Ale ja verím, že som súčasť prírody. A verím, že báť zvierat sa nemusím. Niekedy sa bojím ľudí. Ich závisti a neprajnosti. Ale aj to je často iba vnútorné nešťastie. V hlave mi prúdia rôzne témy. O ľuďoch, láske a niekedy tam nie je nič, iba si kŕmim oči tou nádherou, ktorá mi je dopriata samej, samučkej bez rušivých vplyvov. Občas napíšem mojim drahým. Používam podporu. Ich slová ma vždy zdvihnú. V akejkoľvek kríze.
Dnes ma čakajú vyššie kopce s 1000 až 1300 metrov nadmorskej výšky. To milujem. Kopec predo mnou je motivácia zabrať. Hore sa cítim tak... tak šťastná, slobodná, pokojná a vďačná.
Prechadzam Osadník, Pipitku, legendárnu maringotku v Úhornianskom sedle.
Teším sa na kopec Skalisko. Tam sme si užili s Veronikou parádny lejak a kopu srandy. Pri stúpaní na neho ma však vypína. Dávam si 10 minút. Zjem jedinú slanú vec čo mám na ten deň, žemľu, zapijem a šliapem hore. Je krásne.
Od Úhornianskeho sedla sa stále pohybujem nad 1000 metrov nadmorskej výšky. Cestou bude útulňa Gálová. Nádherná útulňa postavená úžasnými ľuďmi. Pre nás zo srdca. Lásky je všade veľa, vidím to. Je strašne horúco. Dávam si 15 minút na odpočinok. Upracem si ruksak, vyberám jedlo zo stredu dopredu a zisťujem, že nemám dosť jedla. Mám pred sebou 25 km a poslednú tyčinku. Telo šliape na plné obrátky už štvrtý deň a moja spotreba kalórií je obrovská. Vody mám našťastie dosť. Našla som ešte jeden balík iontoveho nápoja. Snažím sa udržať psychiku. Nesmiem sa zľaknúť. Zvládnem. Dole kopcom zľahka kluskám. Je šialene horúco. Kde sa dá, namáčam buffku do vody a dávam na krk a hlavu. Je mi zle od slnka. Vykladám von. Môj žalúdok nezvláda horúčavy. Bojím sa kŕčov. Tie už raz mali pre mňa zle následky. Natrhnuty kvadriceps na dvoch miestach. Dopĺňam salt stick a magnézium. Prechádzam cez Dobšinský kopec. Tu je červená veľmi schovaná. S Veronikou sme tu blúdili, takže teraz viem presne. Príprava na SNP mala význam. V tréningu som prešla vyše 650 km z trasy. Tento deň som asi v pláne trochu prepískla. Mám fakt dosť. Chodia mi správy od mojich drahých. Majú obavy. Zvládneš to, Soni? Píše Jurko. Vie o čom hovorí... musím...
Pri Starej Čuntave dojem posledné kúsky, zapijem vodou, dávam slúchadlá naplno s rytmickou hudbou a odchádzam hlavou preč. V hĺbke podstaty som šťastná. Som tu. Mám okolo hory. A nie som sama. Píše mi pani z penziónu. Kedy asi stihnem. Netuším. Pošlem jej tracker. Keď uvidí o čo ide, píše že zostane hore, dokedy len treba. Motivuje má večerou z domácich surovín. A drží palce. Zaslúžim si ja toto všetko?
V Telgárte ma čaká krásny penzión, teľacie líčka s ryžou, šalát a lavór so soľou. Pani Janka sa sama ponúka, že mi zabalí raňajky so sebou, keďže už je 23:30 a ja 5:30 vyyrážam. Dávam sa dokopy, natieram spálené telo. Jedlo z vyčerpania ani cele nevládzem zjesť. Úľava na nohy je božská. Líham si a rozbolí ma celé telo. Ale mne to nevadí. Som šťastná, veľmi šťastná. Nachádzam to, čo som hľadala...
DEŇ PIATY: TELGÁRT - CHATA M. R. ŠTEFÁNIKA
Ráno prekvapivo necítim únavu. Nechce sa mi odísť odtiaľto preč... Napijem sa a raňajky si nechávam na cestu. Prejdem cez Telgárt a už mi škvŕka v bruchu. Dávam si chlebík, božský, nachystaný s láskou. Domáci chlebík so zeleninou a vajíčkom a k tomu domáca slanina. Vyletím na Kráľovu hoľu, ani neviem ako.
Výhľady sú dychberúce. Natáčam video. Okolo mňa prebehne bežec. Och, ako rada by som občas dala svoj 8–10 kg ruksak a pobehala si po tomto nádhernom hrebeni. Tu ani hudbu nepotrebujem. Aj napriek plne naloženému batohu môžem bežať. Decentne, ale môžem. Vidím tučnučkých svišťov. Sú zlatí.
Prechádzam cez kopec Orlová. Odtiaľto ma vidí kamarát a cítim, že sme spolu. Bežím ďalej. Útulňa Andrejcová je relatívne blízko. Ale musím doplniť vodu na maximum, keďže ďalej už nebude nič, iba slabučký prameň na Ramži. Začína riadne pripekať. Úseky medzi kosodrevinou sú kruté. Udržujú bezvetrie, slnko páli už na moju spálenú kožu. Púšťam hudbu... dnes sa pohybujem od 1500–2000 metrov nad morom. Napriek tomu horím. Ešte že mám veľa vody zo sebou. I keď váha batohu mi to pripomína.
