SPIŠSKÁ stovka – 112 km, +2 267 m
Daniel Sitáš
Piatok 22. máj 2020 ráno. Síce sa celý týždeň chystám na to, že sa zbalím, ale nedarí sa mi to ani ráno o 5 hodine pred prácou. Všetko mám nakôpkované. A hovorím si, že to pôjde keď sa vrátim z práce. Budem mať na to predsa hodinu. Omyl.
V práci ide celý deň zle. Nie tak kvôli problémom, ktoré sa nahromadili na piatok. Kameň úrazu je nastavenie mysle. Čím viac sa človek snaží, tým vytvára na druhej strane rovnako silný odpor.
Z práce prichádzam o 15:03. Odchod máme 15:15. Rýchla sprcha a šup narvem všetko do ruksaka, našťastie je 65-litrový. Samozrejme ešte „treba riešiť“ veci v domácnosti, tak si tam dám pokec o upratovacích službách v byte. Všetko sa podarilo a o 15:25 už šoférujem smer „Dobrodružstvo SPIŠSKÁ stovka“. Hlavou som mimo a budem až do večera.
Som v takom strese, že mi vôbec neberie jesť. Aj keď som naposledy raňajkoval. Našťastie mám pri sebe skvelého človeka, Veroniku a pomaly sa vraciam k sebe. Auto si pýta zastavenie na benzínke a nutný mini servis. Našťastie je všetko tak naplánované, že máme všade časové rezervy. A túto prezieravosť využívame a do cieľovej stanice prichádzame s 30 minútovým predstihom.
Pani domáca Aďka Zelinka je v miernom šoku, že sme už dorazili. Čo okamžite zakrýva vrelým privítaním, ako sa na dobrých ľudí patrí. Hneď sa cítime „ako doma“. Večer strávime družnou debatou aj s jej mužom Danom. Noc je krátka, tak ideme spať o 21:00. Veľmi sa neteším, lebo vstávame už za 3 hodiny.
Budík zvoní 00:15. Prebúdzam sa, a keď si dávam rutinné raňajky (proteínový smoothie), ktoré mám každý deň, telo začína zapínať a fungovať. Pobalíme posledné veci, sadáme do auta. Ideme na miesto štartu do Spišskej Novej Vsi, kúsok od ZOO. Vtedy sme ani netušili (ja a Veronika), že sa sem už nedostaneme. Iba Aďa sa vráti.
Náš tím štartuje o 1:28. Rozbiehame sa do noci za svetla čeloviek. Baby to hneď rozbaľujú a nechávajú ma v závese. Nič si z toho nerobím, veď mám celý deň na to, aby som ich dobehol. Navyše sa mi nechce bežať oproti „bolesti“.
No a skoro som zabudol. Bežím v sandáloch. TO JE dôležité. Totiž, ako sme si večer balili veci, mal som motivačný pokec v štýle, neverím že sa v „šľapkách“ behá. Tak som si povedal, že je čas to posunúť na novú vzdialenosť. Takže je ráno a mne mrznú prsty.
Zo začiatku to celkom idem. Až na jeden úsek, kde sme zbehli do doliny, kde bola taká zima, že prsty nám tak skrehli, že sme zips na ruksaku otvoriť nevedeli. Bojovka na 5 minút. Tu prišla prvá kríza. Ôsmy kilometer a už sa dostavila. Som sa trocha vyplašil, ale zdá sa, že predčasne. UltraBežkyňa si dala chlieb so slaninou a horčicou a išlo sa ďalej ako nič.
Nad horizontom začína slnko meniť zore do červena. Je to nádhera vidieť v tomto krásnom kraji východ slnka. A ja som rád, že som všetky starosti z práce a iných nepodstatných oblastí hodil za hlavu. V tom je krása (nielen) prírody. Pomáha nám zabúdať na bolesť.
Pomaly prichádzame k druhej dedinke a ľudia sa už hýbu za závesmi. Domáce „alarmy“ psíci ich upozorňujú, že sa niečo blíži. Samozrejme im kývame, občas odkývajú, ale častejšie sa schovajú...
