Strážovská motanica (Bánovská stovka) 2016

02.06.2016 22:23

Peter Knížat

Strážovská motanica (Bánovská stovka) je ďalším krásnym pretekom v prostredí pohoria Strážovských vrchov. Veľmi ma potešilo keď som sa dozvedel, že organizátor Johnny Pristach naplánoval štart z Považskej Bystrice, pretože to mám len nejakých 10 minút vlakom. Registrácia mala začať o 21:00 v reštaurácií Námorník. Miestny podnik praskal ako vždy vo švíkoch, no pár miest sa pre nás nakoniec našlo. Kritický mal byť až autobus, ktorý mal doviezť účastníkov, ktorí sa prezentovali v Bánovciach nad Bebravou, no aj tých podnik pojal, keď nie za stôl tak aspoň za bar k pivu. Podaktorí začali „jonťákovať“ už v autobuse, samozrejme medzi nimi nesmel chýbať aj parťák na ďalších 25-30 hodín Lukáš Šichta. „Máš nejakú mapu?“ – to bola moja prvá otázka. „Ja že máš ty!“ Super, takto sa začína pravý orientačný ultratrail. Vďakabohu, že som si po Lazovke do telefónu nainštaloval aplikáciu na offline mapu z Mapy.cz, ktorá obsahuje aj turistické značenie. Tesne pred štartom sme sa dozvedeli prvý bod – Rohatá skala. Všetci vytiahli mapy a začali trasovať, ale čo my? Taktika je nasledovná, čo najdlhšie sa niekoho držať a dúfať, že ide správne.

Tesne pred štartom...

Presne o 23:00  sme vyštartovali. Tempo nám vydržalo po hlavnú cestu smerom na Rajec, pretože nám v ceste stáli zvodidlá, museli sme pekne preliezť a pokračovať. Aha, zelená značka. Ocitli sme sa na konci Považskej Bystrice, zapli čelovky a dúfali v správny smer. Pred nami čelovky, za nami čelovky, tak asi ideme správne. Pokračujeme cez Horný Moštenec stále po zelenej značke a takto prichádzame až do neďalekého Podskalia. Tesne pred zbehom do dediny nás odchytili miestny členovia DHZ a zavolali na jeden - takže pekne do jednej nohy, do druhej nohy, do tretej nohy?! Po treťom Fernete sa pýtame na cestu a radšej zdrháme, takto by sme ďaleko nedošli. Cesta viedla po asfaltke do Tŕstia, kde sa stále držíme zelenej značky a pokračujeme okolo vodných zdrojov až na Riedku. Tam sa odkláňame na modrú a kamenistou cestou pokračujeme na Mojtín. Konverzácia neutícha a z Transvulcanie sme prešli na Beh cez Mojtínske vŕšky :).  Za štekotu psov vchádzame do dediny a  pokračujeme po značke. Až pri vlekoch vyťahujem telefón a pozerám do mapy, no super, zabudli sme odbočiť na žltú. Hľadáme alternatívu - veď načo sa vracať, skúsime si to skrátiť. Prechádzame pomedzi domy a skúšame nájsť prechod na druhú stranu dediny. Prechod nikde, iba priepasť pod nami. Tak nič, ten kilometer, či dva nás nezabije. Pri miestnom kostole vidíme čelovky, rozbiehame sa, že aspoň bude veselšie. Počujeme maďarčinu, keďže nevieme po maďarsky ani ceknúť, usmievame sa a obiehame ich. Za Mojtínom začína značka akosi blbnúť a nelogicky sa objavuje na iných miestach ako by mala. Veselo si pokračujeme po zvážnici, veď teraz by to malo ísť hore, nie? Nie! Samozrejme Rohatá skala na kopci po pravej strane. Opäť si pridávame ďalšie dva kilometre. Oproti nám sa rúti skupina bežcov. „Ideme zle, treba sa vrátiť na žltú.“ Nechápavo na nás pozerajú, tak skúšam po anglicky, to už zaberá. Aspoň na niečo sú tie cudzie jazyky dobré. Po návrate na značku začína cesta rapídne stúpať, teraz sme určite dobre. Z chôdze po dvoch, prechádzame na lezenie po štyroch. Konečne hore, kontrola, lepíme nálepku a dozvedáme sa ďalší bod cesty – Baske. Pozeráme do priloženej mapy, takže najprv po žltej a potom sa uvidí. Hmm, no to najprv treba zliezť dole. Výhľad by tu bol krásny, no na to nesmú byť 3 hodiny ráno. Po reťaziach opatrne zliezame pod skalu, výkon hodný horolezca amatéra. Pokračovanie po žltej značke nie je o nič lepšie, tak zbiehame zo značky a skúšame to cez les, po listí, kameňoch, koreňoch, konároch a kto vie, po čom všetkom ešte na štýl  à la Kilian Jornet downhill running. Bez ujmy na zdraví sme sa napojili naspäť na žltú a pokračovali smerom ku sedlu Mráznica.

