Ultra Sierra Nevada

30.07.2016 06:11

Bronislav Novák

V lete som sa chcel zúčastniť aj jedného zahraničného horského ultra trailu. Bol by fajn aj nejaký exotickejší, predsa len príroda v Alpách je relatívne podobná tej v Tatrách. Pri hrabaní sa v rôznych propozíciach som narazil na Ultra Sierra Nevada. Je to v južnom Španielsku, teda by sa to dalo spojiť aj s dovolenkou pri mori. Dokonca do Malagy lieta aj priamo z Bratislavy Ryanair, čo je tiež výhoda. Tak bolo rozhodnuté.

Ultra Sierra Nevada má dĺžku 103 km a prevýšenie asi 6000 metrov, ale zaujímavé je, že najťažšie stúpanie na najvyšší bod trate, na chatu pod vrchom Veleta (3100 m.n.m.), je v závere pretekov. Väčšinou, aspoň podľa mojich skúseností, sú profily horských ultra trailov milosrdné k bežcom a najťažšie stúpania sa nachádzajú v prvej polovici, teda keď je človek ešte relatívne čerstvý. Štartuje sa v Granade, beží sa cez rôzne kopce a malé mestečká a cieľ je v horskom lyžiarskom stredisku Pradollano vo výške 2200 m.n.m. Štart pretekov je o polnoci, čo znamená, že nižšie položenú prvú časť trate absolvujeme v noci a vyhneme sa horúčave a cez deň, kedy by nás mohla trápiť horúčava, sa už budeme nachádzať vo vyšších polohách, kde by mohlo byť znesiteľne. Účastnícky limit bol 450 bežcov, bolo vypredané, ale ako to už býva, nie každý naozaj príde na štart a odštartovalo nás len 368.

Na štart prichádzam spolu s priateľkou okolo jedenástej, teda hodinu pred štartom. Ubytovanie sme mali kúsok od štartu, nemuseli sme chodiť ďaleko. Odovzdám batoh do cieľa a pomaly nás začínajú púšťať do koridoru, kde by nám mali kontrolovať výbavu. Povinná výbava je podobná ako na všetkých trailoch, novinkou pre mňa bolo akurát zadné červené svetlo a naozaj ho bežci mali na trati. Rad do koridoru sa rýchlo posúva, výbavu veľmi nekontrolujú, takže sa tam veľmi netlačím, ale radšej si ešte posedím na lavičke. Asi 20 minút pred štartom odchádzam do štartového koridoru, snažím sa natlačiť viac dopredu, ale nie úplne, veď aj tak po štarte sa okolo mňa budú hnať napaľovači.

O polnoci sme odštartovali, samozrejme úvodné šprinty a predieranie sa napaľovačov vpred. Úvodné kilometre sa bežia cez mesto, hlavne cez úzke uličky popri Alhambre. Cítim sa ako na masovom nočnom mestskom behu. Bežcov je ešte nahusto, v meste je veľa ľudí, ktorí nás povzbudzujú. Netradičné pre ultra trail, ale príjemné sprestrenie pretekov. V úzkych uličkách je veľa schodov a dlažby, teda je to taký city trail. Po asi šiestich kilometroch prechádzame z mesta do tmy na prírodné chodníčky, zapínam čelovku a začína sa nočný trail. Na kopcoch nad mestom je málo stromov, ešte dlhší čas máme výhľad na svetlá nočnej Granady. Chodníčky sú suché, keďže v južnom Španielsku v lete takmer vôbec neprší. Hlavne pri zbehoch sa víri prach, čo znamená, že si vidím slabšie pod nohy a prach cítim aj medzi zubami. Zbehy v tejto časti sú dosť skalnaté a technické, dávam si pozor. Prvá občerstvovačka je na dvanástom kilometri na poľnej ceste mimo dediny. Je tam rušno, bežci sú ešte celkom pokope, hrá tam hlasná hudba. Dávam si jonťák, ovocie a bežím ďalej. Postupne sa dostávam do tempa, do pohody po úvodnej hektickejšej časti, keď sú bežci nahusto a stále sa predbieha. Občas niekoho predbehnem, posúvam sa vpred. Je to moja obľúbená fáza pretekov, som ešte čerstvý, bežím voľne a predbieham bežcov. Druhá občerstvovačka je na 24. kilometri v typickej španielskej dedinke s bielymi domami. Dobieham tam za necelé 3 hodiny, dám si ovocie, krajec chleba a doplním si vodu.