Brucho nám však celkom nespolupracuje. Dačo sa tam stále krúti. Našťastie poznáme známy trik – jablko. Po schrúmaní trávenie naskakuje a dostali sme ďalšieho bežca na jablkovú stravu počas Ultra. Už je naša!
Pomaly sa blíži 42 km a moje nohy už prekonali posledný rekord v sandáloch (38 km). Čo je už cítiť a vytvorili sa mi malé ranky medzi prstami. Strašne to štípe a mám chuť to vzdať. Ranky si však potieram tajným krémom a tak sa mi tam nedostane ani špina a hlavne ma neštípu. A pokračujeme veselo ďalej.
Teraz nás čaká kráľovská hostina u našej milej občerstovačky v Košiarnom briežku. Hostina sa podáva vo viacerých chodoch. Polievka zeleninová/fazuľová je výborná do našich žalúdkov, hneď sa cítime spokojnejší. K tomu múčnik a káva. Nejaká sladkosť a chipsy. Chvíľu posedíme a pokecáme. Ale nie dlho.
A ideme ďalej. Prichádzame ku krásnemu výhľadu Sovia skala. Je položený 30 minút od Čingova a je to cca 50 m vysoké bralo. Tatry z neho máte ako na dlani. Zbiehame dole, kde dopĺňame vodu a pokračujeme ďalej po asfalte. Po rovinke sa beží dobre, len raz za čas si musím namazať prsty.
Sme vo veselej debate a veliteľka tímu zabúda odbočiť. Trocha sme zakufrovali, našťastie hodiny nám hlásia že sme „mimo“. To my vieme, preto beháme Ultra :-)
V Podlesku skočíme na občerstvovačku, dávame si Kofolu a Radler. Bufetár robí dojem a my zase ideme nesprávnou cestou. Kúsok sa vraciame. Nabiehame do ďalšej trasy. Zase zle. Nuž „zúfalí“ vchádzame do tiesňavy Suchá Belá, ale to sa nám tiež nezdá. Našťastie si domáca spomína, že nad tiesňovou vedie červená značka a to je konečne naša trasa. Tešiť sme sa prestali hneď, ako sme sa do nej pustili, čakal nás 10 km stupák. Teda okrem našej Niky. Tá si veľmi dobre rozumela s kopcom a išla ako torpédo, len sa tak za ňou prášilo. Po ceste je veľa prameňov takže dopĺňame vodu.
Stretávame veľa turistov a tí neveriacky krútia hlavou nad mojou obuvou. A to ani netušia, že v nej mám už 60 km. Na hrebeni nás dobieha náš podporný cyklistický tím. Dopĺňame energy drink, tyčinky a ideme ďalej. Oni idú rovnakú trasu, ale za kratší čas a na bajkoch.
Nuž, pre neskúsených je aj 70 km dosť a prichádza „Diagnóza Kola“. To je ten stav, keď sa vám všetky myšlienky zlejú len do jednej jedinej: „Chcem KOLU.“ A vo väčšina viet sa nachádza slovo Kola. Vety sa končia slovom Kola alebo do opakovania viet “Chcem Kolu!“ Mozog je proste záhada. Nanešťastie najbližšia krčma je otvorená až o 10 km, takže treba vydržať. Sám so sebou a druhý s tebou. ;-)
.jpg)
Dopĺňame Kofolu. V dedine ma hneď zastavujú, niečo sa im nezdá. Bežec a (ne)bežecká obuv. Domáca bežkyňa má za sebou polmaratón a za 4 mesiace sa chystá na maratón. Naštudované o BareFoot behaní ma veľa. Takže aj otázok má veľa. Baby ma tam nechávajú napospas domácim. Takže sa vykecám z toho, že mi už ušli a musím už ísť. Bežím a dobieham ich. Ďalšia občerstvovačka je na 80 km. Aspoň sme si to mysleli. Občerstvovačka tam však nebola a dopadá na nás deficit a čierne myšlienky. K tomu sa pridáva to, že sa chlapom neviem dovolať a neviem čo sa deje. Logika vyhráva a s občerstvovačkou, alebo bez nej, je treba trať dokončiť. Pokračujeme ďalej a naša „Mobilná občerstvovačka“ sa posúva na 85 km. Toto na UltraPretekoch nezažijete. Ak je napísané, že je občerstvovačka na 80 km tak tam proste je. Tréning nášho mentálneho nastavenia. V časoch kríz pomáha hudba.
