Stubai Ultratrail (67 km)

30.07.2021 16:21

Linda Beniačová

Po dlhom, covidom ovplyvnenom roku, som sa spoločne s parťákom rozhodla ísť skúsiť zase šťastie na Transalpine Run 2021. Ide o osemdňový etapový pretek cez vrcholky Álp troch krajín. Najlepšou prípravou sú pre mňa preteky podobné svojimi výškovými parametrami. Tentokrát  som  si vybrala pretek zakončený v nadmorskej výške 3000+ m na vrchole ľadovca Stubai.

Behať vo výškach nad 2000 m je pre moje telo náročné, zadýchavam sa, a preto som zvolila tréning, pri ktorom dám zabrať nielen nohám, ktoré sa v Brne a okolí tak nezoderú, ale tiež pľúcam.

Moja príprava na pretek nebola práve príkladná. Keď že sa trénujem sama, nemám nad sebou bič, ktorý by ma donútil zahodiť sem-tam prítomnú únavu alebo lenivosť z prepracovania. Ale podarilo sa mi do tréningu pridať aj silovú prípravu a ako nové trailové orezávatko sa tiež necítím. :-)

Hlavu som si nastavila na pomalý a dlhý beh, pri ktorom si dám pozor hlavne na jedlo a pitný režim. Ak sa  mi podarí dostať do pretekárskeho módu, rozbehnem to v druhej polovici a pobežím si na pohodu do cieľa.

Registrácia na pretek prebehla ešte s respirátorom a potvrdením o očkovaní v Neustift Im Stubai, odkiaľ som sa nechala na štart do centra Innsbrucku doviezť busom vyhradeným pre pretekárov. Pred štartom rychlá kontrola povinnej výbavy a o 23:35 už se radíme do koridoru. Snažím sa presvedčiť samú seba o tom, že nemám trému a pretek si idem len užiť….ale moc to nefunguje, klepem sa ako ratlík.

O polnoci vybehieham, mesto máme rýchlo za sebou a svetielka sa rozbiehajú po lese. Niektoré sa pohybujú omnoho rýchlejšie ako ja a predbiehajú ma, pretože namiesto poštartovnej vravy riešim vytrhnutú hadičku z camelbaku, ktorú si budem musieť na prvej občerstvovačke  opraviť. Zaujímalo by ma, či sa niekedy niekomu podarilo odštartovať na sto percent, bez jediného zádrhelu, a tiež, prečo se všetko vždycky poserie až v poslednej minute pred štartom...

Prvých 10 km bolo  veľmi  náročných na sústredenie. Úzky chodník pozdĺž potoka Ruetzbach osvetlený len čelovkou vyradil pár pretekárov, ktorí si nechávali pozdĺž cesty ošetrovať odreté kolená a lakte. Na prvej občerstvovačke zapíjam banán colou...mňam… Opravujem hadičku z camelu, hurá! Chválim sa za svoju technickú zdatnosť a valim ďalej. Na občerstvovačke som ale stratila 5 minút a moje ego trochu upúšťa paru. Mám pocit, že už ma všetci predbehli.

Šliapem do prvého stúpania, pohlcuje ma les. Neprestávajú ma predbiehať svetielka. Opieram sa do paličiek ako šialená, ale ani tak sa mi žiadneho pretekára nedarí predbehnúť. Čaká ma 1250 m+ na 14 kilometroch lesným terénom k náhornej plošine Kalkkogel smerom k Starkenburger Hütte (2237 m n.m.). Na túto časť som sa tešila, podľa recenzie pretekárov z predchádzajúcich ročníkov je na tomto mieste nádherné  svitanie... Slnko ale zatiaľ nedorazilo, a tak bežím ďalej pod hviezdami a je to fajn, moc fajn.

V ďalšom stúpaní na mňa ide spánková kríza, ale po niekoľkých kúskoch banánov s colou na predošlých občerstvovačkách do seba dávám kofeín a užívám si krásny trailový chodník v nadmorskej výške nad 2000 metrov.

Konečne ma čaká 5 kilometrov dlhý zbeh s 1800 metrami klesania do Neustift Dorfu. Svitá a pretek mi začína chutiť. Predbieham niekoľko žien, na občerstvovačkách sa zdržujem minimálne, aby som mala náskok pred ostatnými, ktorí svoje pauzy predlžujú. Zásob mám v batohu stále dosť.

Po nekonečnom stúpaní prichádza moja chvíľa. Zbieham technicky náročným terénom a som vo svojom živle. Predbieham jedného nemeckého bežca, ktorý ma nazýva “downhill queen”. :D Bežíme spolu ďalej okolo potoka Wildewasserweg k vodopádu Grawa, odkiaľ už budeme pomaly stúpať asi 20 km na ľadovec s prevýšením +2000 m.

Občerstvovačka, cola, banán, vyžieram zásoby z batohu a valím ďalej. Do kopca to ide celkom ztuha, ale krok za krokom kráčam hore. Nikdo ma  už nepredbieha a ani ja už nikoho. Šliapem hore pod lanovkou na ľadovec, a tak občas počujem povzbudivé slová od pokrikujúcich pasažierov. Počujem z kopca ešte iný  krik, ale ten neznie povzbudivo. Zakufrovala som, nevšimla som si fáborky a zbehla som z trasy, aj keď navigácia v  hodinkách s mojim rozhodnutím súhlasí. Vraciam sa a pokračujem po správnej trase. Strácam 30 minut a berie mi to všetkú silu, čo som si ušetrila na záver.

Do očí mi idú slzy a zmocňuje sa ma hnev. Mám pocit, že mám dosť, viac už nedám, ale som tesne pod koncom a nechcem to tu vzdať. Naproti mi beží zhora Niki, môj support. Počítam kroky, zastavujem po 30, dýchám a po očku sledujem bežkyňu asi sto metrov za sebou. Tiež má dosť, ale jej odhodlanie ma ženie vpred. Asi po desiaty krát sa pýtam Niky, či tam už sme. Nie, ešte nie, ale že vraj je to blízko.

Po nekonečnom stúpaní po snehu vchádzam do cieľovej rovinky a končím pretek. Tečú mi slzy, nohy mám rozklepané a na kolenách lapám dych. Organizátor oznamuje do mikrofónu, že som druhá v kategórii. Rozplačem sa ešte viac.

A ešte nejaké tie čísla: ubehla som 67 km a vystúpala 5356 m za 12 hodín 51 minút. Celkovo 11. žena a 2. v kategórii.

Ďakujem všetkým, ktorí mi držali palce a Slovak Ultra Trail za možnosť reprezentácie.

Je to krásny pretek a vrelo odporúčam.