Via Apsyrtides - dobrodružný trail po ostrovoch Cres a Lošinj
Trail, ktorý bol tento rok len takou skúšobnou verziou. A veru poriadne preveril sily celkovo sedemnástich bežcov z desiatich krajín. Dokončili ju len desiati. Zvyšní siedmi dali DNF... Potrápil ich skalnatý terén, náročná orientácia i horúce počasie.
O preteku
Cres a Lošinj boli kedysi spojené v jeden ostrov. Apsyrtides. Toto meno sa organizátori rozhodli dať i vyše 130-kilometrovej trati so 4500-metrovým prevýšením zo severu na juh. Na nej pretekárov čakalo množstvo prírodných i historických krás, no rovnako tak aj nástrah. Bola to kombinácia drsných skál, panenských pláží i pohodičkových promenád. Beh po vyprahnutých pustatinách s pavúkmi všade navôkol i po hustých borovicových lesoch plných vôní, oviec, sŕn i diviakov. Posledné kilometre popri odľahlých zátokách mimo civilizácie, ale i dlhočizných plážach s reštauráciami a hotelmi na každom kroku.
Horúčavy, blúdenie a skalnatý terén
Značka v podobe modrého obráteného N s červeným kolieskom uprostred vás mala nasmerovať od úplného severu ostrova Cres až do cieľa na južnom cípe ostrova Lošinj blízko kempu Čikat. Bežalo sa popri dedinkách Ivanje a Važminec, cez starobylé hlavné mesto ostrova Cres, dýchajúce časmi dávno minulými, maličké letovisko Valun, ďalej cez jednu z najstarších obcí na ostrove – Lubenice. Následne sa pretekári približovali k opačnému pobrežiu cez mestečká Stivan a Ustrine. Na trase bola tiež vyhliadka z kopca Vela Straža a krásne mestečko Osor s antickými koreňmi, či malebná dedinka Ćunski. Pokračovalo sa popri obľúbenom jachtárskom prístave Mali Lošinj, hýriacim farbami a lákajúcim historickým centrom. Značka Via Apsyrtides pretekárov ešte čakala na romantických plážach Veli Žal a Sv. Ivan. Mnohí sa dali oklamať počiatočnou nenáročnosťou tohto úseku. No omyl. Ono sa to potom ešte pred koncom zmenilo na skaly, prudké výbehy i zbehy. Aby to stálo za to až do poslednej chvíle. Aby sme si mohli po pive 6 kilometrov pred koncom, z ktorých sa nakoniec stalo ešte 12, povedať, že sme si ho mohli dať neskôr, alebo si dať rovno dve :)
Už samotný začiatok bol však plný strastí, keďže sa štart posunul zo šiestej hodiny na tretiu. Čiže ešte v plnej kráse „výpeku". Okrem toho meškal čln, ktorý mal pretekárov vziať na miesto štartu, takže sa hodinka trávila v tom „hice" úplne zbytočne. Prvá občerstvovačka bola v malej turistickej dedinke Beli, ktorá vás očarila výhľadmi a preverila kondíciu členitosťou. Po ani nie 10 kilometroch bežci ešte prichádzali pomerne svieži a vysmiati. To sa však už malo zmeniť na nadchádzajúcom úseku. Do Križiću po prudkom výbehu a následne zbehu, ktorý zrejme „odpálil" nielen kolená, už vyzerali viacerí celkom zmorení. Niektorí bežci mali problémy s trávením, iní zase s obličkami. Extrémne podmienky potrápili vnútornosti. Náš tím to však nemal v pláne vzdať. „DNF ani za Boha,“ vyhlásila Zuzka po tom, čo päť razy zvracala a chvíľu mala pochybnosti, či sa vôbec ešte poriadne rozbehne. Záchrana však prišla so západom slnka. Stačili tak dva kilometre a organizmus sa pomaličky dával dohromady. Bola v tom aj istá sila tímu, keď sme sa snažili potiahnuť bežecky, psychologicky, ľudsky…
Nočné a skoré ranné úseky sa nám šli celkom dobre, aj sme si ich užívali. No boli tam nejaké tie zvieratká, ktoré pripravili jedinečné zážitky. Rozbehnutá srnka, ktorá sa oproti nám rozbehla ako taký kôň a my sme pred ňou vyskakovali na múrik. Divá sviňa, kráčajúca po našej ľavici, ktorá sa bežcami vôbec nenechala rušiť. Či pavúky, ktoré sme hlavami zmietali na desiatky… Občas sme tiež trafili trasu len tak random a značku videli len na začiatku alebo na konci. Zopár razy sme sa museli vracať. Najväčšia „sranda" však prišla na úseku z Osoru do dedinky Ćunski. Zvyšok nášho tímu pozoroval rýchlejších bežcov, ktorí sa vracali celkom dosť „nebohí". Ledva vliekli nohy za sebou. Aj zvyšok tela. 18-kilometrový úsek so skalami, prudkým výstupom i zostupom, navyše s reťazami, dal časovo zabrať. Dobré 3-4 hodiny… Naša Zuzka sa vrátila mierne „nasratá" a s „dosekanými" nohami. Padlo zopár nadáviek, ale ani slovo o tom, že to nedokončíme… A tak sa i stalo. Do cieľa to bolo niečo okolo 25 kilometrov. No nejako sme ich spoločne dobehli, dokráčali, dokrivkali…
Záver, ktorý otestoval psychickú odolnosť
Na záver už to bolo skôr o tom, ako nájsť konverzačné témy a niečo motivačné na odreagovanie. Keď sme prebrali všetko zo svojich životov a dojmov, schytal to organizátor. Čo nám to len pripravil za náročnú trasu ***** :D Posledné kilometre už kolaboval celý supportný tím. Voláme organizátorovi, že nám došla voda i baterky. Je celkom rýchly a cca za 10 minút je na mieste. S vodou. Vychladenou. Ďakujeme, Alan, si zlatý. Prezradí nám, koľkí to vzdali, a to je pre nás motivácia, že musíme dožiť. Akurát, že nám jeden kilometer pred cieľom povie aj to, že ešte treba zabehnúť dva. Voda nám zabehne a znova máme chuť zmeniť našu mienku o ňom. No už je to našťastie len po rovine a potom dole kopcom. Dobiehame celé šťastné do cieľa v centre mestečka Čikat a Zuzka končí ako 4. žena s cca 2-hodinovým predstihom pred časovým limitom. Sme nekonečne unavení, doriadení, ale i šťastní. Bolo to dobrodružstvo. S úspešným koncom. V kempe dáme oslavné prosecco a následne veľmi rýchlo „vytuhneme" na pláži za upokojujúceho šumenia morských vĺn. :-)
.jpg){kind=logo}