Prvá polovica pretekov ešte nie je úplne vysokohorská, pohybujeme sa v relatívne nižších polohách. Ale v treťom úseku nasleduje stúpanie na kopec vo výške asi 1600 m. Výšľap je veľmi strmý, chodníček je prašný, mám problémy so záberom, snažím sa vyhľadávať kamene pevne vsadené do zeme. Zjazd je dosť technický, okolitá vysoká tráva častokrát zakrýva skaly na úzkom chodníčku a nemôžem bežať veľmi rýchlo. Neskôr vbiehame na širokú, hladkú, poľnú cestu, po ktorej môžu ísť aj autá. Mierny zjazd na takejto ceste umožňuje bežať dosť rýchlo s minimálnym úsilím. Takýchto úsekov bolo neskôr na trati ešte veľa, preto sú dosahované časy v cieli relatívne rýchle vzhľadom na dĺžku a prevýšenie pretekov. Stále sa posúvam vpred, na širokej ceste predbieham Turka, poznal som to podľa vlajky na štartovnom čísle, ktoré obsahuje prvé meno bežca a tiež vlajku krajiny.

Na občerstvovačku na 34. km dobieham pred pol piatou ráno. Odtiaľ stále pokračujeme širokou poľnou cestou. Znovu predbieham Turka, ktorý sa kratšie zdržal na občerstvovačke. Z poľnej cesty vbiehame dokonca na asfaltku, riadnu cestu pre autá, po ktorej bežíme viac ako kilometer. Potom zbiehame z cesty k potoku, kde svieti reflektor a na oboch brehoch sú fotografi. Máme prebrodiť potok, toto miesto si pamätám z videa a z fotiek z internetu. Nasledujú výbehy na dva kopce a potom dosť dlhý zjazd až na ďalšiu občerstvovačku. Najskôr je zjazd strmší a skalnatý, neskôr vbiehame na širokú poľnú cestu. Tu zase bežím celkom rýchlo a oddychujem.

Občerstvovačka na 47. km je zase v malom mestečku s bielymi domami. Je to príjemná zmena, zabehať si aj úzkymi uličkami v tomto mestečku. Dobieham sem pár minút pred šiestou ráno, ale ešte stále je úplná tma. Španielsko má stredoeurópsky čas, rovnaký ako u nás, ale náchádza sa na úrovni Británie, teda tu svitá dosť neskoro a večer je veľmi dlho svetlo. Nasledujúci úsek budem mať brieždenie, na čo sa veľmi teším. So silami som na tom dobre a svitanie ma určite ešte viac nakopne. Z doliny stúpame na kopec, na obzore už pozorujem, že sa začína brieždiť. Hore si konečne môžem vychutnávať výhľady, je už svetlo, ale slnko ešte nesvieti.

