Trans D' Havet 2018

08.09.2018 00:04

Matej Orság

Hľadali sme kamže a kde. Našli sme. Teda Miki našiel a nepošiel. Ľahko sa prihlasuje, registruje, mne aj platí. Šak mínus jak mínus. Furt to len eurá. No ako sa blížil dátum výjazdu zas a znova do IT. A ja pozrel na ten profil a metre +, všelijak mi bolo len dobre nie. A dumky o tom ako to parádne natrénujeme boli len dymky. A čas neúprosný. Neskutočným tempom ide. Keby som tak rýchlo behať mohol. Sťa pakôň. Alebo bizón, zbešnety. Zdzivety.

Bežecká zostava: Dano, Oskar i ja. No a tak ako na stope Julo naklusal 10 s do štartu. Tak naskočil i na Haveď vlak, vtedy keď to už bolo, dá sa povedať nemožné. Bombardoval som ho mailami. Odolával sťa Folkmárska skala. Že neide. Štartovku zavreli. Ja prestal bombardovať. A týždeň pred, sa Julo zdumal, že ide. Race director total punk Enrico mu nielenže okamžite mailom odpovedal, no do dňa bol Július aj na štartovke. Zo zahraničia Vás vezmeme. Taliania lepší ľudia jak Francúzske... .

Havet je punk. Ale špičkovo zorganizovaný. I keď ich webová stránka je takpovediac nečitateľná. Akonáhle sa vžijete do talianskej skury, čitateľná je. Mastili sme už po diaľnici. Maďarskej. Slovinskú ešte viac mastili. Kávy pili. A rozhodli, že nakukneme do Terstu. Aj sme nakukli, autom sa povozili po centre, ledva z neho vyšli. No a keď, že už ideme do Valdagna. Museli sme sa v mori omočiť. Terstský záliv. Parkovanie katastrofa. Ale po 8 hod saunovania v aute dobre padlo. Valdagno nás privítalo krásnym ubytkom no nepripravené. Či to my? Riť to bola. Bez taliančiny sme boli ako 3 zombíci hľadajúci nevediac čo. Chodili sme hore a dole. Jedla nikde. Tak to vlastne bolo celý čas. Točili sme tú istú pizzu a ten istý Al Ponte pub- kde nám ľudia povedali že nie sme normálni keď ideme Haveďa behať. S Julom a Danom sme to mali odštartovať 20. júla presne o polnoci z neďalekeho Piovene Rocchette. Oskar ráno z polovičky dlhej trate. Deň pred sme dali rozklus cca 3 km dobehu do cieľa. Horúčosť a taký, že pahorček za mestom ale výdatný. Hore výhľad a vaňa chladiaca, pitná, vyprosená teda kaďa zachraňujúca. Večer prezentácia v Schiu. Montura mega shop. Tam trebalo s 5 kreditkami prísť. Ale atmosféra parádna. Enrico hneď vedel o koho sa jedná. Vďaka Julovi. Živá hudba, pivo a v pozadí náš hrebeň zajtrajší.

Deň zbehol, pojedli pospali i popili sme. Veci dobalili. V meste život. Ragazzi vraveli si čaje ragazze keď sme k autobusom šli. Dusno bolo brutálne. Jako pred búrkou. A tak to aj bolo. Že v Piovene 30 sek pred polnocou nikto nebol v štartovom koridore. Lejak, vietor, popadali brány a zábrany. 15 min odklad. Všetci po krajoch budov, súkali na seba goráče. Nevravím schladilo sa. No keď som videl Kaľava, že sa klepe v krátkom a rukávnikoch. Vytrimem i ja! Teraz v tom lejaku ťahať vetrovku. No on netrimal za to, že je otužilec. On je lenivec. A chce aj trpieť. Enrico upálil cigaru a chodil pred štartovou čiarou. Smial sa. Ako Barkley maratón! Pecka to bola. Štart! A Julo na asfalte sa váľa. Hore bol ale v stotine. Ako keď dieťa nechce aby si hockto všimol, že spadlo. Lenže za Julom bolo 350 nadržaných bizónov. To treba rýchlo vstať. Taliania ho odstaviť chceli. Paličku mu medzi nohy šturili. Neúspešne. Julo začal bežať a už som ho nevidel. Ešte pred prvým stúpaním s výživnými 1000 m+. Sa všetci začali vyzliekať. 300 supňov, dusno po daždi, tma a nekonečné serpentíny. Ja ani nie 5 km po štarte. Palicu odkafral. Nechcelo sa mi skúmať s čelovkou v tme a celý mokrý čo sa presne stalo. Proste Z palička nešla zaareťovať, medzikus bol zasunutý v karbónových útrobách Black Diamondových a ja som vedel, že stav je neriešiteľný. Kým som ich nadobro odložil do vaku, prehnal sa okolo mňa dav. Teraz ma pot oblieval troj násobne. Predstava absolvovania tohto bez palíc... . Všetci mali paličky, všetci! Malé, veľké, krivé, bakuľe aj s tetivou mali. Na kopci hore výhľad parádny. Tisíc svetiel. Už len pustiť U2 City of Blinding Lights. Svetiel do nekonečna. Nebolo hraníc, kde končí aké mesto.

