Vražda v Kitzbüheli: Kitz alps trail 100 – EKIDEN 2019

21.08.2019 11:02

Erik Hübner 

Vďaka SLOVAK ULTRA TRAIL sa v roku 2019 ocitla medzi veľkými lákadlami aj novinka v ultra trailovom behaní, zasadená do divokých končiarov v okolí lyžiarskeho centra Kitzbühel. Na dospelácku trasu s hodnotami 170 km a 9800 m+ som si naozaj netrúfal, no organizátor umožnil si trasu podeliť na dve polovice. Na moju výzvu, kto by si zabehol so mnou, zareagoval slovenský horský rýchlik – Denisa Kušnierová a štafeta bola hotová. Fíha, to budem musieť aj čosi potrénovať, aby som si hanbu neuhnal.

V lete sa mi preteky dajako vyhýbajú, tak si ich musím simulovať v rámci tréningu. Nabehať však v našich Malých Karpatoch potrebné výškové metre často znamená psychokrúženie na krátkych okruhoch. Kopce však musím trénovať, nakoľko parametre trasy sú neúprosné. Mňa čaká nočná časť s 87 km a 5000m+ a Denisu nemenej náročná denná časť s 84 km a 4900 m+. Veď to je prevýšenie Lavaredo ultra trail, ibaže „scvrknuté“ do kratšej trasy.

Jasné, že na preteky nemôžem ísť úplne zdravý, tentokrát sa mi zapaľuje achilová šľacha, dokonca až tak, že prestávam trénovať a obávam sa, aby ma to nevyradilo z pretekov.

Štart vo štvrtok (!!!) o 18:00 h vo Fieberbrunne, odovzdávka štafety v Kitzbühli a cieľ znovu vo Fieberbrunne.  Organizátor píše v propozíciách, že v Kitzbüheli očakáva prvých bežcov o 3:30 v piatok ráno, čo sa mi moc nevidí. Pre istotu sa s Denisou dohováram, že keď budem na poslednom kopci, jej pošlem SMS, nakoľko to budem mať ešte hodinu do mesta. Hovorí mi, aby som sa moc neponáhľal, vraj sa chce vyspať, plánuje ísť na odovzdávku až okolo piatej ráno.

Vidno, že akciu organizuje skúsený tím, robia z toho fakt veľkú šou a pretekmi žije celé mesto. Vo štvrtok sa ešte pokúšam trochu oddýchnuť, ale veľmi mi to nejde a tak ideme na prezentáciu, kde síce musím organizátorov trochu riadiť (nakoľko propozície mám naštudované naspamäť a oni zjavne nie), ale nakoniec všetko prebehne hladko. Nenazdáme sa a je tu šesť hodín a štart. Megaveľkú povinnú výbavu (bunda, nepremokavé nohavice, druhé tričko s dlhým rukávom, rukavice, čiapka, lekárnička s tromi obväzmi, trojrohou šatkou, pinzetou, leukoplastami a ešte všetko možné a nemožné) tesne pred štartom kontrolujú iba zbežne (chceli vidieť iba bundu a mobil) a veruže poniektorí nemali šancu predpísanú výbavu narvať do svojich batôžkov. Ja mám svoju 7 L vestu napraskanú po vrch a to mám ešte veci v prídavnom opasku. Predpoveď je na noc ideálna a na deň sľubovala až príliš teplo, avšak bez búrok. No napriek tomu z povinnej výbavy nič neodpustili.

Vysmiaty štart

18:00 hod. a emotívny štart s dymovnicami a hudbou. 120 bláznov sa rúti naproti noci do strmých svahov. Hneď prvé metre na rozohriatie dávajú zabrať, potom chvíľka oddychu a už súkame prvé kilometre po 10 a viac minút. Darmo, čaká nás 1200 výškových metrov na siedmych kilometroch.

