ULTRAPUNK PRE PEŤKU
Ahoj, čo robíš v sobotu 15teho? (Mária Kubová)
Ehm...neviem.
Poď so mnou Ultrapunk 85...
5.4.3.2.1 system reboot.
System ready... Malé zhodnotenie zdravotného stavu za 0.000001.
OK, idem.
Asi tak nejak to začalo a už som bol v tom. Ešte deň pred behom som sa modlil za lepšie počasie a asi to zabralo. :D O 4:00 stojíme na Námestí baníkov v Handlovej a v hlave mi prebehla scéna zo starého western filmu, kde nikoho, len dvaja strelci.
Našťastie k nám ešte dobehli traja spolubežci a my sme úderom digitálok vybehli v ústrety novému dobrodružstvu.
Hneď za Handlovou nastala scenéria ako z hororu, kde všade naokolo bolá len hustá hmla a trafiť sa nohou do menšieho blata bolo ako vyhrať v tipovaní.
Bežíme a kecáme, veď energie máme ešte na rozdávanie, až kým niekto nezakričí... Nejdeme dobre, sme mimo :-( (ou nou). Sme kilometer mimo, tak sa to snažíme dať čo najkratšou cestou krížom po vzore srnčej karavány. V tej chvíli sa z načančaných bežcov stali malé prasiatka, čo vyliezli z bahna. :D No čo už, však si to tak trochu čakal... Všetci pospolu dobiehame k Remate. Vynárajú a preberajú sa zážitky - čo, kde, kto, s kým tu, atď... Ja len mlčím, vidím to tu prvý krát.
Snažím sa nasať krásu pre mňa nového prostredia. Mimochodom, ten kopček za Rematou je mňam. Bežíme ďalej a naši spolubežci sa pristavili, a že nás dobehnú. OK. Od tej chvíle sme už s Majou bežali len my dvaja. Užívali sme si beh a kecali.
Prebiehame cez Chrenovské lazy, Štyri chotáre, Jaseňovo, urobíme pár fotiek a ideme ďalej.
Po ceste preberáme všetky boľačky a problémy, čo život so sebou prináša a makáme ďalej. Z toho štandardu ma vytrhne len zbeh do Fačkovského sedla a ja si pospomínam na MF100, kde som už po krásnom behu videl len cieľ. Zaváhanie na 0.00001 :D
Tu nás ale čakala ešte poriadna makačka, ktorá začala hned šlapaním cez fačkovskú zjazdovku. Ten výhľad zhora bol krásny a fotografka Maja už to mala všetko pod palcom.
Pre mňa to bolo veľké oživenie mysle, keďže ja milujem beh vo výškach s krásnymi výhľadmi. Bežíme ďalej a spoza kopca sa pred nami objavujú Čičmany, v ktorých som prvý krát, ale nie posledný, pretože je tam krásne. Naberám vodu z najbližšej studničky a kochám sa tou krásou navôkol. Ani som nevedel, že tam majú tak pekné zimné stredisko. Vbiehame do dediny a v mysliach nám namiesto dolárov padajú tri políčka kofoly ako na výhernom automate. Len aby bolo orvorené...bolo háleluja. Milá krčmárka nám načapovala a po kofole sa len tak zaprášilo. Pýtame sa na Maguru...áno, počula som, ale tam nechodím, ja len tu dole. :D
Robím si s Majou srandu, že sa tam asi strávajú ľudia ako na Tribeči, keď tam nikto nechodí. :D Spravíme foto pri rázcestníku a ideme ďalej...smer Malá Magura. Pribiehame na Obšiar a pozerám, že sa ten kopec začína nejak strmo dvíhať. Maji hovorím, že to ešte asi nie je tá Magura... Ale je, sa mi dostalo späť. Hm...že by?! Nemrnči a makaj, sa mi dostalo späť... what???
A veru Magura je dobrááááá makačka, čistá mňamka, až som bol rád, keď sme sa dostali hore. Tam nás čakalo ďalšie prekvapenie, a to prekážková dráha pomedzi popadané konáre až som mal pocit, že sa tam musela prehnať smršť. Doslova nebehateľné.
Konečne sme sa rozbehli, a odvtedy to už bolo len príjemné kleesanie až po Šútovské sedlo, kde sme troška zakufrovali po žltej a museli sme sa vrátiť späť k rázcestníku a pozrieť si nanovo kadiaľ máme ísť. Veď som ti vravela že po červenej znelo od Maji... (ou nou ) :D
Zábava gradovala, lebo sme obidvaja zistili, že na posledných cca 15 km nám došla voda a žiadna nablízku. Energia padala s každým krokom, ale našťastie sme už len klesali do Bojníc. Zaujímavý pocit keď dvaja zadrb... ľudia dobehnú na námestie medzi reštiky, kde sa všetci promenádujú po lockdowne a vyťahujú tie najlepšie kusky oblečenia. :D Každopádne som rád, že som tento beh dal a teším sa na pokračovanie ďalších bežeckých dobrodružstiev.
Sumár:
Time: 13:56
Dvaja štastní ľudkovia
.jpg){kind=logo}
