Via Apsyrtides FKT

26.07.2022 10:05

Tomáš Borčin

V piatok 17.6.2022 v najväčšej horúčave som sa postavil na štart pretekov Via Apsyrtides FKT (Fastest Known Time). 12 bežcov a 5 bežkýň z 10 krajín malo za úlohu prebehnúť ostrov Cres a Lošinj v čo najrýchlejšom čase a stanoviť tak rekord pre trasu Via Apsyrtides prechádzajúcu týmito dvoma ostrovmi.

 

Do Chorvátska som s mojim tímom pricestoval už v pondelok, aby sme sa aklimatizovali, okúpkali v mori a ochutnali chobotnicu. Ja som si ešte prebehol 2 úseky trasy. Vďaka tomu som vedel, že budem potrebovať veľa vody a psychických síl.

 

Chobotnica

 

V utorok som si prebehol úsek z mesta Cres, kde sme boli ubytovaní od pondelka do štvrtku, do mestečka Valun. Trasa bola zvlnená, miestami plná kameňov a cestou som poplašil aj nejaké ovce. Zároveň som si tu prvýkrát natrénoval otváranie a zatváranie bránok, ktorými sa prechádzalo cez ovčie ohrady. Funkčný model bránky som zároveň dostal aj ako trofej:

 

Kamenná spomienka pre víťaza.

 

V stredu som mal mať dlhší beh a tak som sa rozhodol prebehnúť si úsek z mestečka Osor do mestečka Ćunski. Papierovo to bol jeden z najťažších úsekov - mal 19 km, 800 nastúpaných metrov a nachádzal sa na 84. kilometri trasy. Vedel som, že vtedy uz nebudem najčerstvejší a znalosť trasy sa mi bude hodiť. Budem vedieť kadiaľ mám bežať a hlavne koľko mi zostáva k ďalšej občerstvovačke.

 

Pre istotu som si so sebou zobral 2,5 litra vody a obul si Nike Vaporfly. Sú to maratónky určené na asfalt, ale vydržali 210 kilometrov na Balatone, tak som ich chcel otestovať aj na chorvátskom kameni. Majú karbónovú vložku, ktorá pomáha pri behu a dobré tlmenie, ktoré poskytuje 4 centimetrov hrubá podrážka. Obával som sa, že kvôli takto vysokej podrážke nebudem mať pri behu po kameňoch dostatočnú stabilitu. Moje obavy sa ukázali ako neopodstatnené - so stabilitou som nemal problém. Len v jednom momente som bol až príliš odvážny, rozbehol sa, zakopol a uštedril si mierne poranenie. Kamene striedali obrovské balvany, ktoré boli ostré ako žiletky. Trasa viedla nekonečnými kamnnými poliami, cez ktoré sa dalo ledva kráčať, nieto ešte bežať. Topánky túto perepúť neprežili a polovica z nich zostala niekde na trase. Ale aspoň viem, že ma neoklamali a karbónová vložka tam naozaj bola:

 

Z tohto sponzoring asi nebude :-D

 

Veľkú časť zbehu som zbieral pavučiny a hlavne obrovské pavúky, čo bol jasný signál, že som prvý blázon po dlhej dobe, ktorý touto trasou prechádza. Celé mi to trvalo skoro 3 hodiny a zbeh bol snáď pomalší ako výstup. Vo výsledku som bol ale veľmi rád, že som túto trasu absolvoval aj napriek tomu, že som na druhý deň mal menšiu svalovicu na lýtkach. Počas pretekov som tento úsek bežal v noci, bol som na túto Odysseu psychicky pripravený a vedel som sa tu lepšie orientovať.

 

Nájdi trasu v kope kameňov.

 

Loď nás mala na štart z mysu Jablanac pôvodne odviezť o 14:00 z mestečka Beli a štartovať sme mali o 15:00. Loď neprichádzala a tak sme mali mierny sklz. Via Apsyrtides FKT je unikátny projekt a odvoz loďou na štart človek nezažije každý deň.

 

Loď, ktorá sa plaví do neznáma…

 

Zhruba 2 hodiny pred štartom som vypil 2 litre vody a ďalšie 2 som si niesol vo vestičke od štartu. Ako som ale pozeral na ostatných bežcov, nikto nevyzeral, že by sa nejako extra zavodňoval. Hovorím si, radšej budem mať o liter vody viac, ako by mi mal chýbať. Moja taktika sa neskôr ukázala ako správna a počas celých pretekov som bol riadne zavodnený.

 

Obr.6: Profil trasy.

