UTMR 2021

24.09.2021 13:45

Veronika Hudecová

Moja cesta na UTMR začala dávno predtým, ako som privoňala k ultra behu, konkrétne niekedy na výške počas štúdia, keď sme sa partia vybrali na Monte Rosu, že ju zlyžujeme. Vtedy mi učarovala a vlastne už tam som vedela, že sa tam vrátim, ale že zrovna behať... :-)

Keď sa mi dostala do rúk kniha Lizzy Hawker “Bežkyňa”, zhltla som ju na posedenie. Bola natoľko motivačná, že som sa prihlásila na UTMR... Chcela som ísť 170km, no Lizzy mi odporučila najskôr kratšiu trasu, alebo iný zahraničný pretek, ktorý som v tom čase nemala. Nevadí, beh mi neujde, a tak sa prihlasujem na UTMR 100. Netušila som, že mi to vyjde s Lavaredom v jednom roku, ani o Corona časoch sa vtedy nevedelo.

Príprava nie je už tak náročná, mám za sebou LUT, viem si už trocha predstaviť, čo ma čaká. Tá bežecká je paradoxne ľahká a ide nejak samo. Tá organizačná je moja nočná mora a kľudne by som ju niekomu zverila za mňa. Teraz je ale všetko inak, beriem si Sárku, je zrovna teenager a dáva mi zabrať. :-) Ale cítim, že to tak má byť. Čo to znamená? Dvojnásobná organizácia.

Tak hádam máme všetko, ešte rýchlo Covid test v Piešťanoch tak, aby platil ešte v utorok v Grächen. Pred volunteeringom dostaneme náramok a Covid je vyriešený. Také jednoduché že by to bolo? Tu nás každý straší rôznymi zákazmi, príkazmi, len aby sme nešli za hranice... Odchádzame za krásnym ďalším snom, úžasným dobrodružstvom...tentokrát spolu. :-)

V Trnave ešte berieme Majka, v Bratislave presadáme do Katkinho auta a opúšťame naše malé krásne Slovensko. Cítim takú voľnosť, takto chutí sloboda...idem si zabehať do Švajčiarska, pod Monte Rosu. Všetko to ide tak ľahko a rýchlo, ako to išlo aj na LUT. Som na svojej ceste, iba to nechávam plynúť. :-)

Cesta je dlhá, Rakúsko, Nemecko, Lichtenštajnsko....žiadne hory, len pahorkatiny. To sa však postupne mení vstupom na územie Švajčiarska. Strmé serpentíny, dych berúce zrázy a mestečká na kopcoch, ako je Grächen. Malebné rozprávkové mestečko v 1620 m n.m., kde bude štart a cieľ UTMR 2021. Prichádzame neskoro večer, a tak to tu dýcha prázdnotou, ale aj akýmsi prísľubom nezabudnuteľného zážitku. Niekde vysoko vysoko v horách vidíme svietiť modré kríže, ktoré tomu všetkému dodávajú tajuplnosť a rešpekt.

Naša chatka je dosť veľká pre nás všetkých. Nakoniec nás je šesť - ja, moja teenagerka Sarah, Katka, Majko, Ďuri a Arne - nemecký kamarát, ktorý prišiel len dobrovoľníčiť, aké krásne gesto. Máme vlastnú kuchynku a terasu s jedinečnou panorámou. Je tu však jedna podpásovka, chatke chýba wifi, čo teda moja teenagerka ťažko predycháva a ako sa ukazuje neskôr aj ja, keď mi prichádza účet za telefón. ;-)

Dohoda bola, že do preteku pomôžeme s organizáciou, akurát predstava bola trocha iná. No keďže ideme do toho v sladkej nevedomosti, zoznamujeme sa s Lizzy, Richom a ostatnými dobrovoľníkmi. Najskôr pomáhame na registrácii, konkrétne s kontrolou povinnej výbavy. Sárka sa toho ujala okamžite - aspoň si opráši angličtinu, vravím si. Nič jej nerobí problém a na všetky strany rozdáva úsmevy. Celé je to tu veľmi komorné a vzhľadom na parametre pretekov mi príde, že každý si uvedomuje náročnosť trasy s rešpektom. Povinnú výbavu berú ostrieľaní organizátori  (prevažne GB osadenstvo) dosť vážne a keď vidím pobehovať niektorých bežcov po námestí a zháňať čo im ešte chýba, rozmýšľam či mám všetko. To, že mi bude kontrolovať mandatory moja dcéra, mi ani vo sne nenapadlo, je to úžasné ako to život píše... :-)

