TRANSALPINE RUN
Vanda Jenejová
Na začiatok sa chceme veľmi poďakovať Slovak Ultra Trail za túto parádnu dovolenku, lebo bez Vás by to nešlo.
Veľa ľudí nám položilo tú istú otázku, či to bolo ťažké. No pravdupovediac, kto sa prihlási, tak s takým pocitom tam ide - že to bude ťažké. Ale asi najťažšie bolo každé ráno vstať po tme, niekedy aj pred 5:00, a ísť niekedy do vážne hnusnej zimy a dažďa.
Pred TAR sme si zobrali pár dní voľna a odcestovali už v stredu do Rakúska, aby sme sa vykvasili pri jazere Mondsee a v podstate nič nerobili, len jedli a kúpali sa.
V piatok sme dorazili do Oberstdorfu. Vyzdvihli si všetky pakšamenty, čo nám k číslu dali, tj. kopec tyčiniek Cliff, gélov, veľkú tašku na celý týždeň, reklamné sprostosti a tak.
Auto sme zaparkovali na parkovisku cca 20 min. od štartu a išli sme sa pobaliť na celý týždeň. Bolo to celkom ľahké, lebo som zobrala asi všetko a balíčky na každý deň s gélmi a tyčinkami som už mala prichystané dopredu, takže menej roboty.
Všetko sme si zbalili do veľkých tašiek, ktoré sme dostali, a šli sme na štart, alebo v podstate do epicentra pasta party a otváracieho ceremoniálu. Bola to celkom štreka s tými taškami. Na pasta party nebolo v podstate skoro nič vegánske, ale samozrejme, že ja som to tušila a najedla sa predtým. Aspoň sme si dali pivká, aby sa nám lepšie bežalo zajtra a autobus nás odviezol na hotel. Na hoteli sme sa stihli prichystať na prvú etapu a ísť spať.
1. etapa: Oberstdorf (Nemecko) – Lech am Arlberg (Rakúsko) 39,4km, +2343 m, – 1714 m
Toto bola etapa, ktorú som nazvala peklo, upečenie sa za živa a záchrana vo forme vody pre kravy. Prvý deň bol pre nás taký rozbehový, nešlo sa nám najlepšie, ale ani najhoršie. Snažili sme sa ísť na pohodu, lebo sme vôbec nevedeli, ako zareaguje telo na takú denno-dennú záťaž. Teda, ja som sa skôr bála, ako zareaguje moje telo, keďže od marca som mala silnú anémiu a asi som tam vôbec ani nemala behať. Kopce hore sa nám išli najlepšie. Na to, že moje tréningy boli chabé a v podstate som trénovala viac na rovine ako kopce, to bolo super. Predbiehali sme ľudí a smerom dole sme si šetrili stehná. Výhľady boli parádne, bežali sme po hrebeni a najvyšší bod mal len čosi nad 2000 m, takže fajn na aklimatizáciu. Na najdlhšom úseku bez vody tj. 17 km asi o 12:00 na obed sme si naberali vodu kde sa dalo, bolo to hnusné a ja som mala mini krízu, ale hneď ako som sa napila to šlo. Mali sme krásne výhľady na doliny, čo to všetko zlepšovalo. Ku koncu nás dole kopcom posledné 2 km predbehlo pár dvojíc, ale tak my sme si hovorili, že však je to len prvý deň, ešte bude času dosť. Dobehli sme na 6. mieste v mixoch a ja som si myslela, že si robia srandu.
2. etapa: Lech am Arlberg (Rakúsko) – St.Anton am Arlberg (Rakúsko) 27,7 km +1 787 m, – 1919 m
Zamračený deň - yes. Druhý deň sa už štartovalo v blokoch, podľa výsledkov z prvého dňa. My sme boli v bloku A, čo ma teda veľmi prekvapilo. Etapa začala veľmi výživne asi 5 km a 900 m+ čo je fajn na ráno. Išli sme za ľuďmi a dokonca sme aj sem-tam stáli. Na prvej občerstvovačke hrala nejaká tá rakúska hudba, čo bolo super.Táto etapa bola hore-dole etapa, veľa prudkých stúpaní a veľa behateľných trávnatých zbehov.
3. etapa: St. Anton am Arlberg (Rakúsko) – Landeck (Rakúsko) 39,2 km, +1968 m, – 2479 m
Zase stojíme v bloku A. Zase sa čudujeme. Táto etapa sľubovala dosť dlhý zbeh dole, na čo sme sa nastavili. Etapa bola riadne blatistá a mokrá. Mala dve veľké stúpania ako skoro každá, čo bolo úplne ideálne. Behavá etapa, čo bolo fajn - aspoň sme rozhýbali nohy. Prebehli sme dvomi lyžiarskymi strediskami a záver sme bežali rovinkou popri rieke až do celkom veľkého mesta Landeck.
4. etapa: Landeck (Rakusko) – Samnaun (Švajčiarsko) 46,3 km, +2895 m, – 1868 m
Tak toto mala byť tá Königs-Etappe, či tak nejak ju tam volali. Tá najdlhšia a najťažšia, aj keď tie už asi boli všetky.