Blíži sa zbeh do Sedla Priehyba. Tento úsek dôverne poznám z pretekov Nízkotatranská stíhačka. Zbeh dole je rozbíjačka svalov. Snažím sa ako tak ušetriť, ale nedá sa. Dnes už stretávam viac turistov. Klesanie po šotoline je kruté, pre mňa horšie, ako následne stúpanie. Začínam myslieť na Čertovicu. Asi príliš skoro...sadám si a oddychujem. Iba 5 minút. Pokračujem ďalej. Je mi zle. Som prehriata. Vykladám. Dnes by som veľmi chcela potiahnuť na Štefáničku. Ale musím byť najneskôr o 5–6:00 na Čertovici. Kvôli nočnému zákazu vychádzania v Tatrách. V motoreste mam poslaný balíček. Rýchlo bežím na recepciu, chcem si objednať jedlo, pitie, vypýtať balík a ponáhľať sa hore. Nech nejdem po noci...
Pani nemá pochopenie pre moje ponáhľanie. Nakoniec sa podarí. Dávam si čokoládové palacinky, Kofolu, 4 kávy do fľašky. Prebaľujem suché potraviny na ďalší deň, dopĺňam vodu. Batoh je šialene ťažký a predo mnou zjazdovka. Snáď aspoň tie hodiny pri železe mi niečo pomôžu.
Moji blízki sú so mnou. Sledujú guličku a povzbudzujú ma. Iba 8 km úsek, ale ťažký. A najmä po celom dni v Tatrách a predošlých 82 km.
Krok po kroku hore. Kopec mi nevadí. Mám rada kopce. Hore je odmena. Teším sa na ňu. Otvárajú sa mi luxusné pohľady. Snehové kopce, západ slnka, oblaky, ktoré sa rýchlo pohybujú. V mojom vnútri prežívam búrku emócií. Som šťastná. Som tu. Mám toľko blízkych pri mne. Cítim ich úprimný záujem, lásku a prianie.
A v tom ju uvidím. Chatu. So svetielkom. Chatár ma najprv víta bez nálady. Potom sa dostaneme k tomu, čo tu robím. Z pôvodného „nemajú nič na raňajky“ sa mení a usilovne rozmýšľa, čo nájde v komore na raňajkovy balíček. Zaplatím a idem hore, som unavená a verím že ráno bude dobre.
Som sama na izbe. Sprchu nezvládam. Balím si ruksak na ďalší deň, dávam nabíjať veci a nastavujem budík na 3:15. Zajtra ďalší ťažký deň. Veľmi rada by som stihla po Kráľovu studňu. Uvidím.
V noci sa budím na bolesti. O chvíľu znova zaspím. Budím sa o 1:30 na šuchot. Malá myška vytiahla z mojej tašky cukrík a rozbaľuje si ho. Je zlatučká. Teším sa, že nie som sama.
DEŇ ŠIESTY: CHATA M. R. ŠTEFÁNIKA - HORSKÝ HOTEL KRÁĽOVA STUDŇA
Na úsek okolo Chopku sa lepšie obliekam. Bola som tu pred týždňom a videla som tie kopy snehu, čo zostali po zime. Radšej za Derešmi vyzlečiem vrstvy, ako sa vyklepať.
Dole v jedálni sú kráľovské raňajky. Teplý čajík v termoske, lepeňák, jabĺčko a keksík. Ďakujem! Vyrážam a krátko za mnou chlapec z Heľpy. Ide hrebeň NT na dva dni. Držíme sa spolu, ale po čase zaostáva, bolí ho koleno. Rozmýšľa, že to zabalí. Pozná môj príbeh. Povzbudzujem ho, že to určite dá.
Pokračujem ďalej sama. Sneh spred týždňa nezmizol. Navyše sa zdvíha vietor. Miestami sa musím z celej sily zapierať o paličky. Je to nebezpečné? Neviem. Píšem Jankovi. Je tu doma. Za chvíľku by to vraj malo byť lepšie. Neviem jesť, lebo sa neviem nadýchnuť kvôli vetru. Prechádzam Dereše, Poľanu a Chabenec. Kopce sú čarokrásne, ale berú mi energiu v kombinácii s vetrom a snehom. Vybíjajú sa mi hodinky, aj mobil. Zrejme sa v noci nenabili. Našťastie trasu poznám. Akurát bude kríza bez hudby. Pri Rázcestí nad Ďurkovou zisťujem, či mi nabijú telefón. Odpoveď znie, nie. Tak ani neschádzam a pokračujem ďalej. Vypína má. Nevládzem. Musím si ľahnúť.
Pod Latiborskou hoľou si líham na zem. Doháňa má chlapec z Heľpy. Skúsim sa ho chytiť, trošku podebatíme. O chvíľu ma posiela dopredu, nech ma nebrzdí. Znova strašne pripeká. Tá horúčava ma ničí. Upínam sa na Hiadeľské sedlo. Tam doplním vodu a oddýchnem si. Nakoniec zisťujem, že potiaľ už nevládzem. Chodník je úzky, kde sa zložím? Nájdem malý kúsok trávy. Ruksak dávam pod hlavu, bundu na seba a v momente spím. Až kým..Slečna, ste v poriadku? Nič vám nie je? Už pri treťom človeku zisťujem, že to nebol dobrý nápad. Ale naozaj ďalej nevládzem. 10 minút spánku, 15 minút pauza a pokračujem ďalej. V Hiadeľskom sedle sú SNPčkári. Požičali mi powerbank. Dobíjam telefón. Tu budem naozaj potrebovať hudbu. Poznám ho. Po Donovaly je to nekonečné. Púšťam hudbu a idem. Na Donovaly musím prísť najneskôr do 16:00, aby som to stihla. Makám, trochu kluskám, ale je to bieda.