Ráno máme ešte čas si ísť zabehať, a tak sa s Majkom napájame na ich 170 km trasu, ktorú pobeží s Katkou. Mám ľahkú jedna a pol hodinu v nízkom tepe, a tak si to vlastne celé užívam. Za každou zákrutou nás čaká iný pohľad na zasnežené štvortisícovky. Bežíme nadherným behateľným lesom, pomedzi usadlosti, stretáme horskú kozu len tak na ceste, srnky a také vzrastom malé koníky (asi aby vládali v tých kopcoch), že ich musím odfotiť Sárke. Zajtra si to zopakujeme.

Ďalší deň sa náš volunteering mení a presúvame sa na celý deň do Zermattu, tu si delíme funkcie a počas dňa sa v nich vystriedame. Nie som tu prvýkrát, ale aj tak mi celodenný výhľad na Matterhorn berie dych. Námestie s našou občerstvovacou staničkou žije rôznymi športami, cvičí sa tu joga (len tak si hocikto prinesie karimatku), hrá sa tenis, námestie križujú bežci zo 4-stage preteku. Majú tú česť bežať okolo Matterhornu, naša trasa tadiaľto nepovedie. To, že tu stále lieta vrtuľník ako kyvadlovka, beriem už ako samozrejmosť. Vlastne teraz mám jedinečnú príležitosť vidieť, s čím sa potýkajú bežci ešte skôr, ako budem na trati ja. Niektorí majú dosť, iní sú zranení či doudieraní po technických zbehoch, pár z nich zablúdilo, čo ich psychicky zlomilo, no všetci opakujú to isté “je to nadherný, úžasný zažitok”. :-) Rozmýšľam, či je to také technické, alebo človek precení svoje sily, v každom prípade mám rešpekt. Tento pretek pôjdem sama a tak sa potrebujem na to psychicky nastaviť.

Ďalší deň teda vzdávam volunteering a sebecky (podľa Katky asertívne) si beriem deň pred pretekom pre seba - chystám si veci, varím Sárke jedlo na čas, čo budem na trati a ponáram sa tak nejak meditačne do seba.

Vo štvrtok ráno o štvrtej ideme ešte na štart našich 170-károv, točím nejaké videjká a prežívam tú nervozitu s nimi. V dobrom im závidím, čo všetko idú zažiť. :-) To, že sa Majko cca o hodinku vráti s vyvrtnutým členkom, nikto z nás netuší... Vidím, ako sa tešil, keď vybehne a riadne to rozbalí. Asi to tak však malo byť a pôjde to celé (keď sa otvorí hranica s Talianskom) tak, ako vedie original trasa (vtedy to pôjdem aj ja :-)). Rozoberáme to ešte na chate a vraví mi s úsmevom, že je rád, že si aspoň na tých prvých behoch čo-to prešiel a dostal sa počas nich ďalej, ako na preteku. Neskôr dostávame správu od Katky, že vzdáva tiež - niekde zakopla a bolia ju kolená a už nechce pokračovať cez tú bolesť. Mrzí ma to, no úplne ju chápem, v takom prípade rozhoduje hlava, tma, zima, bolesť...všetko hrá proti.

Je deň “D” a staviam sa o 6:30 na štart. Sárka spí a tak sa lúčime s ostatnými a ideme sami s Ďurim na námestie. Je ešte zlomený z Katkinho DNF, no teraz potrebuje silu on SÁM. Snažím sa ho povzbudiť.

3,2,1..ŠTART....už je dobre, už bežíš, len bežíš, žiadny stres z organizácie, z príprav, už robíš len to, čo miluješ, bežíš v horách...

Dávam si pozor, ešte nie je úplne vidno, ale čelovku nezapínam - začiatok mám nabehaný, chodník je tu úzky, miestami chýba jeho okraj, čo zakrýva tráva, a tak sa tu ľahko zvrtne noha. Zbiehame do St. Nicolaus a je tu prvá minikufrovačka po štrkovej ceste. Jasné, že to tadiaľto nemôže ísť, a hneď teda nabieham na strmý technický zbeh do lesa...nooooo, to bude technické, ťažké a krásne. :-) Viem, že po prvú občerstvovačku Jungen vo výške 1975 m n.m. to bude záhul - spravíme tu na krátkej vzdialenosti 11,5 km stúpanie 1100 m+ a klesanie 747 m-. Je to horná stanica lanovky, a tak ako som riešila celé dni, ako mohli postaviť domčeky na tých skalách. Dostávam odpoveď - všade vedú strmé serpentíny a na ich konci si domáci (väčšinou už v dôchodkovom veku) kosia ich strmé kopčeky a chovajú ovečky a kravky...to je pohľad. :-) Na začiatku som pustila niekoľko rýchlych žien dopredu, aby som “netepala” hneď vysoko, a teraz idem už len v mužských skupinkách, no aj tak mám tep cca 182. Výšlap je veľmi strmý, no viem, že to musím stiahnuť dole.