Prvé veľké stúpanie na Fisser Joch 2432 m, počas ktorého sme predbehli asi 30 ľudí a stretli sme druhú dvojicu v mix kategórii (predtým sme ich videli len na štarte), nám napovedalo, že toto je náš deň. Strmé stúpania, technické zbehy, prekrásne výhľady.
Na trati stretávame našich kamošov Jonathana a Manuela, a keď sa im stále viac a viac približujeme, tak tušíme, že niekde sa stala chyba, keďže ostatné dni skončili v cieli hoďku pred nami. Dnes nebol ich deň ale nás to na druhej strane povzbudilo. Dostávame sa do najvyššieho bodu, čosi málo pod 3000 m, kde sme už z ďaleka počuli zvony a ľudí. A už sme vedeli, že pôjdeme iba dole. Po technickom zbehu nasledovala štrková cesta, po ktorej sa super behalo, aj keď s rozbitými nohami to bolelo. Na poslednej občerstvovačke prebehujeme zároveň cez rakúsko-švajčiarske hranice. Posledné kilometre do cieľa boli najťažšie. Majkovi to ide hravo na rovinách a ja mám s tým problém. Snažila som sa udržať tempo, aj keď to už hrozne bolelo. Na posledných kilometroch som už mala dosť a asfalt a slnko k tomu ešte pridávali. Ale dali sme to, na 5. mieste v mixoch.
5. etapa: Samnaun (Švajčiarsko) – uphill Samnaun 7,8 km, +834 m, – 149 m
Oddychový deň. Alebo vertikal a rozhýbanie nôh po včerajšku. Štart bol o 10:00, ale keďže sa štartovalo od najpomalších, tak my sme išli až o 11:30. Tak sme si ešte pred štartom sadli na kávičku a zjedli sme balík čipsov :D - to najlepšie pred vertikalom. Vertikal sa mohol bežať vo dvojici alebo samostatne, my sme si vybrali tú druhú možnosť, keďže viem, že to dobre padne po 4 dňoch spolu. Bežalo sa mi super, predbiehala som veľa ľudí, ale nechcela som sa odpáliť. Do cieľa som došla iba dve minúty po Majkovi so super pocitom.
6. etapa: Samnaun (Švajčiarsko) – Scuol (Švajčiarsko) 40,5 km, +2775 m, – 2886 m
Po pár krásnych dňoch sa počasie pokazilo. Je zima a popŕcha. Rozbiehame sa po rovine, ale tá netrvá dlho. Začneme stúpať, na prvých 8 km 1000 m+ na najvyšší bod Fuocla Val Gronda (2752 m). Hore nebolo nič vidieť, iba hmlu. A tak to bolo skoro celý deň, len my hmla a zima a sem tam dážď. Po prvom stupáku nás čakal zbeh a potom zase stupák, ktorý vyzeral parametrovo lepšie - na 10 km 1000 m+, ale bola to riadna morda. Posledný asi 300 m kopček sme išli strašne pomaly, ale to asi všetci, lebo nás nikto nepredbiehal. A teraz nás čakalo sa len spustiť dole z 2700 m do ani nie 1000 m. Na začiatku bol zbeh s povrchom akéhosi sopečného pôvodu, alebo tak mi to aspoň pripadalo. Po čase sa objavila tráva a alpský terén a my sme začali predbiehať ľudí. Začala som sa cítiť fajn a riadne sme posledný zbeh zamakali.
7. etapa: Scuol (Švajčiarsko) – Prad am Stilfserjoch (Taliansko) 44,9 km, +1698 m, – 1989 m
Na štarte bola strašná kosa. Obliekla som si tričko s dlhým rukávom a pomaly začínam ľutovať, že som si obliekla sukňu. Dnešná etapa začína rovinou dlhou asi 8 km, čo pre mňa neni to najlepšie, ale nechám sa viesť Majkom a čakám na vytúžené stúpanie. Začalo pršať a je fakt kosa. Od 8. až po 20. km nasleduje stúpanie. Ideme cez skalné previsy a cez akési jaskyne v stenách. Dnes je to fakt super, máme sa kde kochať.
Keď stúpame nad 1500 m, vidíme všetko biele a popri tom na nás neprestáva pršať. Stále si držíme tempo, až kým nestretneme stádo kráv, ktoré beží za nami alebo skôr my bežíme v strede stáda. Ja si radšej zastanem na kraji, lebo celkom sa bojím takto rozbehnutých kráv. Pokračujeme pahorkatou rovinkou, kde predbiehame ľudí. Na vrchole dokonca prebehneme druhé ženy - Rusky, ktoré sme videli len dvakrát počas preteku. Od 20. km až po 35. km nás čaká zbeh. Začína viac a viac liať a ja si musím dať bundu a rukavice. Stehná si už necítim. Zbehy sú veľmi behateľné, čo je fajn, aspoň to pôjde rýchlo. Posledných 10 km sa skladá z 5 km dlhej roviny po asfalte a potom nasleduje ešte zo 300 m+ na 5 km. Rovinu sa snažím nejako udržať tempo. Majko ide dosť predo mnou, aby som mu nemrnčala, lebo vie že takéto pasáže neznášam. Pozerám na hodinky - tempo 5:05, čo je super, ale je to hrôza. Po posledných kopčekoch sa rozbiehame a predbiehame ľudí s ktorými sme išli posledné kilometre. Dobiehame do mesta Prad. Stále nevidím cieľ. Bežíme ešte niekoľko minút po rovine a konečne po pár mojich nadávkach sme v cieli. V Prade v cieli je pizza a teplý ministan, lebo vonku je asi 5 stupňov a neprestáva liať. Prezliekame sa a ponáhľame sa na hotel.
