10.08.2023 16:13
Eva Čurlejová
Konečne je to tu… Toľko som o nej počula, hlavne hrôz a preto som sa na ňu veľmi tešila-mám rada výzvy. Tento rok je to ale s mojim behom tragické - málo nabehaných kilometrov a takmer nič v teréne. Ale ani to ma neodradilo. Rozhodla som sa racionálne, že zabehnem prvú polovicu do Kojšova na pohodu a tam to zabalím. Všetko do pohody, hlava s tým stotožnená, žiadne ambície, len v zdraví zvládnuť prvú polovicu.
Od polnoci pred pretekom nespím. Vonku je strašidelná búrka a moji pesani to nedávajú. Tak bdiem s nimi, o 02:00 hod. si dávam kávu, raňajky a čakám, kým blýskavica zoslabne, aby som mohla seba i chlpáčov transportovať k rodičom. Tam vyzdvihujem brata a čakáme na odvoz do Kysaku.
V Kysaku v telocvični sa to prebúdza, Belo so zapnutým PC sleduje radar a na základe toho presúva štart o hodinu neskôr. Ležíme teda na zemi v telocvični dúfajúc, že sa počasie vyblázni do 7:00 hod. Pred siedmou hodinou sa poberáme svorne na štart v daždi. Ten v podstate nikto nerieši, všetci sa bojíme len bleskov. Takže hneď na štarte sme komplet mokrí do nitky vrátane topánok. No nevadí. Štartujeme. Blesky nás chvíľu sprevádzali, ale spoliehali sme sa na Bela, že to má pod kontrolou. :-)
Prvé kopčeky a kopce, terén mokrý, bahnitý, taký fajný kroch-kroch. Dážď chvíľu ustával, chvíľami silnel a tak dookola. V podstate bolo príjemne, len bolo dusno. Daždové mokro sa miesilo s potom. Ale ten vzduch… nádhera. Voňalo to tam za dažďom, mokrou trávou a hubami. Bolo to opojné. Z kopcov som fotila čo -to- že prvý beh, kde si to užijem, pofotím, nielen prefrčím.
Trasa bola vedená z časti po turistických značkách a z časti- hala-bala. Niektoré úseky vyzerali, že tadiaľ naposledy išli ruské tanky a teraz my. Žihľavová džungľa tempo mierne zrýchlila. Vyšší bežci mali popŕhlené maximálne prsné bradavky, nízkopodlažníci ako ja i uši a oči. Spomenula som si na deda, ktorý mi tvrdil, že popŕhlenie žihľavou je zdravé a proti reume. Tak sa mi v hlave miesili nadávky s vďakou za ozdravný úsek.
Na občerstvovačkách som sa tiež prvýkrát zdržiavala dlhšie, ako zvyknem. Veď idem len polovicu a heslo "nie je čas strácať čas" dnes neplatilo. Porozprávala som sa tam s ľuďmi, občerstvila, doplnila pitie a pokojne vyrazila ďalej.
Bokšov - toľkokrát spomínaný, obávaný Bokšov. Ešteže som mala palice. Inak by to bol jeden krok dopredu a dva dozadu. Žiadna cestička. Proste hore. Čo bežec, to iná trasa. Vyzerali sme ako lovci niečoho. Len sme si kričali, kto kde vidí fáborku a tým smerom sme tiahli ďalej, každý v súkromnej cestičke. Nikto nenadával. Kochali sme sa krásou, spálenými stromami, skalami a potom sa sústredili, aby sme zhora nespadli dolu. Kamene a popadané stromy kvalitne kĺzali. Nebola som sama, čo som skončila na zadku. Výšľapy smerom nahor boli menším zlom - teda pre mňa. Nemusela som zastavovať, oddychovať. Ale tie zbehy dolu… smrť mojim zhýčkaným nohám. Keď som sa blížila do Košickej Belej, tušila som, že je najvyšší čas vycikať sa. Že po folkmarských skalách ma už nohy neudržia pri tejto aktivite.