Jazero na Wildseeloder

Ešte je svetlo, tak si vychutnávam výhľady, pätu síce cítim, no snažím sa našľapovať čo najšetrnejšie. V polovici stúpania na mňa niekto zozadu zavolá menom a ja nechápem, nakoľko mám číslo otočené dopredu. Obzriem sa a zrazu známa tvár – Thomas Neuwirth, rakúska celebrita, s ktorou som absolvoval minulý rok šesťhodinovku. Hovorí mi, že je to tu jeho domov, tak mu gratulujem a chvíľu ideme spolu a kecáme. S úsmevom sa ma pýta, či vidím hornú stanicu lanovky vysoko nad nami. A vraj, to ešte nie je ani zďaleka top. Veď ja viem, povzdychnem si, no denné svetlo a relatívne malá bolesť päty mi dodávajú pozitívnu silu.
Tak, ako som predpokladal, o hodinu a trištvrte po štarte dosiahnem najvýšší bod trasy, nádherný Wildseeloder (2100 m.n.m.) a ja sa neviem nabažiť fantastických podvečerných výhľadov.

Pod vrcholovými partiami Wildseeloderu

Moji spolubežci to rozfofrujú na kamennom alpskom vysokohorskom chodníku a ja až oči otváram, s akou ľahkosťou tu dokážu poskakovať. Ako malé dieťa nenápadne po nich pokukávam a snažím sa opakovať ich pohyby. Každý krok je však v inom uhle dopadu a tak netrvá dlho a päta sa začne výrazne ozývať. Spomaľujem a čakám čo bude smerom dolu.

Parádne výhľady

Netrvá dlho a z vysokohorského prostredia sa presúvam na zjazdovku, po ktorej by som to rád napálil, ale nedá sa. Má taký sklon, že mám čo robiť stáť na nohách. Ako tu môže niekto lyžovať??? Stehná zaberajú na 300 %, päta našťastie dolu kopcom nebolí a tak, akonáhle sa terén trošku zvoľní, púšťam to čo to dá. Prichádzam na lúku, z ktorej je krásne vidno zapadajúce slnko za horami a kde stojí jediný dom, na ktorého balkóne hrá postarší pán na lesný roh. Nádhera. Zastavujem a zdravíme sa.

Západ slnka

Následne predbieham všetkých, čo ma na hrebeni obehli a ešte za šera dobieham do Hochfilzenu na občerstvovačku. Už dlhšie cítim divné pochody v bruchu, nejako som neprišiel na systém, ako nastaviť telo na nočné preteky. Pýtam sa na záchod, ale len sa pousmejú a odpovedia „on the road“. No tak dobre, vbieham do kríkov hneď za dedinou. Medzitým už padla tma, zapínam čelovku a zisťujem najhrôzostrašnejšiu vec celej noci.

Ešte na štarte som si spomenul na slová pána Karaka, ktorý s veľkými strasťami absolvoval nočnú časť Mozart 100, nakoľko úplne absentovalo nočné značenie. Krútil som hlavou a nechcelo sa mi tomu veriť, že by tak skúsení organizátori spravili takúto chybu.

A hop – prenesiem sa o dva mesiace ďalej a je to tu zas. Ani ťuk. Občas je v zemi pichnutá šípka, z ktorej malá časť je reflexná, ale paradoxne je to na miestach, kde je trať jasná a nedá sa odbočiť.

Značenie s drobným reflexným prvkom

Fáborky, ktorých je síce dosť, nie sú reflexné vôbec, takže v noci nepoužiteľné a odbočky sú značené dosť chaoticky (fáborka uviazaná v strede križovatky, z ktorej vedú tri cesty, ale ani na jednej ceste nie je ďalšia značka – až po 300 metroch), alebo vôbec. Začína sa nefalšovaný orienťák.

Značenie – cez deň je to síce pekné, ale v noci neviditeľné

Na hodinkách neustále zapínam a vypínam navigáciu (batéria by nevydržala celú trasu), trať sa mi načítava vždy minútu a ja často kvôli tomu stojím a nervózne podupkávam. Pokiaľ je nás viac pokope, rozdeľujeme sa a potom ten, kto nájde cestu zakričí na ostatných.

Pri stúpaní na Buchensteinwand s obrovským krížom (do ktorého sa dá za poplatok vojsť a je tam reštaurácia) ma zo zlej odbočky dostáva bežec za mnou. Následná trasa po zjazdovke je jasná, tak volím svoje tempo a znova ho obieham až k jazeru. Tu sú opäť dve cesty, tak musím zapínať GPS a stáť, na čo ma znovu dobehne. Volíme stratégiu, každý po jednej strane jazera. Na konci sa stretávame a smejeme sa na tom. No hej, za svetla by toto problém nebol, ale keď je totálna tma, bolo by vhodné trasu aj označiť.

