Salomon Ultra-Trail Hungary 2022
Do Maďarska sme cestovali s malou dušičkou. Zdalo sa nám, že necelý mesiac po Slovinsku nestačil na dôkladnú regeneráciu. Predsa, roky nezastavíš a telo si pýta svoje. Kedže sme mali štartovné odložené z predchádzajúcich zrušených koronových ročníkov, rozhodli sme sa, že to skúsime a stretnutie s kamarátmi si nenecháme ujsť.
Zaujímavý štart v noci zo soboty na nedeľu dokonale rozhádzal náš zaužívaný stereotyp. Vyrazili sme v sobotu ráno a tešili sme sa na nové dobrodružstvo. Naši teenedžeri mali voľno, tak sme zobrali na výlet aj ich. Bol som spokojný sám so sebou, kedže sa mi podarilo na poslednú chvíľu zohnať ubytovanie len 100 metrov od štartovacieho oblúka. Moja spokojnosť sa rýchlo zmenila na omyl, ktorý som neskôr oľutoval. Hlasnú hudbu a komentovanie moderátora sme počuli nepretržite. O spánku nemohlo byt ani reči. Sobotné popoludnie sme strávili registráciou a stretnutím s najvyššimi predstaviteľmi tohto nášho spoločenstva. ;-) Spoločné fotografovanie nemalo konca. Každý sa chcel fotit s prezidentom a hlavným pokladníkom. Dokonca aj Erik z Blavy prišiel len kvôli tomu.
Szentendre je rekreačná časť Budapešti, kde domáci chodia na výlety. Nespočetné množstvo reštaurácií, kaviarní, promenád a malých obchodíkov nám pripomínali malé prímorské mestá.
Večerou v jednej z mnohých pizerii a krátkou prehliadkou mesta sme sa rozlúčili s našimi priateľmi a pobrali sa do hotela. Počas nepretržitej hlučnej hudby, prerušovanej spomínaným výrečným moderátorom, som skúšal zaspať aspoň na chvíľu. Telo a hlavne myseľ už pracovali v obrátkach, ktoré tak dôverne poznám a vedel som, že už moc toho nenaspím. Vedel som aj to, že moja parťáčka je na tom rovnako. Pred pol druhou v noci som v tichosti odišiel z izby a išiel som na štart. Moja polovička všetko registrovala a monitorovala... to je tá krása manželstva.
Veľmi ma potešilo, keď ma chlapci prišli odprevadiť. Super povzbudenie a hor sa do toho. Ako to už býva, človek si niečo naplánuje, snaží sa to dodržať a znenazdajky sa všetko zmení. V mojom prípade to platilo na sto percent. Plán znel na pohodu. Od štartu som stratil prehľad o mojom umiestnení a ani ma to nejako netrápilo. Rátal som s takým desiatym miestom. No keď mi chlapík na dvatsiatom piatom hlási, že som tretí a predo mnou je necelé dve minúty... Kto sa ho na to pýtal!? Do rici, asi ideme pretekať. A naozaj, na ďaľšej občerstvovačke ho už vidím. Síce on odchádza a ja idem len tankovať, ale aj tak valím po ňom. Svitá. Je tu krásne. Skoro ako u nás. Prešla asi hodinka a ja idem znovu k napájadlám. Čo nevidím: bežec, a keby len jeden! Oni sú tu dvaja! Keď ma zbadali, prášia preč ako utrhnutí. Myslia si, že zdrhnú. Poliak s Maďarom. Začali sa naháňať a ja za nimi. Piánko, hovorim si. Ešte tridsať kiláčikov. Netrvalo to ani šest a v zákrute beriem maďarského kolegu, ktorý zjavne už pôjde len na výpary. Ďaľšie serpentíny a vidím aj kolegu z Poľska. V tom neskutočný chaos v hlave. Ty blázon, však budeš prvý. Zvládneš to? Udržíš takéto tempo? Jasné, a ešte aj pridám...
Je pravda valil som, chvíľu od radosti. Potom už len kontrola. Zrazu nezáležalo na pláne, ktorý som si vymyslel pred štartom. Nezáležalo na čase v cieli. Dôležité bolo užiť si to, nezablúdiť a kontrolovať si umiestnenie.
Posledné kilometre som prespieval, prekričal, preplakal, prehrešil. Prešli mnou asi všetky emócie aké poznám. Neskutočné, nezabudnuteľné. To ostatné už je len čerešnička. Tešiť sa s rodinou, priateľmi. FÚÚÚ, husia koža.
A čo Gabriela???
Noc bola úplne na nič. Strašné horko, hlasná vrava a hudba z mesta, dvaja teenedžeri s ňou na manželskej. Super. Ráno pred štartom rieši dilemu s paličkami. Keďže nemá skladacie, nemá práve chuť ich nosiť päťdesiat kilometrov. Veď aj Erik jej pred štartom hovorí, že netreba, pričom spomenie nejaké výživne záverečné strmáky. Ale kvôli nim nosiť paličky? Zrazu jej volám z trate: „Zober si paličky“. Tak to je Gabriela úplne zmagorená. Pozerá po ostatných. V rukách ich nemá nikto, všetci ich majú pobalené na ruksakoch. Kašle na to. Neberie nič navyše. Odštartované. Od začiatku bojuje s teplom, neznesiteľným vlhkom a maďarskými kopčekmi. Myslí pri tom na naše deti, ktoré nechala voľne pohodené v maďarskej krajine a samozrejme na mňa :-). Vždy sa vysporiadava s tým, že ja sa už radujem v cieli, tento krát aj s deťmi a ona ešte bojuje s nekonečnými kilometrami.
Skúsi pridať a ono to ide. Obieha chlapov aj nejaké kolegyne. Terén je miestami prudko behateľný a pripomína naše Karpaty. Príde záverečná časť a okamžite si spomenie na Erikove výživne kopčeky a moju radu s paličkami. Zišli by sa. Pred cieľom nekonečný rozohriaty asfalt, deficit vody, túžba ist za deťmi, za mnou, do cieľa... Pocit neskutočnej radosti. Radosti, že môžem byt v tejto partii ľudí, ktorí sú nesmierne kolektívni, féroví a vedia pomôcť jeden druhému.
Ďakujeme. Veď vy viete komu!
Gabriela a Martin
.jpg){kind=logo}
