Ultratrail v najstaršom meste Južnej Afriky
Linda Beniačová
V posledných rokoch sa snažím zúčastňovať rozličných zahraničných trailových pretekov, do decembra tohto roku som ale neprekročila hranice Európy. Vďaka registrácii od Slovakultratrail se mi ale tento rok naskytla možnost zúčastnit sa pre mňa dosť ikonických pretekov Ultra-Trail Cape Town, ktorý je zároveň posledným pretekom svetovej série Ultra-Trail World Tour.
Nie som v Afrike prvýkrát, Kapské mesto a vobec Južnú Afriku som navštívila pred zhruba 11 rokmi, kedy som ako snowbordová a lyžiarská inštruktorka pôsobila pár mesiacov v Dračích horách na severe JAR. Mesiac som sa vtedy venovala i cestovaniu a veľmi dobre si pamätám skalnaté vrcholy nad Atlantickým oceánom a pestré pobrežie.
Rozhodnutie, či na pretek odletieť alebo nie, prišlo celkom nečakane na prelome októbra, kedy sme sa spolu s mojím doprovodom Niky rozhodli kúpiť si akčné letenky za výhodnú cenu. Rovno sme si zarezervovali ubytovanie blízko štartu na prvých pár dní pobytu. Trochu ma ale prekvapilo, že slovenskí občania majú vízovú povinnost voči JAR, preto som musela odcestovať dvakrát do Viedne na ambasádu.
Moja príprava na preteky nebola ani zďaleka tak dôkladná, ako obvykle. V septembri som so svojou bežeckou parťačkou absolvovala pretek s ôsmymi etapami TRANSALPINENRUN skrz Alpy, čo si moje telo ešte teraz pamätá.
Keďže sme sa k odletu rozhodli na poslednú chvíľu, mala som nabehané asi 70 km za týždeň, čo majú aj niektorí lepší začiatočníci v našom bežeckom klube. Dosť mi pomohol aj víkendový pobyt na ľadovci, kde som celkom intenzívne testovala skialpové lyže. Po návrate domov som len vymenila oteplováky za plavky a odletela som na juh.
Do Kapského mesta sme doleteli 24 hodin pred štartom. Šli sme hneď na registráciu, kde sme sa stretli s Rasťom Kriškom, ktorý tiež pricestoval na tento pretek. Registrácia prebehla rýchlo. Akurát kontrola našej výbavy bola veľmi dôkladná. Chceli vidieť každú vec z povinnej výbavy… Po registrácii som večer ešte rýchlo pozrela trasu a dohodla s Niky miesta, na ktorých by ma mohla na trase vidieť a prípadne mi poskytnúť podporu.
A je to tu! Sobota ráno, neviem či sa jedlo o 3.00 ráno volá raňajky alebo neskorá večera, ale o 3:50 sa už zaraďujem do poslednej štartovej rady. Viac ako polovica štartujúcich je zo zahraničia, atmosféra na štarte je celkovo veľmi priateľská. Ľudia sa navzájom zdravia a prajú si veľa šťastia a zdeľujú si, z akých krajín vlastne kto pricestoval.
Po štarte bežíme asi 4 km uličkami mesta a vybiehame smerom nahor k Lions Head (669 m n.m), jednému z nižších vrcholov pohoria Stolovej hory, ktorý spoločne so Signal Hill tvorí tiahly hrebeň. Celkovo je Stolová hora súčasťou národného parku Table Mountain National Park, a v tomto parku sa tento pretek bude odohrávať.
Štartujeme za tmy okolo prvého špičatého vrcholu smerom ku Signal Hill tiež nazývaného Levie stehno. Teplota je ráno príjemná (akurát na kraťasy a tričko), terén je príjemne behavý… Pod vrcholom svitá a otvára sa nám výhľad na prístav, zátoku Table Bay a mesto z druhej strany. Vidím i plošinu Stolovej hory s vrcholom Fountain Peak vo výške 1051 m n.m, ktorá čaká hneď po prvej občerstvovačke na 10 km, kde sa na mňa usmievajú organizátori s plnými stolmi ovocia a nápojov.
Pred stúpaním žľabom Platteklip Gorge (1084 m n.m) je ďalšia občerstvovačka. Stúpaním k Fountain Peak sme s každým nastúpaným metrom odmenení krásnými výhľadmi na pobrežie a oceán. Pre mňa je to asi hodinové stúpanie, je to úsek plný fanúšíkov a povzbudzujúcich turistov. Stúpame kotlom ľudí, ktorý vykrikuje moje meno a na chvíľu sa cítim ako veľká bežecká hviezda. Ľudia sa pýtajú odkiaľ som a ďakujú mi za účasť na preteku v ich krajine.