Blížili sme sa ku fakt kopcom. Tmavé siluety hor a v tom svetlá čeloviek. No blesky bili čoraz bližšie. I pršať začínalo. Ja som bundu zatiaľ neťahal. Bolo dusno. I tak celý mokrý. Jemný daždík len dobre. No daždík sa stupňoval. Na 22 km 1691 mnm občerstvovačka som predsa podľahol vetrovke. Pridal sa vietor a bolo jasné, že búrka ide direct na nás. Nasledoval zbeh, 700m-. Lialo. Začíname šľapať na jedno z najkrajších miest Haveďa. Monte Passubio! Ja bundu dávam dole v domnení, že je po búrke. V stúpaní na predkopček Monte Alba však príchádza peklo. Stojím pod plachtou na tajnej kontrole 1200 mnm, bundu dávam nazad a doťahujem kapucňu. Jediného chalana čo rozumie po anglicky sa pýtam či ide. Vraví že trochu počkáme. Po piatich minútach sa vydávame na hrebeň v lese. Zhoršuje sa to. Blesky sú bližšie a bližšie. Z ľava prichádza vietor a smŕšť v podobe krupobitia. Totálne nič nevidím. Len kladiem v behu nohy pred seba. Horšie však je, že láme konáre aj stromy. Milovanie v daždi to teda nie je. Preliezame to a vravím si len rýchlo preč, bež, bež preč. Chalani padajú, šmýka sa. Ja nejak vykrývam hraničné situácie. Masakeros. Pár ľudí to otáča a beží naspäť. Aj moja jediná anglická spojka. Zvyšok dobiehame Passo Xomo. Tu už je, ale pod stanom riadna tlačenica. Nikto sa nechystá túto občerstvovačku opustiť :). Využívam na doplnenie vody a jem čo vidím. Je toho hojne. Pomaranče sú mega. Pozerám na profil a ďalších 1000m+ pred nami. Ale akých! Týmto tu ideme hore 52 tunelov! Šupka! Akurát svitá. Občas je dobré byť nie najrýchlejší. Neskutočné skalné výtvory, vodné plochy pod nami a tisíc svetiel. Šialené! Predstava, že toto vytesali za 10 mesiacov! Na vrchole je, už skoro deň. Zhadzujem bundu a odkladám čelovku.

Klesáme najskôr po betónke potom lesom na cca 42. km. Sedlo odkiaľ o chvíľu štartuje Oskar. Passo Pian delle. Majú parádny vývar a čaj. Prichádza výšľap a to dlhýýý na najvyšší bod trate. Najskôr cez Monte Cornetto 1670 mnm, čo je kopec v lese do sedla Campogrosso 1464. Odtiaľ to už budú skaly na Cima Carega 2238 mnm. Ja mám krízu v lesnom stúpaní na Cornetto. Točáky, horúco a to je len ráno, myseľ bojuje s hlavou. Otázky či to dám, ale nie sú na mieste. Najlepší výraz je že sa "blukám". Trpím ale vyvíjam akúkoľvek rýchlosť smerom vpred. Ono to prejde. Nestojím o milosť. Vraj v raji je miesta dosť.