 

Odštartovali sme o 15:36, bolo sviežich 33 stupňov a začínalo sa štandardne do strmého kopca. Vyštartoval som klasicky opatrne. Ultra sa rozhoduje na posledných kilometroch a nie na začiatku. Na čelo pretekov vyštartoval Tom Štverák reprezentujúci Česko a Pablo Barnes - argentínec reprezentujúci Taliansko. Po chvíli ma predbehli ešte Gniewomir Skrzysinski reprezentujúci Poľsko a Tilen Potočnik reprezentujúci Slovinsko. Kúsok pred vrcholom kopca mi ešte dýchal na krk ďalší pretekár (alebo pretekárka), ale neviem kto to bol, lebo ma nepredbehol a ja som sa neobzeral. Tréner mi pred štartom nakázal držať sa taktiky: vyťať, leteť, neobzerať. Tak som sa neobzeral.

 

Rozkaz zněl jasně…

 

Na prvú občerstvovačku som dobehol na prvom mieste, lebo k nej viedol technický beh a to mi veľmi sedelo. Za občerstvovačkou ma ale v kopci Tom a Pablo predbehli. Neskôr som ich dobehol a ani netuším ako. Počas brífingu nám organizátori hovorili, že sa máme v prvom rade držať GPS trasy a až potom turistického značenia na trase. Hodinky mi ukazovali, že mám zahnúť doľava do hustého lesa bez akéhokoľvek náznaku cesty. Po chvíli som sa tu pripojil k Pablovi a Tomovi, hoci mali pekný náskok. Nasledoval orientačný výšlap na vrchol kopca. Tam nás dobehol talian Marco Gubert a videl som na ňom, že mu technický terén plný kameňov a obrovských balvanov sedí. Na druhú občerstvovačku som dobehol na 6. mieste. Predbehol ma ešte Thomas Wagner reprezentujúci Rakúsko a Balázs Nedjalkov reprezentujúci Maďarsko.

 

Terén na Via Apsyrtides

 

​​Kúsok za občerstvovačkou som v stúpaní predbehol Marca a zahliadol Pabla, ktorý sa vydal stíhať vedúcu dvojicu: Thomasa a Balázsa. Tento úsek bol veľmi behateľný a po chvíli som dobehol čelo pretekov. Celý čas som rozmýšľal nad taktikou, ktorú zvolil Pablo. Vždy dobehol prvého pretekára, snažil sa bežať s ním a nesnažil sa mu utiecť. Problém ale je, že už naháňal Toma, mňa, Marca, Thomasa a Balázsa, čo ho muselo stáť veľa síl. V zbehu do Cresu som to pustil a neudržal sa ma nikto, prvýkrat ani Pablo.

 

 

Beh nad morom

 

Občerstvovačku som vybavil expresne, dal sebe vodu, banán a hybaj ho na úsek, ktorý som dôkladne poznal. Cestu mi tu skrížila koza a v kríkoch som počul krochkať diviaky. O tých sa na štarte nikto nezmienil. Na tomto úseku som si vybudoval náskok a až do cieľa som sa už nestretol so žiadnym pretekárom.

 

Na občerstvovačkách to netreba zbytočne komplikovať

 

Na občerstvovačke vo Valune mi Tomov support tím hovorí, že vyzerám, ako keby som len teraz vyštartoval. Do cieľa zostávalo 90 kilometrov, tu ešte nemôžem vyzerať zle. Na tomto úseku som videl krásny západ slnka a musel som si ho odfotiť. V stúpaní som pred sebou hnal skupinku oviec. Hovoril som im, nech sa uhnú, že ja nie som ich pastier a nechcem ich zahnať až na ďalšiu občerstvovačku. Ešte by mi zožrali banány a vypili Colu. Nakoniec zbehli do lesa, ale trvalo im to asi kilometer. Chorvátske ovce asi nerozumejú slovenčine.

 

Západ slnka nad Valunom.

 

Keďže sa začínalo stmievať, môj support tím ma vybavil čelovkou. Len čo som si ju nasadil, rozviazala sa mi a musel som ju niesť v ruke. Presne ako v Istrii. 

 

Keď som prebehol okolo kríku, vybehol z neho oproti mne malý diviačik a za sebou som začul mohutnejšie krochkanie. To musela byť jeho mama. Začal som šprintovať a prvýkrát som porušil trénerov pokyn a obzrel sa. Našťastie sa ma mamka nevydala stíhať. Nebyť diviaka, nazval by som tento úsek: tisíc a jedno zablúdenie. Trasa sa kľukatila, často menila smer a turistické značky v noci nie je vidieť tak dobre ako reflexné pásky, ktoré sa používajú na väčšine pretekov.