Konečne som tu. Dopĺňam vodu, jedlo, vykladám nohy. Hodinu si môžem dopriať. Aj musím. Úsek má „iba“ 18 km, ale je veľmi vertikálny a je na ňom čerstvý polom. Vyrážam. Stúpanie na Zvolen ma hecuje. Mám rada ťažké kopce. Potom prichádza útlm. Cuciam kávu zo softflasky. Milujem Veľkú Fatru. Tu som strávila detstvo. Kopec Krížna je miesto, kde chcem mať rozprášený svoj popol. Sedla za Zvolenom sú nenápadné výškou. Ale v podstate stále idem hore dole. Prichádzajú mraky a búrka. Teším sa. Konečne osvieženie. Terén však začína byť šmykľavý. Padám. Trikrát. Palice vydržali. Celkom to ide, keď tu...cesta sa mi úplne stratila. Polom je čerstvý. Listnaté stromy sú plné vody a ja som za chvíľu celá mokrá. Dávam dole slúchadlá. Predierať sa cez húšťavu s hudbou pri stmievaní asi nie je dobré.
Nasadzujem čelovku. Píše mi kamarát. Dievča, teba by som bral aj do Himalájí. Ja sedím na gauči a ty v noci šliapeš na Krížnu. Mám slzy v očiach. Vidím Krížnu. Pomaličky stúpam. Píše mi Andrej. Soni prosím, iba daj vedieť či to zvládneš. Posielam mu srdiečko. Som hore na Krížnej. V noci. Fúka. Cítim šialený adrenalín. Píše ďalší kamarát. Soni, ja som dnes chcel ísť skoro spať... pomaličky zbieham z Krížnej. Cítim že tu už nie som. Snažím sa iba mechanicky pokladať nohy. Ísť a kluskať, ísť a kluskať. Mám pocit, že je to nekonečné. Trasie má zima.
Po tme to tu nepoznám. A odrazu tu je. Ona, oáza. Na recepcii nie je niekto. Volám chatárovi. Prichádzajú chlapci, čo tu robia. Znova si vyberám hodnotnú večeru. Chrumky, birell a marlenku. Sprchu nezvládam. Je pred polnocou. Mobil sa nezastaví. Vyrobila som krušné chvíle mojim drahým. A boli pri mne. Ešte nachystať veci na ďalší deň. Dávam si Ibalgin, nech sa vyspím a nebudia má moje bolesti. Zaspávam...
DEŇ SIEDMY: HORSKÝ HOTEL KRÁĽOVA STUDŇA - ŠTYRI CHOTÁRE
Ráno sa budím strašne rozbitá. Celá som opuchla. Tvár, ruky. Mám pocit, že mi exploduju návleky na lýtkach. Začiatok dnešnej etapy je milosrdný. Pomalé spúšťanie sa dole do Sedla Šturec.
Tam si pri kamiónoch dávam pauzu. Viem, čo ma čaká. Túto etapu som prechádzala s Andrejom. Dali sme si to na dva dni až po Čičmany. Po Skalku ma čakajú prudké stúpania a klesania. Potom už miernejší terén, ale nekonečné lesné cestičky.
Stúpam hore a cítim, že mám odpálené lýtka. Niečo mi tam cvaklo, akoby sa natiahol sval. Je v permanentnom kŕči. Dávam si pozor, aby som nekrívala. Keď preleziem Tureckú cestu a Sedlo Flochovej, začína ma vypínať. Motám sa ako po pár pohárikoch. Posledné tri dni mi dali zabrať. Nájdem vhodné miesto na bežkárskej dráhe, nastavujem budík a vykladám nohy. Pätnásť minút. Potrebujem. Hneď zaspávam a budí má vlastné chrápanie. Neviem sa spamätať, kde som. Som stále unavená. Pôjdem po Skalku a tam si dám normálne jedlo. Pomaly sa tam domotám. Potrebujem aj nabiť tracker, keďže na Kráľovej studni nebola elektrina. Dávam si šalát s mäsom a cestovinami, štyri presá do fľašky. Lýtko obviažem elastickým obväzom. Ďalší úsek je príjemný. Ponad Krahule, kde mám krásne spomienky na lyžovanie s partiou zo Slovenského paralympijského zväzu a na prechod Barborskej cesty s kamarátmi Martinom a Jančim.
Dedina Kunešov je posledná civilizácia. Obchod je však zatvorený. Pani vonku fajčí a láskavo mi otvára dvere. Už ani neviem, čo mám jesť. Kúpim si dva nanuky a v momente vo mne zmiznú. Doplním zásobu slaného a pokračujem smer Bralova skala. Keď sme tu trénovali s Andrejom, bolo to neskutočne množstvo medvedích a vlčích stôp. Ešte je svetlo... mám už „iba“ 20 kilometrov ale prichádza kríza, ktorá vôbec neodznieva. Mám dohodnutú malú poľovnícku chatku, síce bez elektriny a vody, ale v tejto divočine nechcem spať vonku. Chytá ma hystéria. Nevládzem. Nezaberá hudba, ani cukor, voda, nič. Zvalím sa na zem. V momente zaspávam. Pokračujem ďalej. Volám domov. Koľko ešte? Kilometre neubúdajú a prichádza tma. Rozmýšľam, že ostanem na lúke v izotermickej fólií a na chatku sa vykašlem. Ale pán volá, že ma tam čaká. Pomaličky postupujem. Svetlo nie a nie vidieť. Púšťam slzu. A potom niečo blikne. Som zachránená.