Svitanie spoza Hradišťa a Pasienka...

Spoločnosť nad Košeckým Podhradím...

Začalo svitať. Milujem rána počas ultratrailu, veľakrát totiž dodajú potrebnú energiu a zaženú spánkový deficit. Cesta sa napojila na zelenú a pokračovala zbehom do Košeckého Podhradia a následne výbehom do osady Háj, tam sa cesta križovala s jesenným pretekom Beh cez Vápeč (na ten sme sa tentokrát našťastie trepať nemuseli...). Cesta pokračovala zvážnicou do Hornej Poruby. V parku pred kostolom sme si trošku oddýchli a opäť pokračovali cez dedinu na červenú značku, ktorou sme sa dostali na hlavnú cestu. Na to, že bolo len 7 hodín ráno, slnko začalo nenormálne páliť. Nasledoval zbeh cez les do Dolnej Poruby a opäť štýlom kamikadze... Prebehli sme cez dedinu, za ktorou nás od rázcestníku Na Hlbokom čakalo najprudšie a najdlhšie stúpanie až ku chate Baske. Tu sa Lukáš odpojil a povedal, že ma počká na chate. Kopček to bol vážne nepríjemný a na mnohých úsekoch sme museli preliezať prípadne podliezať popadané stromy.

Čaro Strážovských vrchov...

Konečne hrebeň, teraz už len prebehnúť ku chate. Po nejakých 20 minútach som zistil, že sa mi akosi stratila značka, takže opäť trošku kufrovania. Tesne pred Baske oproti mne bežalo zopár bežcov, ktorí ma upozorňovali, nech tam radšej ani nechodím, pretože do nich liali energeťák v podobe Borovičky. Nasledovalo trio Evička, Dalík a Braňo, ktorí si živú kontrolu naopak pochvaľovali. Super, konečne chata a živá kontrola. 50 kilometrov v nohách a prázdny žalúdok. Borovičku som radšej odmietol, pretože by vo mne veľmi dlho nevydržala a bolo by to skôr plytvanie. Keď mi Johnny oznámil, že do cieľa je to ešte približne ďalších 75 kilometrov, smiech ma prešiel. Začali „obľúbené“ myšlienkove pochody typu „bolo mi toto treba“ a podobne. Na chate som exol malinovku a čakal na spasenie. To prišlo v podobe päť minútového mikrospánku, kým nám obetavý chatár nedoniesol kapustnicu a chlieb. Nálada sa razom zlepšila. Ďalším bodom, kam sme sa mali dostať bola Baba, ktorú sme ani ja, ani Lukáš nepoznali, tak sme sa pridali k väčšej skupinke. Nasledoval zbeh po modrej do sedla s prízvučným názvom Trtávka, odkiaľ bol pekný výhľad na Vápeč. Z Trtávky viedol po žltej turistický chodník do obce Čierna Lehota. Tam sme si pri ceste na chvíľku sadli a pozreli ďalší postup trasy. Nasledovalo ďalšie stúpanie po zelenej a následne zbeh po modrej do Závady pod Čiernym Vrchom. Tam sme sa miestnych spýtali na cestu a prípadne na najbližšiu krčmu. Keďže to bolo do krčmy kúsok, naše kroky viedli najprv tam. Pred miestnym pohostinstvom sa varil guláš, no bol asi v polke prípravy a čakať sa nám nechcelo. Pivo bola najčastejšia odpoveď, keď sa nás krčmár pýtal, čo si dáme. Po nejakých 20 minútach oddychu guláš začal rozvoniavať, škoda ho. Nič to, my sme sa pozbierali a pokračovali ďalej. Čakal nás výstup na Babu. Najprv po zelenej a potom kade nohy šli. Z lúky cez húštinu do lesa. Keďže vrch nie je na žiadnej značke, začali mierne orientačné komplikácie, no aj tie sa nakoniec vyriešili. Lepíme nálepky a zisťujeme predposledný orientačný bod – Boškovie laz. Chalani rozkladajú mapu a hľadajú optimálnu trasu. Po nejakých 10 minútach pokračujeme. Kade? Ťažko povedať, no radšej som si našiel dve vhodné turistické palice typu ako ich Maťo Drozd nazval "slovenská bakuľa ultra". Chodník nikde, tak poďme ho krížom. Neustále stúpania a klesania bez konca. Po menšom orientačnom nedorozumení sa skupina rozdelila, no po pár stovkách metrov stúpania v lese sa opäť spojila.