Za horskými lúkami kde sa pasú kravy sa otvárajú skalné steny. Sem tam príde nejaká správa. Keď je signál odpíšem. Sledujem malé postavy kde stúpajú a je mi jasné, že to bude náklad. Dlho dlho a stále hore a hore. No teplota je príjemné. Výhľady parádne. Avšak paličky ma mrzia. Tlačím to cez kolená. Netuším svoju pozíciu no viac menej mením miesto s tými istými pretekármi. V každom sedle je nejaký organizátor. Kamzíky tu púšťajú skalné lavíny. Lenže keď prechádzame cez hrebeň a začíname klesať a po chvílke zase stúpať dochádza mi, že Carega je stále predo mnou. Tu to nie je už také exponované. Cesta je široká. Povojnové pozostatky. Za vrcholom a v ďalšej doline je hneď horská chata. Nečakaná občerstvovačka dobre padne. Teplý čaj a začína zbeh na Rifugio Scalobri čo je 54. km. Pekné miesto. Väčšia chata s kostolíkom. Odtiaľ zásobujú lanovkou chatu pod vrcholom, kde som bol pred chvíľou. Do cieľa je cca 30 km. No už minimum stúpania. Tu sa veľmi nezdržujem. Dopĺňam vodu, jonťak. Vývar nedávam. Za pohár piva.

Prichádzajú dve tiahlé stúpania. No behateľné. Nohy mám stále dobré. Zbiehame do doliny. Skalné chodníky, striedajú lúky, pasienky a salaše. Predposledná občerstvovačka a približne 16 km do Valdagna. Stále sme ale v 1600 mnm. Viac menej bežím. Je to príjemné po vrstevnici. Zase cez tunel. A zase hore. Teplota stúpa. A sme v lese. Pred posledným kopcom Cima Marana už nadávam a miestny sa hore smejú. Tu začínam dobiehať a obiehať. A posledných 10 km je teda brutálny zbeh. Monkova môže isť handry fajčiť. Single. Jednokoľajka v tráve a mrte vápencových šutrov. Tu ide o držku. Pálim to. Keď vidím ďalšieho predo mnou. Len mi to dáva silu. A keď vidím aký je šrác hotový. Ešte viac! Kým ma má nadohľad idem čo viem, potom zvoľním a tak to bežím tmolím a tmelím od bežca po bežca.

Na poslednom občerstvení zhltnem kolu. Doplním fľaše. Olievam sa. Idem zabojovať o sub 13 hod. Tabuľka VALDAGNO bola už dávno a ja sa mocem po dvoroch, lúkach a pomedzi domy. No kaďa s vodou odkiaľ viem koľko a kde do cieľa nikde. Bazén brutálny, Ragazza parádna, no ja bežím a bežím! Každé hospodárstvo rovnaké. Mám už toho plné stehná. Pohanské nadávky a rúhanie mi však nepomôžu. Konečne vaňa, šturim do nej hlavu. Niečo mi tam po taliansky vykladajú kade bežať. Ja to však viem a sub 13 je reál. Obieham ešte jednu polomŕtvolu a tej mi je až ľúto. Chlapec ledva chodí. V meste je to cca 1 km a vôňa cieľovej rovinky mi chutí. 12:58:06 a celkové 28. miesto. 273 ľudí to nevzdalo, 63 áno. Julo to tam rozbil za 11:14 na 7. mieste. Dano vzdal. Po pive a sprche kde ubytko máme 400 m od cieľa ideme Oskimu oproti. Ten už vysmiaty kráča hore ulicou. Na pohodu a s úsmevom 6:19 a 87. flek. Tha dali sme Haveďa. Enrico v cieli s camelkou vysmiaty. My taktiež. S finisherskou camelkou. Dobre bolo.

Pretek parádny. Nie megalománsky. Komorný, rodinný PUNK. Značenie- nemožné zablúdiť. Zabezpečenie... viac ľudí použitých na trati ako samotných pretekárov. Grazie!

Pobrali sme sa s Oskim, už v dvojke cez Lago di Molveno na Gardu. Tam 3 dni pobudli. Rád to tam mám. Šlárkovci, Kovaľovci a Vojtekovci. Poležali, pokúpali, polebedili. Zadriapli sme z Assenza di Brenzone na Telegrafo. Chata tam fajnová. Fajnove sme koláčmi sa nadžgali, grappu popili. Občerstovali sme. Tha ja neviem. Cestou dole nás ale nevyplo, no zaplo zdola hore... . To bolo na 9 km 2000m+. Výšľap občerstvenia hodný. Zbeh zakopnutia nevhodný! Poznajú nás tam. Vďaka Saganovi a Hamšíkovi. Vďaka Tebe priateľu môj, že sme boli spolu. Že sme našli zhodu. Viac takýchto tripov. A dosť, už bolo vtipov.

GPX Trans D' Havet 2018

Článok bol zverejnený so súhlasom autora