Dnes som to prehnala. Vyzerá, že nachádzam svoje limity.
Pán sedí v altánku vonku a čaká. Má pred sebou pivko. Ideme dovnútra a ukazuje mi izbu, kde sa spí. Na stole sú nachystané klobásky, chlieb, cibuľa a veľa, veľa tvrdého. Ponúka ma. Odmietam. Potrebujem spať. Strašne ma bolia nohy, som 18 hodín v pohybe. Na presviedčanie si dám chlieb s klobáskou.
Nalieva borovičku. Je neodbytný. Čo robiť? Priložíme k ústam a...keď sa pán nepozerá rýchlo ju vylejem do vedra kde mám naložené nohy. Ďalšia runda a ja opakujem so strachom trik. Prosím ho, že som už unavená. Chce mi ešte ukázať kde on spí hore. Nakoniec odchádza sám.
V noci mi je veľmi zle. Mám zimnicu a oblieva ma studený pot. Dúfam, že neodpadnem. Obliekam na seba všetko. Treba mi cikať, ale cestu na kadibudku nezvládnem. Počujem klepot vlastných zubov. Cikám do vedra a padám na posteľ. Nesmiem sa zložiť...
DEŇ ÔSMY: ŠTYRI CHOTÁRE - ČIČMANY
Tak dnes prišiel ten deň. Varovala ma Julka, aj chalani. Deň zlomu. Prvý zlom bol pozitívny, keď si telo na tretí deň akoby zvyklo na záťaž. Teraz bol zlom, keď moje telo povedalo, stop.
Na trase ma dnes čaká kopec Vyšehrad a Fačkovské sedlo. Vyšehrad si pamätám z prechodu trasy v tréningu. Viem, čo mám čakať. Prudké stúpanie a prudké klesanie, ktoré som naposledy išla po zadku. Potom nenápadné a extrémne stúpania, pre mňa tzv. Objímacie kopce, kde je ľahšie sa chytiť stromu, ako zaberať palicami.
Znova dochádza energia. Strašne pečie. Nevládzem. Je mi zle. Som slabá. Líham si na malý kúsok tieňa. V momente zaspím. Musím to zvládnuť po Fačkovske sedlo. Dám si kávu, niečo chladené, dám sa dokopy.
Znova ma však vypína. Bolí ma členok. Je strašne horúco. Idem okolo napájadla pre kravy. Plánujem sa ochladiť. Potom tam namočím jednu nohu v teniske. Na členok je to úľava. Dávam aj druhú, potom kolená, celé nohy a ruky. Cítim energiu, ktorú mi dáva chlad. Ožívam. Rozmýšľam, že by som si mala vymeniť ponožky. Nevládzem. Kašlem na to.
Blíži sa Fačkovske sedlo. Veľké jedlo sa neodvážim dať.. dám si aspoň kávu a vineu, dopĺňam vodu a dobíjam telefón a hodinky. Fačkovske sedlo je výzva. Kto pozná, vie. Kto nie, nech si to dá. Smer dole je rovnako prudký, akurát s malými kamienkami, ktoré sa šmýkajú.
Padám. Na lakte. Tečie mi krv. V stehne ma pichlo. Opatrnejšie pokračujem ďalej. O chvíľu padám znova. Kvadriceps mi ostáva v kŕči. Snažím sa ho uvoľniť, ale nejde. Jemne s ním trasiem, strečujem, ale nepomáha. Skúsim to rozchodiť. Bolí. Akoby permanentný kŕč.
Pomalšie pokračujem ďalej. Pomalé tempo ma uspava. Blíži sa búrka a je hrozne teplo. V Čičmanoch musím dať dlhšiu pauzu a prísť aspoň za Strážov. Dnes bude kratší deň, nič s tým nespravím.
Búrka prichádza v priebehu minúty. Silný vietor a prúdy dažďa. Rýchlo naťahujem pončo. Fúka a celá sa do neho zamotám. Noha má strašne bolí. Je rozhodnuté. Pre dnešok to balím. Budem musieť dobehnúť svoju stratu. Som hotová, asi zomriem.
Volám do penziónu. Majú poslednú voľnú izbu. Panáčika na privítanie odmietam. Moja prvá cesta vedie do sprchy. Vypýtam si vedro. Do studenej vody naložím nohy a na telo si púšťam vlažnú vodu. Sprcha. Po troch dňoch. Periem si oblečenie, to už má za sebou 4 dni... Dnešný deň už naozaj potrebujem. Umývam si vlasy. Prvý raz na SNP. Mám chuť iba zaľahnúť. Ale musím jesť a zregenerovať. Objednám si hovädzie mäso a zemiaky. Snažím sa čím viac zjesť. Píšem si s mojimi drahými. Cítim podporu. Žiadne pochybnosti. Nebyť na telefóne, mám aj o polhodinu viac spánku. Ale to, čo dostanem, mi dá oveľa viac energie.
Líham si skoro. Budík nastavujem na polnoc.