Práve som stanovil svoj osobný rekord 85 km v sandáloch. Usúdil som, že bude rozumnejšie prezuť sa do tenisiek. Výborný výkon a moja spokojnosť. Ak by som pokračoval ďalej, odhadoval som, že moja regenerácia bude oveľa dlhšia, než chcem. Čo sa týka hlavy, doteraz som sa držal v „bode NULA“. Čo je taký stav, že nie ste prílišne NADŠENÝ (z vyplavujúcich sa endorfínov, adrenalínu, a.i.) ani prílišne STRÁPENÝ (únavou, hladom, bolesťou, a.i.). Na tejto občerstvovačke však padla veta, ktorá ma vyhodila z rovnováhy. Je dôležité, aby váš tím chcel, aby ste uspeli. Ak majú ľudia iné ciele, zväčša to dopadne zle. Vyhodenie z konceptu a následný návrat ma stál veľa energie. Trvalo dlho, kým som sa vrátil spať. Zväčša v týchto momentoch potrebujem byť osamote a vyriešiť si to sám v sebe. Teraz nebol veľmi priestor, lebo som musel sledovať slovenských neohľaduplných vodičov. Čím staršie a lacnejšie auto, tým väčšia ignorácia, arogancia a nebezpečná jazda. A predpokladať aj za nich, čo sa bude diať. To berie veľa energie. Plus ma potrebovala aj moja UltraParťáčka. Pre ňu som tam chcel byť a podporovať ju, aby dokončila svoju výzvu. Myslím že sa mi to podarilo. Pretože z 95 na 105 km sme viedli výborný rozhovor, po ktorom ostalo nadšenie a od 100 km sme ešte celkom svižne bežali z kopca. Dokonca to bol náš najrýchlejší úsek. Aďka sa od nás odpojila na 85 km. Dohodli sme sa tak, lebo bola na to v pohode. Tak sme jej dali kľúče od auta a rozbehla sa ďalej. Z rozhovoru, a z toho, ako som ju videl v cieli, sme zistili, že mala tiež svoje temné chvíle.
Nastavenie mysle, že bežíme do Spišskej Novej Vsi a tabuľa Spišská Nová Ves – časť Novoveská Huta, v nás vzbudili pocit, že sme v cieli, ale to bola len ilúzia našej mysle. Ešte nás čakalo 7 „ťažkých“ kilometrov po meste. V meste sme poriadne zakufrovali. Síce nám chýbalo už len 5 km, ale vypnutá hlava. Dezorientácia. Únava. Tma. Podpísali sa na tom, že sme sa rozhodli volať Aďke, ktorá pred pár minútami dobehla k autu. A riešili sme pomoc po telefóne. Keďže sme sa už motali, požiadali sme ju nech príde ku kostolu, ktorý sme už z diaľky videli na námestí. Aďka nás teda zachránila a vyzdvihla nás pri kostole. Po vystúpení sme ju skoro vôbec nepoznali. Zub UltraBehu sa na nás podpísal. Ale bola šťastná. Z UltraRuksaku vyťahujem medaile. Jednu z môjho prvého preteku, čo som vyhral a druhú z môjho prvého behu čo som robil – bežal ako Pacera (pomocný bežec) a spolupracoval som v rámci príprav a pretekov v tíme. Videl som na babách a dobre poznám, ako ich táto ceremónia vzala. Sadám za volant a ideme domov. Hlava nie je celkom ready, tak sa chvíľu ešte motáme kufrujeme po Spišskej. Nakoniec za pomoci šarmantnej asistentky zapíname GPS navigáciu a ide sa domov. Šoférujem síce ako 70 ročný dedko, ale hádam je to pre výkon, čo som dal, prepáčiteľné. Bezpečne všetkých dostávam domov. Vykladáme sa, a už nás čaká výborná praženica na spôsob šéfkuchára Dana Zelinu. Baby sú out. Najesť, sprcha a spať. Foto sa odkladá na ráno.
.jpg){kind=logo}