Mojim hlavným cieľom je jesť, po skúsenosti, že som Lavaredo odbehla len na vývare a kole, som začala meniť svoj nutričný plán spolu s Renkou. Naša spolupráca začala dosť ostro, keď ma postavila pred hotovú vec, že endurance sa bez sacharidov nedá robiť (pritom ja tie sacharidy tak neľúbim :-(), takže po dlhých debatách sama so sebou som sa rozhodla, že idem do toho a už niekoľko dní som do seba pchala tieto endurance zázraky. Dokonca som si pripravila balíčky ryže s vajíčkom a plátkom slaniny do potravinových sáčkov (recept podľa Jason KOOP, kniha Základy ultramaratónskeho tréningu - pre mňa najlepšia ultra kniha ever). Podcieľ je vypiť všetko čo nesiem v batohu od občerstvovačky k občerstvovačke. Dávam ešte rýchly call s Lenkou, bežeckou mentorkou (úžasnou trénerkou), že ako mi ide ryža aj ušami a jediné, čo sa mi dostáva naspäť je, že konečneee a počkaj ako to celé zúročíš na trati. Tak jo, ciele stanovené a uvidím aká bude odchýlka v cieli.

A som hore, stanica Jungen, prekráasne miesto, rýchle wecko v maličkej búdke v strmom sedle a stretnutie s dobrovoľníkmi, čo sme spolu boli pred pár dňami v Zermatte. Cítim sa ako doma.

Ďalší úsek je strmé stúpanie, naberáme výšku cca 500 m+, aby sme mohli v konečnom dôsledku klesnúť 1000 m- do Torbelu. Prechádzame niekoľkými skalnými minitunelmi a dostávame sa do exponovaných miest bez zábran. Je veľmi horúco a zbeh je rýchly, predbieham niekoľko bežcov, no v závere kŕčujem v žalúdku a tak sa vraciam k stanoveným cieľom jesť a piť.

Občerstvovačka je na samom spodku dedinky Torbel s počtom obyvateľov 482. Miestami zbiehame priamo cez dvory domčekov a vtom si všímam značenie - že síce zbehnem dole, ale vrátiť sa aj tak musím naspäť hore, kde pokračuje trasa. Riadna psychologická hra... Cítim, že takých bude viac. Občerstvovačka je bohatá, cestoviny, pizza, bábovky, len kuchynskej soli niet, nakoniec ju dostávam priamo z kuchyne, ale viac sa mi na trati už nedostane.

Nezdržiavam sa, na štarte Richard varoval pred zhoršením počasia od poobedia, má prísť dlhotrvajúci dážď a teda nám odporučil, aby sme to dovtedy stihli. Celkom funny chlapík s nezameniteľnou charizmou. :-)

Vykráčam späť, čo som si zbehla a už som zase na trati. Dobieham nejakú bežkyňu, čo si myslí, že kufrujeme. Vlajočky sú síce oranžové, ale malé a popichané na okrajoch kľukatých chodníčkov každých cca 30 metrov, čo ak pokračujeme strmým zrázom/zbehom, nemusíme vidieť.