DEŇ DEVIATY: ČIČMANY - TRENČÍN
Budík o polnoci mi nerobí problém. Cítim sa výborne. Včerajší deň mi prospel. Musela som padnúť na kolená, aby som priznala, že potrebujem aj oddych.
Vchádzam do noci. Noci sa nebojím. Ani zvierat. Iba ľudí. Tí, čo majú blízko k horám, to chápu. Včera som ešte dostala prianie, aby som nestretla žiadneho človeka. A už je to tu. V stúpaní na Strážov je naštartované auto. Niekto tam sedí. Trošku sa zľaknem, ale nezaváham a idem ďalej. Pohltí má čierny les a už som v bezpečí. Vo vzduchu je ešte vlhko zo včerajšej búrky.
Stúpanie mi problém nerobí. Pri prudkom klesaní však stehno bolí. Jediné, čo ma utešuje je, že sa mi neurobila modrina. Verím, že nie je natrhnuté. Dole idem pomaly a opatrne. Je to nápor na psychiku. Pomalý postup. Rozmýšľam, či to môžem stihnúť. Ak to vzdám, tak až zajtra. A ak to budem chcieť vzdať zajtra, tak tiež až zajtra. Keď prichádzam do Zliechova, svitá. Pokračujem ďalej okolo voňavých družstiev, osád, cez polia. Výzva pre mňa bude ešte zvládnuť stúpanie a hlavne klesanie okolo Vápeča.
Prechádzam po zvážniciach, počúvam hudbu a trochu sa mi chce driemať. Keď tu, tri metre predo mnou je niečo veľké, čierne. Dávam dole slúchadlá. Vrčí to... Veľký čierny kanec. Stojí v strede cesty oproti mne a neplánuje ma pustiť. Hore nadomnou má celu rodinu. Diviačice, mláďatá. Čo robiť? Je okolo 4:00 ráno. Volám Jankovi. Odporúča zostať v kľude a pomaly sa prihovárať. Skúšam to... stojí tam ďalej. Trochu sa vraciam. Prosím ho a vysvetľujem situáciu. Otáča sa a ide preč.
Pokračujem ďalej a mám pred sebou predstavu palaciniek v Trenčianskych Tepliciach. Problém je však na niečo sa upnúť. Potom cesta začne ubiehať pomaly. To má za následok to že si kupujem 5 XXL palaciniek. Tri nutelove, tvarohová a maková. K tomu káva a doplniť vodu. Rozložím sa v parku. Špinavá a blatová tlačím palacinky a zároveň telefonujem s mojimi ♥ a prelepujem pľuzgiere. Ľudia si ma obzerajú. Ja si obzerám ich. Mnohí sa pohybujú horšie ako ja s krvavými otlakmi a natiahnutým svalom...
Takto nechcem žiť. Budem sa hýbať, kým budem vládať. Stúpam pomaly hore, prihovárajú sa dvaja muži, či sa nemôžu pridať, keď som taká sama. Usmejem sa a rýchlo kráčam preč. V ďalšom úseku má chytá znova kríza. Je horúco. Noha mi puchne v teniske. Vidím potok a neváham. Vliezam tam celá, v oblečení a teniskách. Organizmus ožíva. Nakopne ma to až po Trenčín, kde mám penzión. Zvolím rovnakú taktiku ako včera. Spánok do polnoci a vyraziť o jednej kvôli horúčave.
Pani v penzióne sa neponáhľa. Som asi nepríjemný hosť. Nechcem sa rozprávať. Ale dostanem sáčok ľadu, čo je pre mňa teraz najviac. Večera znova nehrozí a tak vyberám suchý wrap a proteín.
Nastavím budík na polnoc a volám mojím ♥.
DEŇ DESIATY: TRENČÍN - MYJAVA
Dnes má čaká nekonečná rovina cez Trenčín, polia okolo Drietomy a až potom dlhé stúpanie. Na môj boľavý kvadriceps je to asi aj fajn, rozohriaty sval menej bolí. Akurát to mesto má desí. Prechádzam okolo cesty, domov a cintorína. Vychádzam do poľa, popod diaľnicu a smerujem cez polia ku Drietome. Bola som tu 3 týždne dozadu. Odvtedy tráva vyrástla do mojej výšky. Navigácia mi ukazuje smer priamo do vysokej trávy. Ťažko sa mi orientuje. Je tma. Čelovka nedosvieti dostatočne ďaleko. Motám sa, trikrát sa vraciam. Volám Veronike. Snaží sa rozpomenúť ako išla cesta. Sú tri hodiny ráno. Moja obetavá priateľka.
Nakoniec nachádzam červenú. Prejdem cez nočnú Drietomu a začína dlhé, dlhé stúpanie. Na minulom tréningu sme tu zle odbočili. Teraz už dávam pozor. Ešte nesvitá a zo mňa už leje. Stúpanie je nekonečné, ale nevadí mi. Hore ma čakajú lúky po ktorých znova blúdim. Musím sa vrátiť. Nevýhoda nočného presunu.
Hore je chladnejšie a fúka. Príjemné osvieženie. Pomaly sa rozvidnieva a ja prichádzam do Čiech. Potrebovala by som poriadne nakopnúť. Dať si raňajky a kávu. Na trase sú štyri penzióny a všetky zatvorené. Jeden skúšam pár sto metrov mimo trasy. Sú tam autá. Zatvorené. Som unavená, ale je tu zima. Potrebujem oddych. Nevládzem sa posunúť ďalej. Rozkladám sa na parkovisku pred hotelom. Obliekam na seba všetko čo mám. Bunda, šušťaky, bufka, kapucňa a zabalím sa do fólie. Pri kontajneroch nájdem krabice od pizze, ktoré si dávam pod seba. Zaspávam rozložená na krabičkách od pizze na parkovisku.