Zbieham do ďalšej dedinky, kde sa nachádza ďalšia občerstvovačka (57. km). Odtiaľto sa začína stúpať na kopec vo výške 2000 m. Kúsok pred sebou vidím niekoľkých roztrúsených bežcov. Kráčajú, tak ja tiež kráčam, šetrím sily a držím konštantný odstup až na vrchol. Na tomto úseku už svieti slnko, ale nie je ešte silné, keďže je iba ráno. Z vrcholu musíme potom klesnúť výškový kilometer do mestečka na ďalšiu občerstvovačku na 70. km. Pri pohľade na profil trate som toto miesto nazval „jama“, kvôli spomínanému klesaniu a tiež následnému stúpaniu. Z asi 1000 m.n.n. sa odtiaľto skoro stále už len stúpa až na najvyšší bod vo výške 3100 m.n.m. Do „jamy“ zbiehame po horskom skalnatom chodníčku. Bežci predo mnou sa mi trošku vzdialili. Cítim, že nedostatok spánku po prebdenej noci mi spomaľuje reakcie a pomalšie čítam terén, radšej teda neriskujem a bežím pomalšie. V jame je väčšia občerstvovačka, dávam si cestoviny, ale odmietam si sadnúť, aj keď mi obsluha núti stoličku. Na Štefánikovi som si na Kamzíku sadol a potom som mal problém rozbehnúť sa. Aj keď sa cítim dobre, neriskujem a cestoviny jem na stojáka. Na túto občerstvovačku sa dali poslať drop bagy, ja žiadny nemám, nemusím sa zdržovať a posúvam sa pred niektorých bežcov zo skupiny, ktorá mi na zjazde trošku ušla.

Začínam stúpať z jamy, na začiatku je sklon mierny, vládzem cupitať, neskôr sa zostrmí a prechádzam do chôdze. Na tomto úseku je najprv spomínané stúpanie a potom asi 5 km roviny a jemne zvlneného terénu. Po kráčaní do strmého stúpania sa mi veľmi nechce prejsť do behu, ide to ťažko, ale premáham sa. Dokonca predbieham jedného kráčajúceho, ktorý má zrejme podobný problém. To ma povzbudzuje a postupne sa dostávam do tempa. Teraz bežím po širokej poľnej ceste, takmer po rovine. Postupne dobieham na občerstvovačku na 80. km pár minút pred jedenástou. Som tam jediný bežec, aj personálu je tu menej, komorná atmosféra. Hrá tu hudba, celkom ma to nakopne, občerstvím, doplním vodu a pokračujem ďalej. Na tomto úseku je veľa úzkych, málo používaných chodníčkov. Často sa musím skláňať popod nízko rastúce konáre a predierať sa cez kríky. Je výhoda, že sme v lese, lebo slnko už dosť páli. Miestami mám výhľad na horské, lyžiarske stredisko Pradollano, kde má byť nasledujúcou občerstvovačkou a potom aj cieľom.

Nad Pradollanom sa týčia aj najvyššie kopce. Strmšie stúpania kráčam, ale na rovinách sa nútim do behu, aby som nezlenivel. Dokonca predbieham ďalšieho bežca, čo je fajn. Čakal som, že pri tomto tempe budú mňa predbiehať. Bežím, ale tempo nie je ktovieaké. Blížim sa k Pradollanu, do mestečka dobiehame po hlavnej ceste, kde chodia autá, nie je to príjemné. V cieli by ma mala čakať priateľka, organizátori poskytli aj odvoz do cieľa pre rodinných príslušníkov alebo doprovod pretekárov. Už by tu mohla byť a povzbudzovať ma. Bohužiaľ, fáborky ma nevedú na hlavné námestie, kde sú diváci a kde bude neskôr cieľ, ale iba do bočných uličiek, kde bola nenápadná občerstvovačka (88. km) a o ktorej väčšina divákov ani nevedela. Dobieham sem asi o 12:20. Občerstvím sa a vyberám sa na najťažší úsek, na necelých piatich kilometroch nastúpame výškový kilometer až na chatu pod Velletou do výšky 3100 metrov.