Vrchol je pokrytý hmlou a teplota je nižšia asi o 10 stupňov, potom nasleduje dlhý behavý úsek, ktorý pokračuje 10 km technickým terénom a 800-metrovým klesaním. Skalky, drobné kamene, husté porasty... Na 32. km je tretia občerstvovačka, poctivo dolievam 1,5 l ionťáku, vodu aj kolu. Beriem si ovocie a toust s arašídovým maslom, ktorý nevynechám už na žiadnej zastávke s jedlom. Bežím prevažne sama a veľmi si to tu užívam. Štvrtá občerstvovačka je dolu vo vinárskej oblasti Constantia Neck na 37. km kde je časový limit pre 100 km trasu 6 hodín od štartu. Kto nestihol, tak je preradený na kratšiu 65 km trasu. Ja som vo veľkej časovej rezerve, tak s kľudom bežím ďalej. Trasa je veľmi dobre značená.
Občerstvovačka na 45. km s nevysloviteľným názvom Llandudno je na pláži, prekvapivo tu na mňa čaká Niky. Poteší, povzbudí, natočí aj video a sľúbí, že bude aj na ďalšej občerstvovačke. Beh na pláži je fajn. Síce teplota stúpa, slnko praží, ale vietor príjemne fúka. Snažím sa bežať po mokrom tvrdšom piesku, pridám sa k skupinke bežcov a ďalšie kilometre to tiahneme po veľkých oblých kameňoch, ktoré sa striedajú s pieskom. Asi po troch kilometroch tento terén začína byť celkom hardcore a v kombinácii s poludňajším slnkom je to veľmi namáhavé.
Nastupujeme do prudkého kopca bez jediného kúsku tieňa. Ani jedna stopa po vetre a asi hodinové stúpanie na Souther Peak, pasáž s ľahšími lezeckými úsekmi. Je tu extra občerstvovačka s vodou. Veľmi náročná technická 5 km časť plná veľkých kmeňov a vysokých balvanov - odmenou je potom ďalši behavý 10 km dlhý úsek dolu do Hout Bay. Občerstvovačka na 59. km, kde nás čakajú drop bagy a hlavne support Niky. Vymením si ponožky plné piesku, nechám sa obliať ľadovou vodou, zjem pár zemiakov obalených v soli, melón a bežím ďalej. Začínajú kŕče do nôh, tekuté magnézium EthicSport tomu dáva stopku.
Začíná pekelne teplo. Je viac ako 30 stupňov Celzia. Trasa vedie späť k Stolovej hore cez vinice do Constantia Neck a ďalších 6 km k veľkej občerstvovačke Alphen Trail na 76. km. Náročný terén plný veľkých koreňov, kmeňov, nerovností. Beh striedam s chôdzou a skokmi, poctivo každých 15 minút doplňujem tekutiny, sušené ovocie, biltong (africké sušené maso) a ovocné želé. Energia na beh stále je. Dobieham na 89. km, kde je plno ľudí, kamier a moderátorov. Je to predsa len pretek svetového pohára. Počujem svoje meno, krajinu...každého pretekára vítajú a povzbudzujú do posledných 10 km. Následuje 2 km prudké stúpanie. Predbieham dosť ľudí, ktorým sily ubúdajú. Ja si idem konštantným tempom. Technický dlhý traverz. Tu už bežím celkom svižným tempom a predbieham aj pár pretekárok na svojej trati. Pod nami vidno cieľ, ktorý sa zdá byť ešte dosť ďaleko. Pre tých, ktorí stíhajú túto trasu zabehnúť do 15 hodín, v cieli čaká okrem finišerskej medaily aj špecialna finišerská do 15 hodin. Hádžem do seba Energiu Rapidu od EthicSportu nech mi nedôjde energia ku koncu a bojujem o špeciálnu medailu :-)
V čase 14 hodín 51 minút pribieham do cieľa ako 10. žena a 2. žena vo svojej kategórii.
UTCT je určite jeden z najkrajších pretekov, ktoré som bežala. Veľmi dobre zorganizovaný závod so skvelým fungujúcim a hlavne vždy usmievavým tímom. Trasa super značená a občerstvovačky boli plné výborného jedla a pitia. Za mňa jednotka s hviezdičkou.
Článok bol zverejnený so súhlasom autora
.jpg){kind=logo}