 

A teraz kadiaľ?

 

Pred občerstvovačkou ma čakala Simonka a ja som jej podal čelovku, nech ju zoberie k chalanom a nech ju skúsia opraviť. Tréner Duši mi ju zaviazal a držala celú noc. Nasledujúce úseky neboli ničím zaujímavé. Bežal som v noci, takže som toho veľa nevidel a iba ma hypnotizoval svetelný kužeľ mojej čelovky. Občas sa pristihnem pri tom, že ma to v noci baví viac ako cez deň. Všade nokolo hlboké ticho, nekonečná tma a len občas sa v lese zalesknú oči zveri. Miestami sa krásne trblietala celá zem očami pavúkov. A keďže som väčšinu preteku bežal na prvom mieste, mal som tú česť zbierať pavučiny a krásne veľké pavúky rozkladajúce sa na trase. Hovoril som si, že v cieli budem vyzerať ako Tomášchamon, faraón Rakyťovho potoka.

 

V noci som ich nevidel, ale presne takto vyzerali.

 

Až do Osoru to bolo behateľné, mal som síl na rozdávanie a tak som postupne zväčšoval svoj náskok. V Osore som opäť vybavil občerstvovačku expresne a hybaj ho na najťažší a najdlhší úsek. Už tu bol aj Marcov support a rozkladali varič. Prišlo mi to strašne vtipné. Ja som tu bol s 3 kamarátmi, v podstate na výlete, opaľovať sa, kúpať v mori a zabehnúť preteky, keď už sme sa sem trepali. Nemám žiadnych sponzorov, prišli sme na Fabii mojich rodičov a všetko sme si platili sami. Ostatné tímy mali karavany, niektorí sponzorov, a svojim pretekárom pripravovali teplé jedlo. Môj tím celú noc jedol chipsy, zapíjal ich kávou a RedBullmi. Ja som do seba hádzal banány, pomaranče, gély a kekse, ktoré sme ráno kúpili v Lidli. Neviem čo si o nás mysleli, ale o to viac ma to bavilo. Toto je punk, bejby!

 

Keby mal môj tím nutričnú poradňu.

 

Dohodol som sa s tímom, že ma prezvonia, keď Marco odíde z občerstvovačky, aby som vedel aký mám náskok. Prešlo 30 minút, potom hodina a stále nikto nevolal. Čo si tam spravili párty? A mňa nezavolali! Hore kopcom mi v hlave hrá pesnička Running Up That Hill od Kate Bush. Ak ste nevideli Stranger Things, tak neviem, čo robíte so svojim životom. Prestaňte čítať, najskôr mi dajte follow a choďte si to okamžite pozrieť! Na vrchole kopca vyťahujem mobil, lebo sa mi nechce veriť, že mám náskok vyše hodiny. Nemám signál - tu je pes zakopaný.

 

Ja niekde v stúpaní na kopec Televrina.

 

Na vrchole vidím stan a v ňom spiaceho človeka. Pripomenulo mi to minuloročnú eskapádu 100MKMK pretek, kde som na Peterkline stretol stanujúci párik. Pýtal som sa ich, či sú organizátori. Vraj nie. Nuž, to ste si nemohli vybrať lepší deň na romantickú stanovačku na Peterkline. Trafili presne ten jeden deň v roku, keď im tu celú noc budú svietiť hordy zombíkov do stanu a pýtať sa ich, či sú organizátori a nemajú nejaký ten hlt vod(k)y.

 

Stanovačka

 

Zbeh mi ubehol celkom rýchlo. Už som to tu poznal a vedel som sa lepšie orientovať. Aj topánky vydržali a ani Marco ma nedobehol. Neskôr som zistil, že som dokonca na neho robil náskok, hoci na začiatku mu technický terén sedel. Ale po sto kilometroch už nemusí platiť, že dva a dva sú jeden celý Zidan.

 

Už známy technický terén

 

Nasledoval úsek, ktorý som nepoznal, no náročný bol snáď ešte viac. Minimálne na psychiku. 3 kilometre sme išli po útesoch, nedalo sa tu vôbec bežať a kilometre vôbec neubiehali. Na druhú stranu som tu videl krásny východ slnka a spoločnosť mi robili kozy, ktoré sa tu pásli asi na kameňoch. Hnal som ich pred sebou asi 2 kilometre a aj som sa trochu obával, či ich nezaženiem až do centra mesta Mali Lošinj. Ešte to mi chýbalo, aby som sa musel obávať hnevu miestneho baču. Kozy nakoniec dostali rozum a odbočili do lesa.