Z Belej si svorne rýchlejšie kráčame na Železný vrch v skupinke piatich. Kecáme, k behu sa vraciame až zhora. Začína byť teplo, dusno pokračuje a ja začínam panikáriť, že nebudem mať čo piť. Situáciu zachraňuje studnička, ktorá nás pohostila najsamlepšou studenou vodou. To bola vzpruha! V okolí trasy provokovali hríby. Výnimočne som im odolala. Na ďalšej občerstvovačke som tlačila do seba chlieb s masťou a soľou, zapila kolou a vyžobrala som zopár hltov kávy od dobrovoľníkov - vrúcna vďaka - a na záver zapila neochuteným birellom. Trošku sa okolie divilo tejto kombinácii, mne to prišlo divné, až keď som videla ich výraz. No čo, tak si to telo vypýtalo a nič horšie ako ... ma nemôže postihnúť. Nestalo sa tak - našťastie. S týmto palivom som dobehla na folkmarské skaly a dobelhala sa z nich do Kojšova dolu už so stehnami na padrť.
Na občerstvovačke pohoda, milí, nápomocní, veselí… dobrovoľníci. Zvalila som sa na kameň blízko fontány, opýtala som sa na brata, ktorý zákerne ďaleko predo mnou pokračoval ďalej a oznámila, že ja asi končím, že či je odvoz do Košíc. Dostala som polievočku, pohodila bežeckú vestu na zem, už nedoplňujúc vodu a iné, vzala si dropbag a čakala na odvoz. Ten však nešiel a nešiel a ja som začínala nervóznieť, či zabaliť to tu je OK, keď brat ide ďalej. Keď moji spolubežci idú ďalej. Istý bežec sa pristavil a opýtal, čo sa deje. Ja že nič, len nepokračujem ďalej. On že čo mi je. Ja že ma bolia predné stehná, že nemám natrénované a tak racionálne som sa dala len na polovicu trate. On ma sfúkol, že nič z toho nie je dôvod k ukončeniu závodu, nech sa postavím a pokračujem. Že som zdravá. Až som sa zahanbila. Prišli vnútorné rozhovory v mojej hlave - nemáš nabehané, je už veľa hodín a nohy máš ako Pinokio. Druhý hlas, že isto i ostatní trpia a idú ďalej, že nebudem môcť nosiť tričko z V100, keď to neodbehnem, že som ešte nikdy nevzdala pretek. Nič, rozhodnutie nechávam na osud. Idem za Jankom Murgašom a Robom Gunárom, či končia. Oni že nie, že hodinky si dobili a idú ďalej. Tak bolo rozhodnuté.
Rýchlo som dotankovala tekutiny, vzala magnézko z dropbagu, obula botasy a vydala sa s nimi ďalej. Tam skončili moje pozitívne pôžitky. Vedela som, že ďalej to pre mňa bude boj s hlavou a telom. Skúsiť vydať zo seba viac, ako človek má natrénované… Keď sme sa blížili na Kojšovku, v okolí sa opäť blýskalo. Hovorila som, že musíme pridať, inak budeme na Kojši živé terče pre blesky. Podarilo sa nám ujsť búrke. Na občerstvovačke nás s úsmevom privítali, Rades si neodpustil, že kde sa toľko flákam, že brat… Načapoval mi kafíčko, poprial šťastnú cestu a my sme vyrazili ďalej.
Myslela som si, že od Kojšovky už pohoda, veď to poznám. Ha. Poznám. Ale evidentne nepoznám Belove zmýšľanie a jeho cestičky. Hore-dolu-hore-dolu. V podstate boli úseky, kde som netušila, kde som a to ma najviac hnevalo. Spolubežci si všimli, že som stíchla. :D Terén klasika - blato, šutre… Všetko v botách. Dohodla som sa sama so sebou, že sa toho bordelu z topánok zbavím v Klatove na občerstvovačke. Tam sme si sadli, dostali sme fajné cestoviny, začali jesť a vtedy mi povedali, že som 3. žena. Ja že sa mýlia, že som zatiaľ štvrtá. Oni že isto tretia*, ukazovali mi to i v PC. Viac mi netrebalo… naštartoval sa vo mne pretekátsky duch. Cestoviny som ani nedojedla - už nebol čas strácať čas. Vytriasť bordel z topánok - nebol čas. Poďakovala som, doplnila vodu a všou silou sa vydala ďalej s Robom. Janko povedal, že vyrazí o dve minúty a dobehne nás, čo sa i stalo. Cítila som pri každom kroku, ako mi kamene a hlina v topánkach a mokrých ponožkách robia neplechu na nohách. Pľuzgier pocitovo na ľavej päte, na chodidlách… Ale vidina tretieho miesta bola silnejšia.