Buchensteinwand s obrovským krížom

Hore je jeden zo stoviek turniketov, aby sa všadeprítomné kravy netúlali kade-tade. Už s naučeným systémom - najprv paličky a potom nohami prejsť turniket - sa rozbieham aj do tohto, čo však čert nechcel, bol fest zaseknutý. Nohy sa mi v milisekunde zastavujú o železnú tyč a telo ide ďalej. Prehýbam sa v páse a mám čo robiť, aby som si nebuchol čelovkou do kolien. No, presne takúto masáž stehien som potreboval.

Časť trasy s Buchensteinwandom

Cesta dolu by bola na parádu, keby sme zas dvakrát zle neodbočili a nemuseli sa vracať a keby som nemusel znovu do kríkov. Z tohto hľadiska už šípim ďalší problém. Okamžite mením stratégiu a vyraďujem z činnosti jonťák a časť gelov. Skúsim to odbehnúť na miestnych nápojoch a jedle. Po zbehu do dediny samozrejme chýba akékoľvek značenie, avšak tentokrát som tam úplne sám, tak sa na správnu trasu pýtam ľudí, ktorí povzbudzujú (o polnoci) na balkónoch. Posielajú ma na správny chodník, odkiaľ je už smer jasný. Radšej nechávam GPS zapnuté až po občerstvovačku v St. Ulrich.  Stretávam tu Jožka Harčaríka, ktorému to parádne šlape, no taktiež si sťažuje na značenie. Bežím po hrboľatom chodníku pri jazere Pillersee, ktoré samozrejme nevidím, zato vidím jamu, do ktorej skočím pravou nohou tak, že sa mi v kotníku otočí asi o 90 stupňov. Tuším som počul aj zaprašťanie, viem však naisto, že som zakňučal na celú horu a myslel som, že to už nerozchodím. Viem, že zastaviť nesmiem, to by bol úplný koniec. Skúšam teda chodiť a časom to aj poľavuje, aj keď nie úplne. Hore kopcom to nebolí, no na rovine a dolu, ako šľak.  Dobieham do Waidringu (50 km), kde mám aj dropbag, z ktorého však skoro nič nepoužijem. Tu si priznávam krutú realitu – nebyť v tíme, najpravdepodobnejšie by som to tu ukončil, toľko problémov sa na mňa zrútilo. Ale to by predsa Denisa nemohla ani vybehnúť. Tak taký komfort jej nedoprajem. Skúšam miestnu polievku, snáď mi ukľudní črevá a pokračujem ďalej.

Následné značenie je katastrofické. Ocitám sa na malom kopčeku a keď sa porozhliadnem, vidím na každom okolitom kopčeku jednu čelovku. Všetci hľadáme to isté. Kričíme na seba a jeden z nás (samozrejme že nie ja, také šťastie mať nemôžem) nachádza fáborku, tak sa k nemu zbiehame ako svetlušky. Toto už s pretekmi má pramálo spoločné. Vypadám trochu komicky, na ľavú nohu krívam do kopca a na pravú z kopca. Snažím sa prísť na systém, ako behať v rýchlejšom tempe, svietiť si pod nohy, aby som nehodil papuľnáka a zároveň hľadať po celom okolí fáborky.