 

Východ slnka na útesoch.

 

V meste Mali Lošinj ma už čakal môj tím a nasledoval úsek, na ktorý som sa tešil. Bežalo sa po nekonečnom, rovinatom asfalte. Presne ako som si to natrénoval na 210 kilometroch okolo Balatonu. Tam ma naučili, že na 120. kilometri stále dokážem bežať tempo 5min/km. Stretol som tu veľa ranných bežcov, pár ľudí sa kúpalo v mori a niektorí len tak sedeli a pozerali na more. Rozmýšľal som nad tým, ako tí ľudia ani netušia, že ja bežím už 15 hodín cez celý ostrov a aj keby im to poviem asi by mi to neuverili. Napriek tomu som v tom rannom tichu pociťoval akúsi spolupatričnosť a radosť z nového dňa. Alebo som len vypil veľa Coly, zjedol veľa cukru a spolu s nedostatkom spánku mi už začínalo hrabať.

 

Lošinj

 

Po predposlednej občerstvovačke som mal menšiu krízu a asi som vyzeral ako námorník na fotke. Bol tu len môj tím, takže som vedel, že Marco je ďaleko za mnou. Posledných 7 kilometrov do cieľa ešte Via Apsyrtides ukázala posledné zvyšky útesov. Nasledoval posledný kopec, kamenistý zbeh a konečne som prišiel do mestečka Veli Lošinj prebúdzajúceho sa do nového dňa.

 

Cieľ

 

Do cieľa som dobehol v čase 16:51:45 a stanovil tak najrýchlejší čas pre trasu Via Apsyrtides. Po strelení šampanského som sa hodil do mora - na to som sa tešil odkedy ráno vyšlo slnko a znova som sa začal variť vo vlastnej šťave. Zuzka “Ani za Boha nedám DNF” Matúšová také šťastie nemala a musela si teplo vytrpieť dvakrát. Ženský traťový rekord zabehla Barbara Jolič zo Slovinska v čase 20:09:51.

 

Odovzdávanie cien. 

Veľká vďaka patrí v prvom rade môjmu tímu, ktorý mi zabezpečoval občerstvenie a podporoval ma počas celých pretekov. Moja priateľka Simonka pri mne stojí nielen na pretekoch, ale každý jeden deň. Žije s bláznom, ktorý behá hodiny a hodiny, často počas víkendov. Poďakovať musím aj môjmu najlepšiemu kamarátovi a trénerovi Dušimu, ktorý má so mnou trpezlivosť, pochopenie a neustále ma podporuje. Jeho systematická práca zo mňa spravila stokrát lepšieho bežca. V neposlednom rade musím poďakovať aj Jarimu, môjmu vedúcemu fanklubu. Veril mi, chodil ma podporovať a fandiť mi na Ponitriansku stovku už vtedy, keď som nemal žiadne výsledky. Obrovská vďaka patrí aj mojej rodine, priateľom a každému, kto ma podporuje. Počas pretekov dokážem viac zamakať, keď viem, že je tu niekto, kto vo mňa verí a nesmiem ho/ju sklamať.

Ja a môj tím

 

Obrovská vďaka patrí aj organizátorom Via Apsyrtides FKT projektu, ktorí pre nás nachystali unikátny a nezabudnuteľný zážitok. Koľkokrát za život sa na štart ultra veziete loďou? Poďakovať musím aj Radovi za to, že mi sprostredkoval tento projekt a spojil ma s organizátormi.

 

Partia z Via Apsyrtides 2022

 

Report uverejňujem mesiac po tom, ako sa konali preteky. Je tak tomu preto, lebo ho najskôr po častiach uverejňujem na sociálnych sieťach. Pre rýchlejší prístup k reportom a jedinečným info z pretekov ako aj z mojich tréningov mi nezabudnite dať follow na https://www.instagram.com/tomasborcin/ 

 

P.S. Počas pretekov mi môj support tím krájal banány na polovicu, lebo celý by som nezjedol. Pre tento účel sme si z ubytka v kempe požičali nôž. Zabudli sme ho ale vrátiť a nôž s nami prišiel až na Slovensko. Slovák nepríde domov z dovolenky s prázdnymi rukami ani omylom. Nemcom sa také niečo určite nestalo :D

 

 

Zarobili sme.