Vanda na Swiss Alps 100
Vanda Koniarová
Swiss Alps 100 Endurance Run - 50K (+3250 m)
Do Švajčiarska sme prišli pár dní pred pretekmi. Ubytovanie sme mali v meste Ernen (2 km od štartu). Prvý deň sme si vybehli prvý kopček (prvých 1300 m +), čo mi spôsobilo svalovicu. Svalovica je ideálna a hlavne dva dni pred pretekmi :D. Štart sme mali o 6:00 ráno, na ktorý sme pricupkali ešte po tme a so zalepenými očami. Na štarte nám organizátor minútu do štartu oznámil, že trať je zmenená lebo stihli opraviť mostíky a teda nemáme ísť podľa gps, ale podľa fáboriek. Celkom ma to zmiatlo :D ale dúfala som, že to nejako nájdem.
Prvé stúpanie trasy sme už poznali. Keďže som vedela, že na trati budú elitné Američanky, držala som sa vzadu, pretože som ani nemala chuť pretekať (ktorú už dávno nemám). Chcela som si užívať prírodu a pekný slnečný a horúci deň. Prvý kopec som vyšla/vybehla za Majkom a prvými piatimi ženami. Už od rána bolo horúco, čo mi vyhovovalo lebo som sa prišla hlavne opaľovať. Po výstupe na prvý kopec, po 8 km a asi 1400 m +, sme pokračovali k ľadovcu Aletschgletscher, kde sa chodník začal vyrovnávať. Mali sme krásny výhľad a 5 km sme si vychutnávali chlad ľadovca a prekrásne výhľady. Po 15 km sme si doplnili zásoby na občerstvovačke. Čakal nás dlhý a technickejší zbeh. Očakávala som, že ma všetky bežkyne a bežci prebehnú a začnú skákať cez hlavu. Na konci zbehu bola rovinka a 150 m most nad priepasťou. Ľudia po ňom bežali, no ja som ledva kráčala. Pozrela som sa za seba a videla som Timoteja (po dlhom zbehu som nič iné ani nečakala). Na moje šťastie trasa pokračovala viac do kopca než z kopca a bola krásne behateľná.
Väčšina bežkýň a bežcov mala paličky, ale určite ich polovica z nich chcela zahodiť do kríkov. Začalo byť horúco a teplota sa vyšplhala nad 30 stupňov. Značenie na niektorých úsekoch bolo veľmi mätúce, preto som si radšej na veľa úsekoch počkala na bežcov za mnou. Posledné dva kopčeky do cieľa sa dali pekne bežať, až na pár pasáží. Zbehy boli tiež už celkom príjemné. Keby som si nevytkla členok na 40 km, asi by boli ešte príjemnejšie (musím sa naučiť normálne behať). Posledných 5 km sme išli po rozpálených lúkach a cez mesto.
Cieľ som nevedela trafiť, ale našťastie za mnou išiel bežec, ktorý ma nasmeroval. Pribehla som do cieľa a nič nepočujem. Je to tak, v cieli bolo ticho. Dobehla som, dostala medailu a koniec. Super deň, hovorila som si. Pozerám na tracking, kde bol Majko a Timotej, a na moje prekvapenie boli dosť pozadu. Preto som sa išla pozrieť na sociálne siete, aby som zistila, kto vyhral. Na Instagrame som videla, že prvé dve Američanky dostali trofej a cenu. Išla som za organizátorom, ktorý mi so smutnou a zmätenou tvárou povedal, že trofej dal niekomu inému, ale že mi teda dá cenu – čelovku . Bolo to veľmi podivné, ale čert to ber. Trasa bola krásna a celkový vibe pretekov bol super. Čo hodnotím negatívne, je atmosféra v cieli, ktorá bola nijaká. Bolo mi ľúto bežkýň a bežcov, ktoré/í bežali 160 km a v cieli im možno pár ľudí zatlieskalo, inak nič. Odovzdávanie cien tiež nebolo na programe. Ak by sa toto zlepšilo, tak by preteky nemali chybu.
.jpg){kind=logo}