Posledné úseky som funela ako prasiatko, pocitovo som šla na doraz, i keď chytré hodinky ukazovali strašné čísla. Posledný kilometer do cieľa sme sa navzájom traja opýtali, či zvládneme dať posledný kilometer za 9 minút. Svorne sme odpovedali, že to skúsime. A podarilo sa. Samozrejme, že sme sa potom na tom smiali, veď je to tempo slimáka, ale pre nás to bola už takmer závratná rýchlosťformuly. No a v cieli mi povedali, že mi gratulujú k štvrtému miestu. Ostala som bez reakcie. Trošku sklamania, ale pri sebareflexii dobrý výkon. Vďaka parťákom Jankovi a Robovi - bola to inak jeho prvá stovka - som si to užila. Vďaka ním som to zabehla celé, prekecali sme trať, nasmiali sa, trochu ponadávali, spoločne trpeli. Pre mňa nová skúsenosť, že i takto to ide, že nemusím vždy behať sama, nevnímať okolie, ľudí…
Ďakujem Belovi za super preteky, dobrovoľníkom za perfekný prístup k nám - rôzne naladeným špinavým smradľavcom - keď si už sám človek smrdí, to je už fakt sila. A teším sa o rok. :-)
*Pozn.: Čas jednej z troch bežkýň na prvých troch pozíciach na trase V100 neprešiel cez el. časomieru a bol doplnený dodatočne zo zápisu z kontrolného stanovišťa.
Foto: Jana Brossmanová, FB Východniarska stovka
V Kysaku v telocvični sa to prebúdza, Belo so zapnutým PC sleduje radar a na základe toho presúva štart o hodinu neskôr. Ležíme teda na zemi v telocvični dúfajúc, že sa počasie vyblázni do 7:00 hod. Pred siedmou hodinou sa poberáme svorne na štart v daždi. Ten v podstate nikto nerieši, všetci sa bojíme len bleskov. Takže hneď na štarte sme komplet mokrí do nitky vrátane topánok. No nevadí. Štartujeme. Blesky nás chvíľu sprevádzali, ale spoliehali sme sa na Bela, že to má pod kontrolou. :-)
Prvé kopčeky a kopce, terén mokrý, bahnitý, taký fajný kroch-kroch. Dážď chvíľu ustával, chvíľami silnel a tak dookola. V podstate bolo príjemne, len bolo dusno. Daždové mokro sa miesilo s potom. Ale ten vzduch… nádhera. Voňalo to tam za dažďom, mokrou trávou a hubami. Bolo to opojné. Z kopcov som fotila čo -to- že prvý beh, kde si to užijem, pofotím, nielen prefrčím.
Trasa bola vedená z časti po turistických značkách a z časti- hala-bala. Niektoré úseky vyzerali, že tadiaľ naposledy išli ruské tanky a teraz my. Žihľavová džungľa tempo mierne zrýchlila. Vyšší bežci mali popŕhlené maximálne prsné bradavky, nízkopodlažníci ako ja i uši a oči. Spomenula som si na deda, ktorý mi tvrdil, že popŕhlenie žihľavou je zdravé a proti reume. Tak sa mi v hlave miesili nadávky s vďakou za ozdravný úsek.
Na občerstvovačkách som sa tiež prvýkrát zdržiavala dlhšie, ako zvyknem. Veď idem len polovicu a heslo "nie je čas strácať čas" dnes neplatilo. Porozprávala som sa tam s ľuďmi, občerstvila, doplnila pitie a pokojne vyrazila ďalej.