Stúpam s dvomi bežcami miernym kopčekom v rokline, kde hučí rieka a vodopády, ktoré samozrejme nevidíme. Príjemné stúpanie je presne také aké mám rád, ale aj presne také aké moja ľavá noha nenávidí. Príliš mierne na to, aby som našľapoval čisto na prsty a zasa príkre na to, aby nebolela. Zatínam zuby a snažím sa kompenzovať ľavou paličkou, čo má za následok slušnú odreninu na ruke, ale to fakt neriešim. Horšie je, že cítim, že sa mi do topánky dostal kamienok a ja sa dostávam do klasickej ultra dilemy. Nie, nebudem zastavovať a vyberať ho, donesiem si ho až domov. Skúšam ho upratovať prstami pod klenbu a snažím sa naň nemyslieť. Stúpanie má 8 kilometrov a je nekonečné. Odbieham od spolubežcov a o chvíľu som sám ako kôl. Keďže tu nie je kde odbočiť, prepínam čelovku na najslabšie svetlo, aby som šetril baterku. V momente sa norím do skoro úplnej tmy. Len môj dych, kroky a paličky. Občas cengot kravských zvoncov a zvedavé oči v diaľke. Prečo som vlastne tu? Čo ma má baviť na tomto nekonečnom, trasľavom kužele svetla čelovky? Čo z toho mám, že každým krokom cítim bolesť a že ma to znovu núti ísť do kríkov? Kto tu do čerta postavil tento poondiaty kopec??? Tak to nie. V momente prepínam čelovku späť, hltám kofeínovú tabletku a fackám sa. To predsa nie som ja. Rozprávam sa s kamienkom v topánke, dohováram mu, aby sa upratal, keď tu vybieham z lesa na lúky (aspoň si myslím) a nado mnou milióny hviezd. Usmejem sa a uvedomím si, že život je nádherný. Opäť mi v hlave hrá Ritmo de la noche. Som späť.
Následné stúpanie na Kirchberg je zaujímavejšie, dokonca tu postretnem aj reťaze a stupačky. Zábavné mi príde, keď na vrchole nájdem tabuľku nabádajúcu pozrieť sa na neskutočný výhľad po okolí. O pol tretej ráno toho moc vidno nie je. Rozbieham sa dolu kopcom cez kosodrevinu, čo uľaví ľavej nohe, no začne bolieť pravá. Kamienok sa presunie do predku topánky a zabolí pri každom brzdení na križovatke. Na každej - a bolo ich neúrekom - som musel zastaviť a pozerať na GPS, kadiaľ ďalej. Po čase sa chodník mení na peknú cestičku, na ktorej je umiestnená samoobslužná občerstvovačka. Naberám jonťák a od ďalšieho bežca sa dozvedám, že k ďalšej je to 8 kilometrov. Super. Vyberám kamienok z topánky a chystám sa na preukrutné tempo dolu kopcom, no po kilometri ma zastavujú črevá. Pri takejto prestávke je aj čas experimentovať, vypínam čelovku a pozerám pred seba. Nič. Normálne, ani ruka 10 cm od tváre. Taká je tma.

Už zase trielim dolu (až zo záznamu zisťujem, že moje „trielenie“ je 5 min/km) a po nekonečných 12 km dobieham na checkpoint v Sankt Johann. Veď čo by sme si robili hlavu z nejakých štyroch kilometrov navyše, nie?
Ešte stále je tma, takže tú hrôzu pred sebou nevidím, no vyťahujem mobil a píšem Denise SMS, aby sa zbytočne neponáhľala, síce je ešte len 5 hodín ráno, ale mňa ešte čakajú dobré tri hodiny na odovzdávku. Začína konečne dobre značený chodník na poslednú mordu – Kitzbüheler horn.

Nekonečné stúpanie na Kitzbühler horn

Značenie je však nepodstatné, treba tu ísť jednoducho stále iba do kopca. Achilovka bolí už tak, že šliapem iba na končeky prstov, ako v lezečkách. Predo mnou, za mnou široko-ďaleko nikto. Rozvidnieva sa a ja už vidím celú tú krásu pred sebou, ale aj pod sebou. Znervózňuje ma, že nikoho nevidím, snáď nie som posledný. Vynára sa predo mnou neprekonateľná stena a ja rozmýšľam, kadiaľ asi vedie cesta. Nemať črevné problémy, tak si myslím, že to na mňa prišlo zo strachu z toho pohľadu, no jednoducho, musel som znovu za roh (tam už kríky neboli).

A tam sa mám ako vyštverať?

Veľmi technickým traverzom popod celú stenu a druhou stranou kopca až na vrchol. Tie výhľady boli unikátne. Bolo vidieť celé Vysoké Taury a mne sa vynárali spomienky na časy dávne, lezecké. Doraziť však posledný úsek na vrchol sa zdá byť nemožné. Nad hlavou mi lieta dron, hore ma čaká fotograf, je to skoro ako na TdF. Pod vrcholom kričím z plného hrdla na fotografa že „končene som ----- tu“. Akoby mi rozumel, takisto mi niečo kričí a teší sa so mnou.

Výhľady z vrcholu

Na samom vrchu posledná občerstvovačka a veľmi sympatickí chlapi z horskej služby. Prehodíme pár slov a pýtam sa ich, či nie som náhodou posledný. Smejú sa a vravia mi, že som vraj „fast“. Pozerám dolu na tú asfaltku a už teraz ma z toho stehná bolia, no ale aspoň je jasná trasa.

