STUBAI ULTRATRAIL

09.07.2019 06:57

Vanda Jenejová

Bol január keď som sa prihlásila na Stubai Ultra s brutálnym prevýšením, čo som brala ako výzvu. Behanie išlo fajn a darilo sa mi behať veľa. V marci som si vytkla členok, čo nabúralo celú prípravu, neskôr silná anémia a problémy s krížami. Tri týždne pred pretekom som sa po ťažkom tréningu zobudila a nevedela sa postaviť alebo vydržať stáť čo i len 10 minút, myslela som že na Stubai nepôjdem. Dva týždne pred pretekom som písala organizátorom, či sa dá zmeniť trasa, nebola som si istá či to v tom stave dám, ale nakoniec som to nechala tak. Cieľ som si dala jediný, a to bolo dobehnúť-dokráčať-doplaziť sa. Strašne som sa tešila na pretek, tak som si to nejak dala do hlavy, že to proste dám, aj keď som si nebola vôbec istá, ako na tom bude telo.

Do Innsbrucku sme došli vo štvrtok. Tešila som sa, že tam bude aspoň trochu chladnejšie. Bolo tam ešte o deviatej večer 33 stupňov. V piatok bol deň preteku. Ešte nikdy som neštartovala v noci, tak som nevedela, aké to bude. Ale tak brala som to tak, ako keď ľudia chodia na párty, tak sme išli aj my. Nabalila som si dosť veľa jedla, keďže som dávno nebehala niečo dlhšie. Na štart sme šli cez centrum mesta, samozrejme bolo plné ľudí, ktorí sa chystali na párty a museli sme vyzerať veľmi divne prechádzajúc po meste s paličkami a čelovkami. Na štarte nám skontrolovali povinnú výbavu. Každý bežec musel mať napísané na svojom jedle meno a číslo. Pán predo mnou mal jednu tyčinku a jeden gél. Tak som si pomyslela, že tak ten to asi bude mať na krátko. Ja som ani nevedela za koľko hodín to chcem mať ja, keďže trasu predĺžili o jeden kopček a 12 km, čo je dosť.

Na štarte bola super atmosféra, vyštartovali sme a prvé 4 km sme šli cez mesto, bolo to fajn na rozbehnutie sa. Neskôr sme museli prejsť do údolia popri horskom potoku, čo bolo veľmi behateľné, aj keď sme si museli dávať pozor na každý krok, aby sme neskončili v potoku. Takto príjemne to bolo do cca 18. km.

Tam začalo prvé stúpanie, prudké, ale neskôr sme stúpali traverzom, čo asi všetkým vyhovovalo. Na vrchol sme došli pri východe slnka a konečne sme videli všetky zasnežené kopce okolo. Šlo sa nám veľmi dobre a veľa ľudí sme aj predbiehali. Prvý zbeh bol veľmi dlhý a technický s pasážami, kde bolo dosť veľa nápisov: DANGEROUS SECTION. V prvom zbehu ma začalo bolieť stehno, až tak že sa mi nedalo poriadne bežať. Asi to bolo tým, že som toho za posledné mesiace nenabehala veľa a nebola som zvyknutá. Snažila som sa to ignorovať a myslieť na to, že príde konečne ďaľší kopec a tam ma to bolieť nebude. Na ďaľšom stúpaní začalo riadne piecť slnko, ale vôbec mi to nevadilo a pozerala som sa na hory okolo, aby som si ten deň užila. Išlo nám to pomalšie, druhý kopec mal veľa technických pasáží a brutálne stúpania. Keď sme si už mysleli, že sme hore, tak prišiel strmý zráz dole a potom zase stúpanie hore. Napokon sa po tomto stúpaní objavila aj taká akože rovinka - celkom technická a zase s nápisom DANGEROUS SECTION. Na jej konci sme videli Neue Regensburger Hütte, občerstvovačku ktorá mala byť už asi pred 4 km. Dali sme si tam dlhšiu prestávku (dlhšia tj.- 6-8 min.). Ja nerada stojím dlho, radšej idem a jem po ceste, ale keďže som išla s Majom a brali sme to ako dovolenku, tak prečo nie.