Bokšov - toľkokrát spomínaný, obávaný Bokšov. Ešteže som mala palice. Inak by to bol jeden krok dopredu a dva dozadu. Žiadna cestička. Proste hore. Čo bežec, to iná trasa. Vyzerali sme ako lovci niečoho. Len sme si kričali, kto kde vidí fáborku a tým smerom sme tiahli ďalej, každý v súkromnej cestičke. Nikto nenadával. Kochali sme sa krásou, spálenými stromami, skalami a potom sa sústredili, aby sme zhora nespadli dolu. Kamene a popadané stromy kvalitne kĺzali. Nebola som sama, čo som skončila na zadku. Výšľapy smerom nahor boli menším zlom - teda pre mňa. Nemusela som zastavovať, oddychovať. Ale tie zbehy dolu… smrť mojim zhýčkaným nohám. Keď som sa blížila do Košickej Belej, tušila som, že je najvyšší čas vycikať sa. Že po folkmarských skalách ma už nohy neudržia pri tejto aktivite.
Z Belej si svorne rýchlejšie kráčame na Železný vrch v skupinke piatich. Kecáme, k behu sa vraciame až zhora. Začína byť teplo, dusno pokračuje a ja začínam panikáriť, že nebudem mať čo piť. Situáciu zachraňuje studnička, ktorá nás pohostila najsamlepšou studenou vodou. To bola vzpruha! V okolí trasy provokovali hríby. Výnimočne som im odolala. Na ďalšej občerstvovačke som tlačila do seba chlieb s masťou a soľou, zapila kolou a vyžobrala som zopár hltov kávy od dobrovoľníkov - vrúcna vďaka - a na záver zapila neochuteným birellom. Trošku sa okolie divilo tejto kombinácii, mne to prišlo divné, až keď som videla ich výraz. No čo, tak si to telo vypýtalo a nič horšie ako ... ma nemôže postihnúť. Nestalo sa tak - našťastie. S týmto palivom som dobehla na folkmarské skaly a dobelhala sa z nich do Kojšova dolu už so stehnami na padrť.
Na občerstvovačke pohoda, milí, nápomocní, veselí… dobrovoľníci. Zvalila som sa na kameň blízko fontány, opýtala som sa na brata, ktorý zákerne ďaleko predo mnou pokračoval ďalej a oznámila, že ja asi končím, že či je odvoz do Košíc. Dostala som polievočku, pohodila bežeckú vestu na zem, už nedoplňujúc vodu a iné, vzala si dropbag a čakala na odvoz. Ten však nešiel a nešiel a ja som začínala nervóznieť, či zabaliť to tu je OK, keď brat ide ďalej. Keď moji spolubežci idú ďalej. Istý bežec sa pristavil a opýtal, čo sa deje. Ja že nič, len nepokračujem ďalej. On že čo mi je. Ja že ma bolia predné stehná, že nemám natrénované a tak racionálne som sa dala len na polovicu trate. On ma sfúkol, že nič z toho nie je dôvod k ukončeniu závodu, nech sa postavím a pokračujem. Že som zdravá. Až som sa zahanbila. Prišli vnútorné rozhovory v mojej hlave - nemáš nabehané, je už veľa hodín a nohy máš ako Pinokio. Druhý hlas, že isto i ostatní trpia a idú ďalej, že nebudem môcť nosiť tričko z V100, keď to neodbehnem, že som ešte nikdy nevzdala pretek. Nič, rozhodnutie nechávam na osud. Idem za Jankom Murgašom a Robom Gunárom, či končia. Oni že nie, že hodinky si dobili a idú ďalej. Tak bolo rozhodnuté.
Rýchlo som dotankovala tekutiny, vzala magnézko z dropbagu, obula botasy a vydala sa s nimi ďalej. Tam skončili moje pozitívne pôžitky. Vedela som, že ďalej to pre mňa bude boj s hlavou a telom. Skúsiť vydať zo seba viac, ako človek má natrénované… Keď sme sa blížili na Kojšovku, v okolí sa opäť blýskalo. Hovorila som, že musíme pridať, inak budeme na Kojši živé terče pre blesky. Podarilo sa nám ujsť búrke. Na občerstvovačke nás s úsmevom privítali, Rades si neodpustil, že kde sa toľko flákam, že brat… Načapoval mi kafíčko, poprial šťastnú cestu a my sme vyrazili ďalej.