Pred nami je 13,5 km do Visperterminen a tam treba spraviť 1000 m+ a 1100 m-. Nakoniec nekufrujeme a vbiehame do krásneho behateľného lesa, kde stále mierne stúpame, aby sme začali nekonečne klesať nejakou prachovo štrkovou suťou. Je to celé také urbanistické, vidieť cesty a mestá, podchádzame železnicu a potom nasleduje stúpanie do výšky 1340 m n.m. (hádam aj tých 700 m, čo sme zbehli) na občerstvovačku. Je to teda zaslúžené miesto na oddych (kŕče už nemám, ani sa už viac neobjavia). Mám kopec energie, nie tej lacnej (rýchlo prišla/rýchlo odišla z rýchlych cukrov), ale tej  pomaly sa uvoľňujúcej z komplexných sacharidov. Ani neviem odkiaľ sa berie, je v celom tele a celý pretek budem ešte veľa behať. Nakoniec tá Lenča aj Renka mali pravdu. :-) Slnko riadne pečie a musím dopĺňať vodu z válovov, zdá sa že pre zvieratá, ale všade je na nich zavesený hrnček, tak asi pre ľudí. Sú všade. Stúpame okolo sýpok obilia, cez dvory až k multifunkčnému ihrisku (inak majú ich všade v aj vo vyšších  nadmorských výškach). Zase jem a sledujem vrtuľník, ako robí vynášku pre miestnych.

Pokračujem, teraz to bude už o riadnych kopcoch a veľa o hlave. Idem parametrovo podobný úsek, ako ten predchádzajúci, len zbeh je menší. Už začneme stúpať k najvyššiemu bodu trasy na 70. km do 2724 m n.m. Ešte predtým mám dropbag na cca 50. km. Nemám žiadnu krízu, stále bežím, idem kontinuálne, sem tam niekoho predídem. Dopredu ma ženie myšlienka, že v cieli ma čaká Sárka. :-)

Charakter lesa sa rýchlo mení z listnatého na ihličnatý, až sa dostávam nad pásmo lesa, kde je zrazu všetko kamenné a stúpam na vrch Gibidum. Je tu hojdačka, priamo medzi balvanmi pod vrcholom, hojdá sa na nej bežec a nabáda ma nech aj ja idem... Ježis, som ako dieťa, čo sa hojdá vysoko v horách na mieste, kde ho obklopujú štvortisícové štíty. Kto toto vymyslel, musel mať v sebe dieťa dychtiace po radosti...tento pocit si uchovám v srdci. Je tu toľko krásy. Som už hore, je tu majestátny vysielač a skalná pláň - cca 8 km dlhý úsek celý behateľný a s výhľadom na majestátne zasnežené hory. Bežím okolo horského jazera, kochám sa. Sú tu trávnaté chodníky a vietor z ľadovcov sľubuje chlad, ale nevadí mi, podľa mňa som v raji. Nakoniec zbieham až do Gspon k občerstvovačke s dropbagom. Tu mi volá Sárka - hneď, ako vchádzam na občerstvovačku, máme conference call so všetkými čo sú na chate v Grachen. Povzbudzujú ma, ako super idem, ale pre mňa je najviac, že ich počujem - nabíjajú ma energiou. Keďže počasie sa drží a dážď je v nedohľadne, tak z dropbagu nič neberiem a na baterky od čelovky teda zabúdam.

Toto bude pre mňa najťažší úsek. Udivuje ma stále, že nemám bežeckú krízu. Áno, v nohách cítiť nadmorskú výšku, aj hore-dole traily. Nie je to zadarmo, sú to Alpy, ale stále mám veľa síl bežať to. Viem však, že idem do 2724 m n.m. Na Lavarede sa mi zle dýchalo, ale teraz sa cítim úplne inak. :-)

Idem dlho sama, ale tak to mám rada. Aj doma trénujem sama v horách a vtedy tam zažívam to najkrajšie, čo príroda pre nás má - keď sa osmelím a vyjdem z komfortnej zóny... Len tak sa obzriem a vidím za sebou muža. Nie je to bežec, má obrovský batoh a vyzerá ako zálesák, niečo na mna kričí po nemecky. Nie, len nezastavuj, vravím si. Nemám dobrý pocit, je celkom rýchly, čo mi moc na odvahe nepridáva. Nakoniec mu utekám a už ho nestretávam. Som sama v strmom lese a prechádzam niekoľkými skalnými lavínovými poliami - sú pri nich značky KEEP MOVING. OK, ľahko sa to v tejto výške povie, ale lavínové pole má obrovské rozmery, a tak radšej pridávam.

Nakoniec dobieham bežkyňu, Nemku. Má taktiku, že odbehne kus trasy a potom si sadne a oddychuje. Aj ja som kedysi mala takú, ale bralo mi to viac energie. Bavíme sa po anglicky a spoločne traverzujeme skalnú pláň s nahádzanými skalami. Cestu si razíme aj štvornožky. Stále je svetlo a môj plán je prísť na chatu Weissmieshutte za svetla. Je to dlhý (17 km) úsek a dochádza mi jedlo. Už som všetko spálila a o energiu prichádzam ešte pred výstupom na chatu. Prvá nutričná kríza.