Sedlo pod Čiernym vrchom...

Vygooglená retranslačná rádioreléová stanica v Sedle pod Čiernym vrchom...

Konečne chodník. Ocitli sme sa na hrebeni. Teraz mal nasledovať zbeh do Rudnianskej Lehoty, no mapy spolupútnikov sa opäť nezhodovali. Starý pozarastaný cyklo-chodník alebo malinčie. Krížom dole cez Veľkú dolinu. Po pár kilometroch sme sa napojili na chodník, ktorý nás doviedol až do dediny. Oproti nám beží skupina, ktorá už za sebou má Boškovie laz a pokračuje na posledný bod. Keďže sily dochádzajú, my pokračujeme do najbližšej krčmy. Keďže krčma nie je, uspokojíme sa aj s reštauráciou. Niekto pizzu, niekto šalát, niekto pivo a niekto čaj. Obsluha, ako to len slušne povedať – na benzínovej pumpe býva lepšia. Nič to, každý podľa toho ako dojedá - skupina sa rozdeľuje. V hlave začínajú prevládať zlé myšlienky, no tie aspoň na chvíľku vymenia krásne pohľady na vodnú nádrž Nitrianske Rudno.

Cestou do Kostolnej Vsi...

Vodná nádrž Nitrianske Rudno...

Cesta vedie cez Kostolnú Ves a Dlžín po modrej značke. Stúpanie je čím ďalej tým viac náročné a postupne sa z chodníka stáva potok. Topánky premočené a zlá orientácia, v telefóne síce chodník je, ale v reáli nie. Traverz cez les rieši situáciu. Konečne hrebeň a červená značka.

Západ slnka...

Slnko pomaly zapadá a energia sa vytráca. Pri ceste na kontrolu prehodnocujem situáciu. Hodiny ukazujú 103 kilometrov s prevýšením takmer 4000m a čas 18 a pol hodiny. Zhrniem to – plusy: prejdená ďalšia „stovka“, ukončenie trápenia a aspoň trošku sa vyspím. Mínusy: nedokončený pretek. Hlava je opäť plná myšlienok a to nie je dobré, behám predsa preto, aby som ich filtroval. Ďalšia noc bez spánku, do cieľa dôjdem až ráno, pôjdem sám v noci v neznámom prostredí bez mapy a orientácia len za pomoci telefónu, ktorému dochádza batéria. K4 – Boškovie laz a úsmevy Majčiho a Moniky, ktorí pre nás dokonca nachystali občerstvenie (veľká vďaka). Oznamujem, že končím.  K5 je Bradlo a potom sa ešte dotrepať do Bánoviec, takže plus mínus 30-35 kilometrov. Keď sa dozvedám, že ma do cieľa odvezú, odpadne mi kameň zo srdca a rozhodnutie je definitívne.

O necelú hodinu už vchádzam do Sokolovne v Bánovciach nad Bebravou za neoprávneného potlesku, keďže som pretek zabalil. Atmosféra v cieli bola úžasná - živá hudba, veľa jedla a príjemná spoločnosť chrtov a organizátorov. Zážitky, plánovanie trasy jednotlivých bežcov a veľa ďalších tém sa rozoberalo po celý večer, až sa človeku nechcelo ísť spať. Únava ma zlomila až o druhej ráno.

Strážovská motanica bol mimoriadne krásny a pre mňa jednoznačne najťažší pretek. Johnny s asistenciou si zaslúžia obrovský potlesk.

Strážovskú motanicu vyhral s časom 18:29 Richard Pouš, druhý skončil s časom 19:23 Roman Babulic a tretie miesto si rozdelili s časom 19:34 Patrik Hrotek a Juraj Macák. Prvou ženou v cieli sa stala s časom 26:16 Eliška Kaniová, ako druhá dobehla s časom 27:34 Milada Klapková a tretia skončila s časom 30:26 Eva Konszká.

Uvidíme sa o rok a vo mne je nádej, že tých záverečných 30 kilometrov aj doplazím :)...

Trasa a profil prevýšenia...

Itinerár a diplom...

https://peterknizat.blogspot.sk

Článok bol zverejnený so súhlasom autora.