Východniarska 100

Ján Virostko

Epic madness... Príbeh začal tým, že som si tohto roku dal ako jeden z cieľov, že odbehnem 100 km+ ultra trail bez nejakých konkrétnejších pretekových ambícii. Hnala ma túžba spoznať, čo sa deje niekedy po desiatich hodinách behania. Východniarska stovka bola jasná voľba. Domáce traily pospájané do trasy s parametrami 107 km / +5320 m. Na začiatok môže byť! :D 

Na otázky okolia ako to chcem zabehnúť som len povedal, že to chcem zmáknuť ešte pred príchodom tmy a bez nutnosti zapnutia čelovky. Zdalo sa mi to celkom reálne. Takže som bol tak trošku na smiech a Belo mi do toho poslal výhražný dokument o V100 na odstrašenie. Že budem musieť byť medzi prvými. OK, tak teda budem, čo iné ostáva. :D

Po zhliadnutí trasy som si povedal, že tu sa teda bude dať ľahko pomýliť a zbehnúť niekde, kde netreba. Taktika bola v skratke taká, že po K1 v Malej Lodine sa skúsim udržať niekde vpredu a spoľahnem sa na silu skupiny hodinárov s .gpx a časť tejto figliarskej trasy si prejdem tréningovo pred pretekmi. Naštudovanie trasy sa ukázalo ako zásadné a dobré rozhodnutie. Mohol som ísť hladko bez zaváhania. Hlavu som mal nastavenú dobre, vedel som do čoho idem.

Prišiel deň pretekov s nočnými a rannými búrkami. Štart bol odložený o hodinu, keďže nebo nám ešte bleskovo pripravovalo monštruózne podmienky. Moja štartovacia pozícia bola pod prístreškom nad schodiskom pri obecnom úrade. :D Rozbehli sme sa v lejaku a voda z kopca nad Kysakom sa valila oproti. Vpredu sa okamžite ocitla špička ultra behačov. Skúsil som sa k nim teda priblížiť a pripojiť. Najprv som obehol Silva s krátkym pozdravom, keďže ešte pokecáme neskôr, keď ma bude obiehať on. Videl som Jula, Paťa, Václava. Išli však nejako rýchlo. Postupne sa to za stále výdatného dažďa vyselektovalo a na Prielohách sme sa ocitli pri sebe. Patrik Hrotek išiel do prvého dlhého zbehu o niečo skôr a za ním sme boli traja. Dážď ustal. Nasledovala žihľavová sekcia okolo Humenca obohatená kamenným výšľapom. Reuma po tomto už fakt nehrozí. :D Po zbehu sme sa už ocitli na K1, kde som dobehol v skupinke ako prvý, aby som bol za blázna, čo to na začiatku prepálil. 

Z Malej Lodiny začala štveračka na rázsochu Bokšova a krásny technický hrebeň až po Holicu. Túto časť sme išli spočiatku traja, neskôr sme boli už len dvojica s Petrom z ČR. Zbeh do Košickej Belej na K2 bol rýchly. Minútku za nami dobehol Július Huszthy a Václav Jarčuška. Patrika som už viac nevidel, ostal niekde za nami. Nasledovalo výživné stúpanie na Železný vrch. V ňom som odskočil Petrovi a pred vrcholom ma obehol Julo. V tom momente som si normálne vydýchol, že konečne nie som prvý a skúsení bežci ma postupne obehnú. :-) Veď predsa nie je možné, aby som bol vpredu. Cez Lajošku a Idčianske sedlo som už osamote zbehol na K3 so stratou 3-4 minútky. Petr sa za mnou neukazoval. Pokračoval som teda sám cez Turniská, slučku cez Folkmarskú skalu až po zbeh do Kojšova, kde bola K4. Tu sa už objavovali pomalší 50-kári. Na obžerstvovačke som sa prezliekol do suchého trička z dropbagu a medzi rečou mi povedali, že som prvý. Skoro mi oči vypadli, ale chytil som ich. :D Tak teda fajn, čiže musím behať ďalej. 

Už len 49 km do cieľa? Lepšie znelo, že stačí len vybehnúť na Kojšovskú hoľu a potom už len z kopca s menšími vydýchnutiami do kopca. Behačky a behači z krátkej trasy mi dodávali silu povzbudzovaním a ja som neustále nechápal, čo sa to vlastne deje. Prvý krát v živote som všetky tie krásne výhľady len prebehoval bez zastavenia, žiadne fotky. Šetrím predsa baterku v telefóne, ktorý mi zaznamenáva tento nevšedný deň. Tesne pred čajovňou som si ešte schladil hlavu a nohy v studničke a išiel som sa napchať a dotankovať na K5. Tam som sa dozvedel zaujímavé veci. V Kojšove som mal náskok 25 minút, nefungovalo mi dobíjanie cez powerbanku a mám jesť kyslé uhorky. Tip od Lucky D. :D Výborná voľba k melónu so soľou, krekrám, piškótam a cole. Bol zázrak, že som to udržal v žalúdku v zbehu do Zlatej Idky na K6. Tam som sa znova posťažoval, že nevládzem už aspoň 30 km a prichádzam na to, že asi ide o to, že kto vyvládze dlhšie nevládať. :D 

Ďalšia obžerstvovačka K7 bola vo Vyšnom Klátove. Na nej mi povedali, že na K6 som mal náskok 45 minút a teraz ma čaká posledných 2 1km. Stať sa ešte môže čokoľvek, ale to akože mám ísť normálne vyhrať? Doteraz som nemal žiadnu krízu, poctivo som pil a nútil sa do jedenia. Ostane to tak? Na toto som nemal odpoveď, takže po studenej sprche z hadice som len pokračoval v úsilí zdolať túto stovečku. 

Postupnú deštrukciu tela som bral ako fakt. Po celodennom behaní v mokrých topánkach som už cítil pľuzgiere na oboch chodidlách. Pomaly som sa blížil do Košíc cez K8 na Alpinke. V lese sa už stmievalo a uvedomil som si, že som celý deň nevnímal to hnusné dusno. Preventívne som vytiahol čelovku a vydal som sa na posledných nekonečných 13 km. Mobil sa mi vybil a asi mi fakt treba nejaké športové hodinky alebo polkilovú powerbanku na také dlhé srandičky. :D Finálny zbeh z vyhliadkovej veže už celkom bolel. 

Záver pretekov bola už len prechádzka po Aničke, v cieli ma čakala rodinka a ja som neprestával nechápať, čo sa to vlastne stalo. Napadlo mi len...my current mood is gratitude. Nikdy som nebehal stovku, nikdy som nevyhral žiadne bežecké preteky, nikdy som nemal 6 pľuzgierov naraz. Už to neplatí. :D 

Ďakujem rodinke a všetkým kamošom, ktorých podporu som cítil už pred štartom, celej organizácii pretekov na čele s Belom a usmievavým dobrovoľníkom a 50-károm na trase, ktorí ma posúvali vpred. Na prvú stovku nezabudnem a ak náhodou áno, tak si prečítam tento report. :D

Foto: Martin Minaroviech, Petra Navrátilová, Radovan Harach, Roman Samko, Michal Žakarovský