Na tomto úseku už nie sú žiadne stromy, stúpanie absolvujem v najväčšej páľave. Slnko je síce ostré, ale teplota vzduchu je celkom znesiteľná. Do kopca už bežať nevládzem, ale tu už všetci kráčajú. Nepríjemné bolo, že trať v týchto miestach vedie po zjazdárskej trati pre horské bicykle. Organizátori na trati na to upozorňujú aj nás aj cyklistov. Prečo dali trať presne tadeto? Nemohla ísť aspoň kúsok vedľa alebo nemohli úplne odstaviť cyklistov? Musím dávať pozor a občas sa vyhnúť rýchlo sa rútiacemu cyklistovi. V tejto fáze pretekov je to nebezpečné, mať takúto starosť navyše. V strmých pasážach cítim, že mám už naozaj dosť. Po niekoľkých krokoch musím zastaviť a vydýchať sa, skrátka som na šrot. Na svahu podo mnou vidím niekoľkých pretekárov, ktorí sa ku mne blížia. Postupne ma predbiehajú, je to škoda, ale nič s tým nenarobím, už nevládzem kráčať do strmého kopca rýchlejšie. Snažím sa do seba natlačiť nejaké sušené ovocie, nejaké cukry, aj keď nemám chuť na nič, aj voda sa mi už protiví. Po dlhom trápení som sa konečne vyškriabal ku chate na občerstvovačku (93. km).

Odtiaľto to pôjde už len dolu. Nie tou istou cestou, ale trošku naokolo. Trať znova vedie po jednej z cyklistických zjazdoviek. Dole kopcom sa celkom rozbieham. Výsledný čas zrejme nebude až taký dobrý, určite som veľa stratil v stúpaní. Nemám hodinky, keďže sa mi pred nejakým časom roztrhol remienok na garminoch. Keď som prebiehal cez dediny, snažil som sa orientovať podľa času na kostolnej veži, keď nebola kostolná veža, tak som sa opýtal personálu občerstvovačky :). Neviem teda, aký je čas, ale to nevadí, aj tak si musím bežať svoje. Keď som mal už väčšinu zbehu za sebou a keď som sa už pomaly blížil k mestečku, zbadal som ďalej za sebou bežca. Povedal som si, že to ubránim. Hore som prišiel o niekoľko miest, môžem aspoň teraz zabojovať, keď som už rozbehnutý. Pridávam a celkom to ide. Ale čo sa nestalo, neskôr sa bežec objavil dosť tesne za mnou. Pridávam ešte viac. Sme už v mestečku a vyzerá to na šprint v cieľovej rovinke. Bežím, čo to dá, ale na strmšej rampe tesne pred námestím ma predbehol, škoda. Keď vbieham do cieľa, priateľka ma povzbudzuje a na časomiere vidím čas 14:59. To je skvelé! Čas pod 15 hodín bol ten najoptimistickejší odhad, aj keď čas na neznámom traili sa ťažko odhaduje. Záverečný súboj som síce prehral, ale pomohol mi k času tesne pod 15 hodín, ináč by som si záver v kľude bežal a bolo by to tesne nad 15. V cieli dostávam medailu. Jeden z autobusov pre bežcov má odchod do Granady o piatej, mám teda 2 hodiny na sprchu, jedlo a oddych. Cestou autobusom sme si s priateľkou ešte užívali nádherné výhľady na hory. Autobus nás vysadil v mieste štartu, čo sme veľmi ocenili, bolo to naozaj len kúsok od nášho ubytovania.

Ako to celé dopadlo? To som sa dozvedel až večer na izbe na internete. Celkovo som skončil pätnásty, čo nie je zlé, ale škoda toho záverečného stúpania. Na 88. km pred spomínaným stúpaním som bol desiaty a stratil som päť miest. Víťaz to zabehol za 12:42. Limit bol 25 hodín, teda poslední pretekári dobehli medzi polnocou a jednou hodinou ráno. Do cieľa dobehlo 209 pretekárov z 368 odštartovaných. Ja som si preteky užil, nočný beh, brieždenie, výhľady, biele mestečká a hlavne inú prírodu, iné rastliny popri trati. To bolo pre mňa hlavným dôvodom, prečo ísť na exotickejší trail.

Článok bol zverejnený so súhlasom autora.