Nemka mi ukazuje, kde je chata a ja radikálne pred sebou odmietam priznať, že má pravdu. Nechcem tam ísť, výstup je ako na našu Terynku, len serpentíny su vertikálnejšie a kratšie. Začína sa zaťahovať a je mi zima...tak tu dôjde k tej zmene počasia. Hlava ma nechce pustiť ďalej, potrebujem zbeh a nie ísť tam hore. Aj tak stále kráčam, no výstup nemá konca...

Nakoniec som hore. Volá mi Sárka, no nechcem sa s nikým baviť. Vravím jej, že mám krízu a že jej zavolám, keď mi bude lepšie. Píše mi aj Troška Bežká, ako parádne idem a že mám za sebou najťažsie stúpanie. Odpisujem, ale SMS neodíde. 

Tak vchádzam do chaty a netuším, čo ma čaká. pribieha ku mne prvý...druhý organizátor a balia ma do deky. Miestnosť je ako zmenšená jedáleň na Térynke, naozaj. Je tu nádherné teplo a na každom druhom stole je matrac a mäkká deka. Vonia tu čaj a káva a bežci tu vyzerajú fakt zúbožene...asi aj ja už. Dostávam tri krát tú istú otázku, či si nechcem ľahnúť. Rukou poťapkajú matrac a nachystajú deku, poď, len na 20 minút a potom ťa zobudíme. Počujem ich, och bože tak veľmi to chcem, je tu tak teplo...no nemôžem a počujem svoj hlas, ako odmieta s vysvetlením, že sa bojím, že by som už nevstala...tak dávam čelovku na tvrdý stôl a zatváram oči na 5, 10 minút.

Musím sa najesť, inej cesty niet, aj keď žalúdok fakt nechce. Dávam si čaj, vývar, nejaké rolády, obliekam sa do teplého, obdivujem Nemku, ktorá spí na tom matraci. Je silnejšia, keď dokáže potom vstať. Vychádzam von, organizátori ma odvedú až na moju trasu. Boli fakt skveliii aj ta chata bola skvelááá a na takom WAU mieste...

Počasie sa zvrtlo a mrholí, je riadna zima, no mne sa dobili baterky. Mám pred sebou dva technické zbehy, medzi ktorými je mini občerstvovačka. Do Saas-Fee zbehnem 1000 výškových metrov na 15 km, ale technického zbehu. Celé to bežím, predbieham veľa bežcov a nevadia mi ani chabé provizórne latky cez rozbúrené potoky. Bežím a je mi horúco. Je to ako zbehy v našich Vysokých Tatrách, ktoré milujem. Nevadí mi ani tma, ani neviem ako a zbieham do Saas-Fee. Tu sme už všetci zo všetkých pretekov na rovnakej trati, a tak občerstvovačka v Saas-Fee je čo sa týka morálky na tom najhoršie. Bežci buď spia na stoloch alebo na zemi. Keď príde niekto nový, ľahne si hneď na zem a zaspáva. Zase teda jem a nemám už potrebu spať, ale s niekým by som šla. Je po polnoci a chlad pridáva na sile, no nikto sa nechce odhodlať, a tak zase musím vyraziť sama. No ešte čakám či predsa len....vidím Poľku a Poliaka, čo boli hore na chate. Pýtajú sa na posledný úsek. Viem, že je to 17 km a 1500 m+, ale organizátorka vraví len o vzdialenosti a že ostatné je lepšie nevedieť...vôbec neviem čo tým myslí, no musím vyraziť, a tak to púšťam (do Saas-Fee sa vraciame deň po preteku, je to pre mňa ešte krajšie mestečko ako Zermatt - je to mekka outdoorových športov, žije to tu lezecky, horolezecky, lyžiarsky, trénujú tu rôzne kluby priamo na ľadovci, ktorý sa ako had plazí do ľadovcových dolín).

V diaľke vidím jedinú blikajúcu čelovku. Musím sa jej chytiť, postupne ma vyvádza z mesta a sme v nejakom lese, kde je tých svetielok už viac. Stúpame mierne, skôr traverzujeme...ako naša magistrála, no máme pred sebou 1500 m+, tak kde sú? Ide sa pomaly. Dochádza mi čelovka, a tak vyťahujem náhradnú, mám ešte náhradné baterky, kde?....no predsa v dropbagu na 50km :-(.