8. etapa: Prad am Stilfserjoch (Taliansko) – Sulden am Ortler (Taliansko) 26,6 km, +2300 m, – 1500 m
Konečne posledná. Ráno vstávame po tme. Na raňajky si dávam chlieb a na to rajčiny a soľ - to bolo jediné vegánske jedlo. Na štarte sme sa dozvedeli, že trať je skrátená. Hovorili to včera na pasta party, lenže ja som bola celý večer zamrznutá a pery mi odmodreli až po pár hodinách, tak som nechcela nikam chodiť. Takže nakoniec to bolo 26,6 km a 2300 m+. Posledný štart a posledný krát nám hralo “Highway to hell”. Na štarte mi prišlo dosť smutno, že je to posledný krát. Už som si zvykla, aký je to super život len behať a o nič iné sa nestarať. Posledný deň to nešlo. Nešli nám kopce, zbehy sme púšťali. Majko bol prechladnutý a kopce som viedla ja. Bolo tam nekonečné stúpanie a následné klesanie a zase a zase. Na kopcoch bolo dosť veľa snehu a bola riadna kosa. Prvýkrát som behala v bunde. Posledný stupák bol najhorší, pretože sme už videli cieľ, ale ešte sme museli spraviť okruh okolo Suldenu a spraviť pár stoviek výškových metrov a vrátiť sa. Posledné 2 km boli po rovine, boli sme ticho. Lebo ja ani neviem, čo by som povedala. Na poslednom kilometri sme predbiehali pár senior mix a ten sa nás pýtal, čo máme pripravené do cieľa, nechápala som to. A my že - ja neviem, asi nič. Pribiehali sme a vidíme že brána bude asi vnútri budovy. Vidíme kopec fotografov a ľudí v cieli. Dobiehame, zastavujeme hodinky a tí fotografi na niečo čakali. My sme sa objali a samozrejme, že mi vybehla slza.
Lebo ja som vedela, že to Majko dokáže zabehnúť. Aj to, že ja to dokážem, ale tento rok som si teda vôbec nebola istá mojim telom. Sadli sme si a mne bolo celkom smutno. Bola som štastno-smutná. Divný pocit.
Večer sme mali pasta party a záverečný ceremoniál. Mne bolo celý večer zle, takže som neudržala nič v žalúdku a pila celý večer colu. Rozlúčili sme sa s kamošmi od Hong Kongu až po Bristol a povedali sme si, že sa určite uvidíme na nejakom preteku. Na druhý deň sme vstali niečo pred siedmou. Pobalili sa a išli k autobusu, ktorý nás mal odviezť do Oberstdorfu.
Sneží. Nohy nás nebolia iba cítime únavu. V autobuse zjem dve jablká a pijem minerálku, a môj žalúdok to zase nezvládol a ja som zopár krát za 6 hodinovú cestu autobusom musela stráviť chvíle na záchode. Konečne sme dorazili nasadli do auta a išli do mesta Kempten blízko Oberstdorfu. Ja som v aute spala a nevládala som mať otvorené oči. V Kemptene sme išli na hotel, kde som preležala celý deň a nebola som schopná ničoho, už len cesta na záchod bola náročná. Myslela som si, že som ochorela, ale na druhý deň bolo všetko ok. Takže to bola len akási odozva tela na osem dní záťaže.
A ako celý tento zájazd hodnotíme? Bolo to nenormálne. Úžasné. Od organizácie preteku cez ubytovania, jedlo, ľudí až po tie krásne výhľady a zážitky.
Došli sme na 6. mieste v mixoch a boli sme celkovo na 61. mieste z asi 300 teamov. Vôbec sme nemysleli, že to takto dobre dopadne, keďže sme si to išli iba užiť, trošku sa potrápiť a vyskúšať si, aké to je osem dní behať. Je to paráda a odporúčame to každému. A samozrejme treba si nájsť na takýto super výlet toho najlepšieho parťáka, čo ja som mala. Takže sme sa ani raz nepohádali a navzájom sa podporovali a starali sa jeden o druhého, keď sme sa už sami o seba niekedy nevládali. A hlavne ďakujem Majkovi keď mi bolo treba otvoriť gél alebo ho vybrať z vesty :D
Foto: Sportograf/Vanda Jenejová
.jpg){kind=logo}