Cinkne telefón. Píše Miki. Na SNP sa neschádza z trasy. Veľký brat je tu. Podriemem na parkovisku a pomaly vyrážam. Je mi šialená zima. Termoregulácia prestáva fungovať. Klepocú mi zuby a prsty nepočúvajú. Klusám po asfaltke, ale natiahnutý sval na zemi zatuhol a mobilita sa mi výrazne zhoršila. Chodia správy ale nezvládam sa ozvať. Po asi hodine trápenia tras pomaly ustáva. Vchádzam do lesa a kde tu uvidím Veľkú Javorinu.
Och, ako sa už teším na jedlo. Prvé normálne v dnešný deň. Stúpanie sa mi páči. Mám to rada. Stretám pár ľudí. Vyleziem hore a začne pípať mobil. „Vitaj na Slovensku Sonička“ píšu priatelia a posielajú ma poriadne sa najesť. Ide sa mi stále dobre. Na Holubyho chate iba otvárajú, a tak podávajú iba kapustnicu. Aspoň niečo. Pridám birell a štyri pressá. Trošku sa pozviecham a vyrážam. Rozmýšľam, pokiaľ dnes potiahnem. Varianty sú Myjava, Brezová alebo Dobrá Voda. Po cca hodine má totálne vypne. Videnie mám rozmazané, motká ma. Je to zvláštne. Prvých 5, 6 dní som minimálny spánok ešte zvládala. Teraz už telo neoklamem adrenalínom. Chcela som to potiahnuť po prístrešok, ale nedá sa. Líham si štandardne voľné pohodená na zem v lese. Spím doružova 15 min. Teplota veľmi stúpla, bolia ma nohy a je mi znova zle. Prebehne okolo mňa bežec. Otočí sa a vráti. Soňa? Poznáš ma? Martin Plačko. Snažím sa spomenúť, ale môj mozog je šalát. Čo tu robíš? Vyzerá to na nejakú tvoju akciu. Prezrádzam mu pod prísahou utajenia. Takže ak by mi chcel nejako pomôcť, nemôže? Žiaľ nie, toto musím sama... Rozlúčime sa a ja sa vydávam na takmer 6 kilometrov dlhé peklo. Asfaltka na rozpálenej Myjave pomedzi bežnú prevádzku áut. Trpím, nohy puchnú, auta prechádzajú tesne vedľa mňa.
Nemám zásoby, a tak sa cestou zastavím v potravinách. Nákupim si večeru a jedlo na ďalší deň. Karpaty sú pre mňa najdrsnejsi úsek bez civilizácie. Igelitka je plná a mňa strašne tlačia pľuzgiere. Nevládzem to niesť. Po penzión je to iba 500 metrov a ja cítim, že to nedám. V parku pri koši vykladám pár ťažkých vecí.
Pán v penzióne je vtipný. Už sme izby obsadili, keď ste nešli. Nechápavo na neho pozerám. Asi žartuje. Nechce mi dať kľúče a smeje sa. Nakoniec ma vedie k izbe.
A prichádza ona. Kríza, najväčšia, depka, úzkosť s únava z tepla a bolesti. Pozerám sa na svoje chodidlá. Opuchy. Mám ich ako starí alebo obézni ľudia, prelievajú sa mi cez kotníky. Kde sú moje nohy? Veď ja som fitnesska! Vyhrala som majstrovstvá sveta a majstrovstvá Európy. Chodila som na 11 cm lodičkách v sexi šatách. Bola som za cicu a teraz vyzerám ako prepity chorý bezdomovec.
Idem do sprchy, umyjem sa, začnem baliť ruksak a urobím finálne rozhodnutie. Do cieľa na Devíne sa už na svoje nohy nepozriem. Naposledy preperiem prádlo, ošetrím rany a zalepím náplaste.
Líham si a plačem. Bojím sa, aby to tých 150 km nohy vydržali. Píšem si s Julkou. Píše, že slonie nohy mali chalani z XXX tímu a že to overí u Paľka Porubčana. To isté.
Trošku sa upokojím. Zaspávam. Vedľa penziónu je osada, kde to žije. Uspávajú má rytmy ich živelnej zábavy.
DEŇ JEDENÁSTY: MYJAVA - DEVÍN
Na budík o polnoci si už zvykám. Som zo seba nervózna. Všetko mi trvá dlho. Pomaličky vchádzam do nočnej Myjavy na miesto, kde som včera odbočila z trasy. Najprv to vyzerá, že idem zle. Ja sa však pozerám na červenú značku a podľa navigácie som správne. Po pár minútach sa to spraví.
Vychádzam z Myjavy potme okolo cintorína. Mal by to byť strašidelný zážitok, ale ja som za neho vďačná. Och bože. Koľko šťastia mám. Môžem sa ďalej hýbať. Som tu a teraz, moje emócie skáču z úplného dna do výšin. Púšťam si obľúbenú hudbu a trochu sa povrtím v jej rytmoch. Potom už šetrím energiu. Najbližší bod je pre mňa Mohyla M. R. Štefánika. Občas sa mi ukáže, krásne vysvietená. Dvakrát kufrujem. V tráve a poliach sa ťažko orientuje...