Turistické tabuľky hlásia 7,5 hod. do Hannigalp, čo je horná stanica lanovky nad Grächen a zároveň mini občerstvovačka. Je to ešte teda dosť ďaleko. Je veľká zima, niečo po polnoci. Zrazu stúpam nejakým kaňonom plným kamenných lavín, bez chodníka, jeho hľadanie je vyčerpávajúce, je to najtechnickejší úsek vôbec. Rozmýšľam, či to nie je risk, dať niečo také ťažké na konci preteku. Kaňon je mokrý, strmý, všade samé zrázy, v neschodných častiach je okolo skál natiahnuté lano. Dokonca je tu rebrík cez skalné malé sedielko, na ktorý mám už po 90 kilometroch problém vyjsť. Sme veľmi vysoko, v 2400 m n.m. a je to riadna zima. Vtom mi zabliká ďalšia čelovka, že končí (podľa mňa ju zatiahol ten chlad), resp. prepína sa do fakt nevhodného (vzhľadom na charakter trasy) chabého svietivého módu. Začínam chaosiť a napáda ma milión scenárov. Som nahnevaná na seba, no pripúšťam si len dva:
1. buď si švihnem a svetlo vydrží, stále mám svetlo v mobile, ale v kaňone potrebujem obe ruky
2. spomalím a počkám si na svitanie (kaňon môže byť úplne iný za svetla), no je tu mega zima

Vyberám si možnosť 1 a už sa o tom sama so sebou nebavím. Kaňon je neúprosný, stále nie sme na vrchu kamenných lavín, stále stúpame. Keď som konečne tam, nasleduje strmé klesanie až k potoku, ktorý musíme prejsť, aby sme nakoniec vystúpali do najvyššieho miesta v lese. A toto sa zopakuje tri razy, psychicky mi to dáva zabrať viac, ako vyjsť na chatu v 2700 m n.m. a nepáči sa mi tu. :-( Na jednom z najmokrejších miest leží v spacáku organizátor a chce moje číslo (podľa mňa na vyčíslenie strát na konci preteku ;-)). Je to nebezpečný úsek, už chápem niektorých v Saas-Fee keď vraveli, že končia a toto po tme nepôjdu.

Nakoniec to dávam - ešte nesvitá a ja už zbieham k stanici lanovky krásnym horským lesom. Stále som dosť vysoko.  Obieham nejakú bežkyňu, má dosť a len kráča. Na stanici sa už nezastavujem. Pod sebou vidím svetlá Grächen, kde spí moja Sárka. Bolo by krásne vidieť ju v cieli. Slzy sa už nedajú zastaviť, viem, že som to zvládla a viem, čo za tým všetkým bolo. Volám svojim rodičom, som taká šťastná a vďačná za to, čo mi bolo dopriate tam v horách a za to, ako som sa tam mohla cítiť. A možno sa to svetielko vo mne zapálilo dávno, keď ma otec zobral ako štvorročnú na Rysy a ukázal mi tu krásu...za čo mu ďakujem. :-)

Zbieham strmých 3,8 km lesom do Grächen. Poznám to tu, behala som tu prvé dni. Už len pár metrov a som na námestí. Je skoro, sedem hodín ráno a je tu komorne. Nie je tu žiaden dav ľudí, ale sú tu ľudia, čo to celé dotvárajú k dokonalosti - v cieli ma čaká Sárka, Katka a Majko (Ďuri ešte beží).

Nakoniec mi to vyšlo na 24 hodín 28 minút. Som 9. žena a tretia v kategórii, ale ide o komorný, rodinný  beh a kategórie nie sú. :-) Poľka dobehla 5 minút predo mnou, šla super. :-)

Moja obrovská vďaka patrí Lenke Litvinovej, ktorá mi je viac mentorom a priateľom ako trénerom (nemala som žiadnu bežeckú krízu a na trati si bola stále so mnou, ďakujem Ti).

Ďakujem Renke Belákovej za rady ohľadom nutričného plánu. (osobne si myslím, že trénovanie behu je oveľa ľahšie ako nutričné trénovanie a ja som iba na začiatku :-)).

Veľká vďaka všetkým priateľom, čo ste ma podporovali, úžasnej partičke čo sme sa tu stretli, ste skvelí priatelia, bežci. :-)

No najväčšia vďaka patrí mojim dcéram Sarah a Annette, ste úžasné. :-)

Dobehania priatelia!