Stubai Ultratrail (URBAN2GLACIER) 2018 – Rakúska rozprávka
Michaela Šoltýsová
V predposledný júnový deň 29.6.2018 alebo presnejšie 30.6. o 1 hodine ráno štartoval v Innsbrucku druhý ročník ultratrailu dlhého 63 km pod záštitou značky Salomon. Už samotný slogan URBAN2GLACIER naznačoval, že trasa behu začne v meste, pokračuje prekrásnym údolím v srdci Álp a končí na ľadovci. Nie na hocijakom ľadovci, ale konkrétne na ľadovci Gletscher-Jochdohle v nadmorskej výške 3150 m s najvyššie položenou reštauráciou.
Foto: PLAN B / Stubai Ultratrail
Zásluhou Slovak Ultra Trail som na tomto krásnom ultrabežeckom podujatí štartovala aj ja. Veľmi som sa potešila, lebo okrem Tatier, Alpy sú mojou a mojej rodiny srdcovkou. Predstavila som si tie najkrajšie výhľady, ten svieži vzduch a pocit slobody, ktorý mám vždy v momente keď obúvam tenisky. Keď sa však blížil termín štartu, predpovede počasia hlásili počasie viac než zlé. Malo pršať a v noci riadne prituhnúť. Úprimne som začala trošku prepadať panike, lebo bežať hneď od začiatku mokrá ako myš je skôr nočnou morou ako krásnym snom ultrabežca. V mojej hlave sa však usadila vidina krásnych výhľadov a prekonala aj tie najhoršie možné scenáre. Obavy som mala aj z registrácie, resp. či ju stihneme, keďže kvôli pracovným a materským povinnostiam sme štartovali takpovediac za 5 minút 12.
Všetko sa podarilo, registráciu sme stihli s hodinovým predstihom. Vyfasovala som číslo 155 s ktorým som sa ihneď stotožnila. Všetci sa usmievali, všade bolo cítiť skvelú uvoľnenú atmosféru, takú tú pravú bežeckú :-) . Na oblohe ani obláčik a teplomer ukazoval krásnych 26 stupňov. Nič nenasvedčovalo predchádzajúcim predpovediam. Ani nie za 6 hodín sa to malo všetko začať. Obavy opadli, registrácia stihnutá a počasie ukážkové - doslova vymodlené. Už len aby vydržalo.
Foto: PLAN B / Stubai Ultratrail
Na štart sme sa presúvali autobusmi. Všetko šlo ako hodinky. Ani náznak stresu. Obloha bola prekvapivo plná hviezd a dokonca nás osvetľoval aj mesiac. Mala som pocit ako by to všetko bol len sen. Vysnívaná rozprávka. Štartovali sme v centre Innsbrucku presne o 1 hodine ráno, obklopení skvelou hudbou, kopou médií a fotografov. Bežcov nás bolo trošku pomenej, ale čo sa čudovať, keďže to bol len 2 ročník. Ba naopak, bola to o to príjemnejšie byť v takejto komornej atmosfére avšak rovnako naladení.
Pred nami 63 km.
Foto: Wisthaler
Po výstrele sme bežali centrom mesta a ani nie po 3 km sme vbehli do lesa. Krásnymi serpentínami sme míňali vodopádiky, chodníky boli miestami mokré a šmykľavé, ale nič čo by sa nedalo zvládnuť. Keď už sme sa nejako rozbehli, prekvapilo ma akú majú všetci dobrú kondičku, staršie dámy ma obehli akoby nič. Neodradilo ma to, bola som fascinovaná a v hlave si predstavovala takú istú starobu :-)
Foto: Wisthaler
Asi po 20 km, jemného stúpania a klesania, sme v obci Telfes začali stúpať a to dosť zostra, vystúpili sme na nadmorskú výšku 2237 m n.m. k horskej chate Starkenburger Hutte. Prekrásne situovaná chata. A práve vtedy začínalo svitanie, veru mali to dobre načasované, lebo tie výhľady spolu s vychádzajúcim slnkom sa nedajú opísať pár slovami, treba to zažiť, precítiť. Dokonalé.
Foto: Wisthaler
Pokračovali sme náročnými zbehmi, po mokrom rozdrobenom vápenci, kde jeden chybný krok mohol znamenať koniec a to nielen behu. Celá trasa však bola premakaná a všade, kde bol čo i len náznak možného úrazu boli záchranári, jednoducho sa poistili a tú istotu sme pocítili aj my ako bežci.
Foto: Wisthaler
Zbehli sme do mesta Neustift, odtiaľ trasa pokračovala miernym stúpaním, veľmi dobre behateľným, smerom k ľadovcu. Pohľad na prírodu bol neskutočný, krásne zelené lúky, okolo domov trávniky ako z katalógov ešte aj tie kravy sa tvárili ako modelky. Sem tam vodopádik, ľudia usmievaví, prajúci všetko dobré.
Každá jedna občerstvovačka bola plná všelijakých lakociniek a dobrovoľníci úsmev od ucha k uchu. Chvíľami som mala pocit, že som už naozaj v nebi, minimálne v tom bežeckom :-) .
Foto: Wisthaler
Záver bol najťažší, možno aj preto, lebo človek je zvyknutý ultrabeh ukončiť zbehom a nie výstupom. Pred nami bolo tých najnáročnejších 8 km, aké som si kedy vedela predstaviť. Z miesta Mutterberg na samý vrchol Jochdohle-Gletcher Glacier. Všetko bolo umocnené neúnavne pečúcim slnkom priamo na hlavu. Jedinou útechou boli opäť výhľady a pocit, že po prekonaní týchto kilometrov bude koniec. Nebolo to úplne tak, lebo neviem či náhodou, alebo naschváľ, ale 2 km pred oficiálnym cieľom nebola žiadna tabuľa ukazujúca vzdialenosť. V diaľke sme videli dav, kričiaci, fandiaci, mysliac si, že tam je koniec. Ale nie, pred nami zrazu šípka ukazovala 1 km ešte viac do kopca a nie obyčajného, ale celého ponoreného do snehu. Tesne pred nami nám ratraky vytvárali prechod. Odhlianuc od únavy, vnútorného vysilenia, cieľ a všetko okolo stálo zato. Pre mňa to celé bolo neskutočné krásne dobrodružstvo - taká tirolská rozprávka.
Foto: Sportograf
Video: PLAN B / Stubai Ultratrail
Článok bol zverejnený so súhlasom autora.
.jpg){kind=logo}