Blížim sa k Mohyle. Tento úsek si pamätám z Lazovej sovky, akurát v opačnom smere. Idem až hore k nej a zisťujem že som mimo trasy. Spomínam na preteky 100MKMK (210 km). Sprevádzala má tu Julka na záverečných 50 kilometroch.
Spúšťam sa dole a pokračujem smer Dobrá Voda. Pomaly svitá. Je to necelých 10 kilometrov a po Pezinskú Babu to bude moja posledná možnosť doplnenia zásob. Teším sa na jedlo! Potrebujem aj oddych. V týchto miestach slnko šialene pečie. Miestne potraviny majú znova atrakciu. Kupujem si pečivo, salám, rožky, Red Bull, nanuk, sladkosti a lízatká. Vedľa Jednoty si na mokru trávu rozkladam fóliu. Vyberám veci z batoha a nákup. Pridajú sa ku mne miestny štamgasti s pivkom a kladú otázky. Snažím sa zahovoriť. To by bola dlhá debata. Píšem mojej láske. Pomaly sa zbieram a vychádzam na nemilosrdný horúci asfalt.
Veľmi sa teším na Záruby a Havraniu skalu. Milujem kopce a výhľady. Rada by som si odpočinula na Mon Repos. Uvidíme, koľko bude treba. Preliezť Záruby bude výzva, ale nádherná.
O chvíľu zisťujem, že zrejme bude problém s vodou. Voda je až na Mon Repos. V chatovej oblasti okolo kameňolomu si pýtam od pani v záhradke vodu. Je milá, napúšťa a nadchýna sa nad mäkkou soft fľaškou. Pokračujem ďalej. Plánujem pred výstupom 10 minútový oddych. Píše mi Janko. „Onedlho si v cieli. Ideš perfektne“. A môj plán oddychovať sa hneď zmení. Dostávam energiu a mám silu ísť ďalej. Vyleziem na Havraniu skalu, líham si na kúsok rovnej zeme a obdivujem tu nádheru okolo mňa. Prichádza zapotený turista. Slečna, kde ste sa tu zobrali? Ani neviem, odpovedám. S takým malým batôžkom iba na prechádzku? Usmievam sa. Tak koľko dní? Jedenásť odpovedám. Bože, ženská, a to sama? Znova sa usmievam. Nezoberiete ma? Žiaľ nie... chlapík krúti hlavou a šomre si. Krupica, to je ženská...
Opatrne postupujem smer Záruby. Musím dávať pozor. Chodidlá mám citlivé. Sval nemá rád tento sklon. Opatrne, tu sa nemá zmysel naháňať, aj keď je to tlak na psychiku. Záruby sú nádherné. Ale vytiahnu zo mňa všetku energiu. Idem ich so strachom z pádu, kamienky sa podšmykujú, boľavý sval trpí. Raz to musí skončiť. Musí.
Na stranu, kde je značka, páli slnko. Myslím na slová Peťka. „Soni dýchaj čo najviac, hlboko dovnútra do všadiaľ, predstav si, že s každým výdychom trochu z tej bolesti ide von. Nerieš svoj povrch, rieš podstatu, choď dnu, roztiahni ruky pozeraj na nebo a krič, nechaj vesmír a našu energiu nech robí svoju robotu.“ Peťko je môj mentor, moja inšpirácia a verím mu každé slovo. Namočím sa v potoku a myslím na jeho slová.
Pred Mon Repos si nájdem pekné miesto v lese, rozkladám fóliu a idem si urobiť servis. Potrebujem viac času. Premasírovať sval. Vyložiť nohy. Upratať veci, nech mám všetko poruke. Zdriemnuť si, kým trošku ustane slnko. Dávam 1,5 hodiny. Chodí tu dosť cyklistov a tak som rada, že som bokom.
Pomaly vyrážam. Mám pred sebou 27 kilometrov na Babu. Smiešne číslo. Viem, čo ma čaká. Absolvovať výstup a zostup na Vápennú, Sedlo Skalka, Čermák, Javorinu. Smiešne 600vky. V tomto stave však extrémne náročné, šmykľavé, s popadanými konármi a kamienkami. Vápennú preliezam za svetla. Ozývajú sa mi moji drahí. Nemôžem odpovedať, musím dať pozor. Uf, zvládla som.
Na výstup na Sedlo Skalka som už žiaľ zabudla. Je tma, leje zo mňa, kopec s 300 výškovými metrami je nekonečný. Znova som unavená. Deficit sa zbiera. Signál hapruje. Je úplná tma. Píšem blízkym, že si idem ľahnúť. Líham si do prachu na zem, balím sa do fólie a spím 10 minút. Strážia má srnky, ktorým svietia očká.
Tak rada by som prišla na Babu a dala sa tam dokopy v penzióne. Aspoň dve hodinky. Snažím sa koľko ide, ale za Hubalovou to už vzdávam. Pamätám si na stôl a lavice dole. Cítim, že niečo zlé sa deje s nohami. Musím ich vidieť. Keď to zbadám, plačem. Nohy už nezvládli tie horúčavy v teple a nedostatočnú hygienu, špinu z cesty v ponožkách. Koža mi praskla a vyteká z nej žltý hnis. Dnes sa už môžem smiať na tom, že Julka to nazvala červ, čo lezie z nohy. Vyťahujem dezinfekciu. Vytláčam hnis do servítky. Skúsim spať 1,5 hodiny, snáď sa rana stihne zasušiť. Vleziem do vreca z fólie, naťahujem bundu, kapucňu a na stole zaspávam. Karimatku nemám a cítim to... zaspávam aj tak.