Nemecké neslušné slovíčko na vrchole

Ha-ha. To by si značkári nesmeli zavtipkovať, cestu odklonili do nejakej botanickej záhrady, kde je tisíc chodníkov a kde pobehujem ako zmätené kura. Neveriacky znovu zapínam GPS a keď vidím, že nižšie trasa pokračuje zasa po asfaltke, režem to dolu čo to dá.

Zbeh z vrcholu

Vedľa vidím bežca, ktorý to reže ešte viac, dokonca ani po serpentínach, jednoducho zhora vidí kde je Kitzbühel, tak ide. Rozmýšľam, či naňho zakričím, ale kašlem na to, nakoniec ma aj tak znovu (ale už poslednýkrát) zastavujú črevá. Zbeh bolí presne tak, ako som si to predstavoval, predsa len je treba zísť 1000 metrov na siedmych kilometroch.

Nastáva bolestivý zbeh po asfaltke

Hodinky mi pípajú 90-ty kilometer a ja neverím vlastným očiam. Chalana som dobehol a vravím mu to a on mi odpovedá, že on má ešte viac. Následný prebeh cez mesto je už len čerešnička na torte a po 13 hodinách a 51 minútach s hodnotami 95 km a 5100 metrov prevýšenia na hodinkách dobieham na miesto odovzdávky, kde už čaká netrpezlivá Denisa. Odovzdám jej povinný GPS tracker, vravím jej, nech si to poriadne užije a želám jej krásny beh, viem, že sa jej to bude páčiť, i keď bude mať dosť teplo.

Dobeh do Kitzbühelu – vyzerám akoby som celú noc pretancoval

Nedokážem zaspať, stále ju musím sledovať v priebežnom zázname GPS, ide ako guľa. Predbieha aj mužskú štafetu a dokonca sa dostávame na druhú pozíciu v celkovom poradí štafiet (iba jedna mužská je pred nami).

Štart s úsmevom na perách

Bojuje ako drak a my nechápeme, v cieli ju už čakám aj s vlajkami a spolu dobiehame v čase 28 h 56 min. Takisto má na hodinkách oveľa viac – a to 89 km a 5100 metrov do výšky. Prišla do cieľa ako tretí človek v poradí, keď pred ňou necelú hodinu dorazila víťazná mužská štafeta a necelú štvrťhodinu prišiel víťaz 100 míľovky Rabensteiner. Teraz už môžem ísť v pokoji po 40-tich hodinách spať.

Vyhodnotenie

Pár faktov: Víťaz stomíľovky, Alexander Rabensteiner je zaradený medzi svetovou elitou, napriek tomu mu prebeh trate trval viac ako 28 hodín. Prvá žena dobehla do cieľa po 36 hodinách. Prví bežci boli v polovici trate v Kitzbüheli o šiestej ráno a nie o 3:30 h ako predpovedali organizátori. Takisto v cieli sa prvý bežec objavil až tesne pred 22:00 hod. a nie o 14.00 hod, ako to bolo písané v propozíciách. Zo 120 štartujúcich prišlo do cieľa v termíne (48 hodín) iba 24 bežcov, z toho iba dve ženy.

Myslím, že ak budú organizátori v budúcnosti klásť väčší dôraz na nočné značenie, má toto podujatie šancu stať sa jedným z najnáročnejších vo svojej triede. A to kľudne v celosvetovom meradle. Z krajinárskeho hľadiska už snáď ani nemôže byť lepšie situované, organizačne je takisto zvládnuté na svetovej úrovni, možno sa treba pohrať s časom štartu tak, aby prví bežci nedobiehali neskoro v noci, ale dajme tomu podvečer. I keď som si po dobehu hovoril, že už nikdy viac, už teraz rozmýšľam, čo by som v budúcnosti spravil inak, aby som zbytočne nestrácal toľko času. Okrem iného sme vyhrali voľné štartovné na neďalekého Hochkönigmana, takže ktovie, možno sa o rok znovu pozrieme do týchto končín.

Za tento nezabudnuteľný zážitok spolu s Denisou ďakujeme najmä SLOVAK ULTRA TRAIL.