Dole bol celkom dlhý kamenistý zbeh, kde ma noha strašne bolela, už som čakala na ďaľší kopec. Po technickom zbehu sme došli na prašnú rozpálenú cestu, na ktorej sa dalo veľmi dobre behať, lenže nie mne. Krívala som, ale snažila som sa ísť čo najrýchlejšie. Na tomto zbehu nás obehlo aspon 15 ľudí, čo bolo strašné. Na konci zbehu stáli ľudia a tlieskali pískali a ja som sa ledva vedela usmievať. Cesta ďalej viedla popri ceste cez chladnejší les, kde sme si každú chvíľu namáčali šiltovky do vody. Došli sme na 60. kilometer, dala som si zemiak so soľou, cliff jelly, pomaranče. Ďalšia má byť o 4 kilometre, čo by bolo fajn, keby sa mi dalo bežať. Tak sme sa prechádzali, celkom som mala nervy že ma predbiehajú ženy. Ale snažili sme sa užívať si deň a “beh” a všetko okolo. Konečne sme došli na občerstvovačku Muttenberg. Bola to spodná stanica lanovky. Takže konečne už len 8 km a asi 1800 m+.

Tam sme začali dobiehať ľudí. Dobré na tom bolo to, že sme nevideli koniec kopca. Na konci prvého stúpania cca po dvoch kilometroch bola medzistanica lanovky a kopec ľudí, ktorí fandili. Kilometre tu ubúdali strašne pomaly. Ale dokázalo sa nám dobehnúť Martina zo Slovenska v jeho Vivobarefootoch, ktorý nás predbehol na prvom zbehu. kde si to valil dole. Mal toho dosť. Išli sme spolu. Konečne sme boli vo výške kde sme začali ísť po snehu. Hodinky mi ukazovali 66 kilometrov. Nevedeli sme koľko kilometrov má pretek skutočne, keďže sme už dávno mali byť v cieli. Počas stúpania som strašne nadávala, spievala si v duchu, slnko nám pleštilo do očí a odrážalo sa od snehu. Ľudí začalo motať s pribúdajúcou výškou a po noci bez spánku. Aj mňa pár krát motlo. Hore na obzore sme videli nejakú budovu, tak sa pýtam takého pribratého chlapíka čo bežal/chodil 8 km trasu, že či to už je cieľ, a asi povedal že nie, keďže sme sa asi nepochopili. A nie, nebol to cieľ. Bola to posledná občerstvovačka pred poslednými 2 km a 500 m stúpaním po mokrom snehu. Tento úsek nám trval asi hodinu.

Prebárali sme sa, s chalanmi som sa nechcela už ani rozprávať ani nadávať ani nič, iba si sledovať krok a ísť stále ísť a sústrediť sa na krok. Hore som už vedela, že sme blízko. Ešte posledná rovinka ktorú sme trošku pobehli a nádherné výhľady. Ešte pred 3 týždňami by som nepovedala, že to dám. Určite nie po fyzickej stránke, ale telo si pamätá, čo bola moja záchrana.

Cieľ bol super. Kopa ľudí ležiacich na lehátkach, pili pivo, hrala hudba, výhľad na ľadovec a dobrý pocit že som to niekde dole nevzdala. Trvalo to strašne dlho, 16 hodín som ešte v živote nebežala. Viem, že to nie je super výsledok ale mne išlo hlavne o to prekonať seba a potešiť sa po zlom začiatku roka. Určite sa o rok vrátim a pripravím sa na to tak, ako som chcela.

Stubai Ultra Trail bol super zážitok s veľmi dobrou organizáciou a môžem povedať, že tomu vôbec nič nechýbalo.

A samozrejme za toto všetko vďačím Slovak Ultra Trail, že sme si mohli spraviť takúto super mini dovolenku. Bol to môj najlepší trailový zážitok. Tadááá.

Foto: Sportograf, Vanda Jenejová a Majo Koniar

Partnerom tímu SLOVAK ULTRA TRAIL TEAM je RunningPro