Po hodine ma zobudí klepot mojich zubov. Trasie ma zima, trasú sa mi ruky. Musím sa začať hýbať. Prelepujem rany a pľuzgiere. Zjem rožok, nech mám energiu a vyrážam. Púšťam si hudbu a nahlas vzlykám. Pred výstupom na Čermák vidím, že svitá. Usmievam sa sama pre seba. Vyšliapem hore a fotím si nádherný východ slnka. Kto má toto? Mám najviac. Rany sú iba koža, zacelí sa. Tieto momenty už nikto nezoberie z môjho vnútra. Dostať sa na úplne dno a osamote sa z neho pozbierať. Blíži sa Pezinská Baba. Odtiaľ je to už iba necelých 50 kilometrov. Volám pani do penziónu. Je neskutočne milá. Zoberiem si izbu na maximálne dve hodiny. Aj keď tvrdí že ešte spí, nachystá mi úžasný života budič. Ham&eggs, kávu a Kofolu. Ďakujem.
Umývam sa, dobíjam hodinky, tracker a mobil. 30 minút oddych. Vyrážam a som ako vymenená. Dostávam energiu. Čaká ma posledné kolo Danteho pekla.
Darí sa mi klusať. Musím využiť, kým sa dá. Ďalší bod Biely kríž. Povrch je láskavý, stromy má skrývajú v tieni. Cucam kávu zo softflasky. V každom potoku sa chladím. Celá. Blíži sa Biely kríž. Zisťujem, že som stratila moje takmer 200 eurové okuliare. Nemám silu sa vrátiť. Niekto ma chytí za rameno. Krásny princ na bielom koni mi podáva ruku a v nej sú moje okuliare. Aj keď to bol „iba“ cyklista, som vďačná. Láska tu je, aj dobrota.
Prichádzam na Biely kríž. Koľkokrát som tu bola. Sama, s priateľmi, s rodinou, behom, chôdzou, na bicykli. Dnes to má iný význam, rovnaké miesto a taký rozdiel. Dávam si Kofolu, nanuk, pagáč a kávu. Nachvíľku si ľahnem na lavičku. Teším sa na Kamzík...
Realita je iná. Úsek Biely kríž - Kamzík ma ničí. Slnko páli v plnej sile. Pristavujem sa pri prameňoch a studničkách. Bojím sa aby som nestretla niekoho známeho. Našťastie je pracovný deň. Nemala by som energiu na konverzáciu.
Bufet na Kamzíku je motivácia. Dám si znova kávu a niečo slané. Musím si ľahnúť. Sú dve hodiny a najväčší hic. Obriadim seba a ruksak a líham si na 20 minút. Po chvíli sa ozýva telefón. Či žijem. Bodka sa nehýbe. Píše Lenka Sent. Celý čas mi užasne fandí. A na pretekoch sme konkurencia. Je to vôbec možné? Je. Našla som druhú rodinu.
Čaká ma peklo v meste. Nesmiem si nič pripustiť. Počúvam rytmickú hudbu a hýbem sa. Cesta pred Kramármi je zatopená, blatová a smrdí po potkanoch. Nezvládnem to a namočí sa mi tam noha. Snažím sa nemyslieť na následky. Prejdem Horský park, potom asfaltové peklo a už to bude na dosah. Prechádzam okolo domov a súkromnej školy. Krásne navoňane mamičky v ľahkých letných šatách debatujú. Sú nádherné, voňajú a smejú sa. Dúfam že veľmi nepáchnem. Cítim, že sem nepatrím. Horský park, Mlynská dolina... Čo napísať... V Kubikone si kupujem chladený nápoj a rýchlo sa chcem stratiť. Hanbím sa. Píšu mi moji drahí a ja mám obrovské množstvo energie. Až kým neprídem do lesa v Karlovej vsi. Sadám si. V momente je na mne húf komárov. Tu sa oddychovať nebude dať. Alebo s daňou. Jedlo už nechcem vidieť. Dávam si gél. Mám pocit že od Dúbravskej hlavice to bude už dobré. Nie je. Je to nekonečné.
Ja už fakt nevládzem. Nohy má strašne bolia. Píšem mojím ♥.
Niektorí sú so mnou už tam, niektorí vo svojom srdci. Nesmiem ich sklamať. Dopredu ma ženie moja osobná výzva. Mať lepší čas ako Julka s podporou. Veľakrát sme sa o tom rozprávali. Verí mi, že mám na to, aj keď je to veľmi trúfalé.
Krok za krokom postupujem. Konečne vidím Devín. Budú tam? Kto? Chcem sa o svoje šťastie podeliť. Potrebujem zdieľať emóciu. Potrebujem objatia a bozky. Dostať aj dať. Toto nie je môj moment, ale všetkých, čo mi verili. A ľúbia ma. Akoukoľvek formou.
Vidím parkovisko. Zle vidím, z únavy mám rozmazané videnie.
Áno, niekto beží. Rozbieham sa, vidím ich. Sú tam. Chcem každého objať, dotknúť sa, pobozkať. Je to možné? Nesnívam?
Z celého srdca ďakujem mojím blízkym za podporu. Ďakujem aj fyzio centru Go create performance za moje sprevádzanie počas celej prípravy a riešenie problémov a predajni Yak & Rysy za kompletné zabezpečenie mojej výbavy.
.jpg){kind=logo}