Myslela som si, že od Kojšovky už pohoda, veď to poznám. Ha. Poznám. Ale evidentne nepoznám Belove zmýšľanie a jeho cestičky. Hore-dolu-hore-dolu. V podstate boli úseky, kde som netušila, kde som a to ma najviac hnevalo. Spolubežci si všimli, že som stíchla. :D Terén klasika - blato, šutre… Všetko v botách. Dohodla som sa sama so sebou, že sa toho bordelu z topánok zbavím v Klatove na občerstvovačke. Tam sme si sadli, dostali sme fajné cestoviny, začali jesť a vtedy mi povedali, že som 3. žena. Ja že sa mýlia, že som zatiaľ štvrtá. Oni že isto tretia*, ukazovali mi to i v PC. Viac mi netrebalo… naštartoval sa vo mne pretekátsky duch. Cestoviny som ani nedojedla - už nebol čas strácať čas. Vytriasť bordel z topánok - nebol čas. Poďakovala som, doplnila vodu a všou silou sa vydala ďalej s Robom. Janko povedal, že vyrazí o dve minúty a dobehne nás, čo sa i stalo. Cítila som pri každom kroku, ako mi kamene a hlina v topánkach a mokrých ponožkách robia neplechu na nohách. Pľuzgier pocitovo na ľavej päte, na chodidlách… Ale vidina tretieho miesta bola silnejšia.
Posledné úseky som funela ako prasiatko, pocitovo som šla na doraz, i keď chytré hodinky ukazovali strašné čísla. Posledný kilometer do cieľa sme sa navzájom traja opýtali, či zvládneme dať posledný kilometer za 9 minút. Svorne sme odpovedali, že to skúsime. A podarilo sa. Samozrejme, že sme sa potom na tom smiali, veď je to tempo slimáka, ale pre nás to bola už takmer závratná rýchlosťformuly. No a v cieli mi povedali, že mi gratulujú k štvrtému miestu. Ostala som bez reakcie. Trošku sklamania, ale pri sebareflexii dobrý výkon. Vďaka parťákom Jankovi a Robovi - bola to inak jeho prvá stovka - som si to užila. Vďaka ním som to zabehla celé, prekecali sme trať, nasmiali sa, trochu ponadávali, spoločne trpeli. Pre mňa nová skúsenosť, že i takto to ide, že nemusím vždy behať sama, nevnímať okolie, ľudí…
Ďakujem Belovi za super preteky, dobrovoľníkom za perfekný prístup k nám - rôzne naladeným špinavým smradľavcom - keď si už sám človek smrdí, to je už fakt sila. A teším sa o rok. :-)
*Čas jednej z troch bežkýň na V100 neprešiel cez el. časomieru a bol doplnený dodatočne. V Kysaku v telocvični sa to prebúdza, Belo so zapnutým PC sleduje radar a na základe toho presúva štart o hodinu neskôr. Ležíme teda na zemi v telocvični dúfajúc, že sa počasie vyblázni do 7:00 hod. Pred siedmou hodinou sa poberáme svorne na štart v daždi. Ten v podstate nikto nerieši, všetci sa bojíme len bleskov. Takže hneď na štarte sme komplet mokrí do nitky vrátane topánok. No nevadí. Štartujeme. Blesky nás chvíľu sprevádzali, ale spoliehali sme sa na Bela, že to má pod kontrolou. :-)
Prvé kopčeky a kopce, terén mokrý, bahnitý, taký fajný kroch-kroch. Dážď chvíľu ustával, chvíľami silnel a tak dookola. V podstate bolo príjemne, len bolo dusno. Daždové mokro sa miesilo s potom. Ale ten vzduch… nádhera. Voňalo to tam za dažďom, mokrou trávou a hubami. Bolo to opojné. Z kopcov som fotila čo -to- že prvý beh, kde si to užijem, pofotím, nielen prefrčím.
Trasa bola vedená z časti po turistických značkách a z časti- hala-bala. Niektoré úseky vyzerali, že tadiaľ naposledy išli ruské tanky a teraz my. Žihľavová džungľa tempo mierne zrýchlila. Vyšší bežci mali popŕhlené maximálne prsné bradavky, nízkopodlažníci ako ja i uši a oči. Spomenula som si na deda, ktorý mi tvrdil, že popŕhlenie žihľavou je zdravé a proti reume. Tak sa mi v hlave miesili nadávky s vďakou za ozdravný úsek.
Na občerstvovačkách som sa tiež prvýkrát zdržiavala dlhšie, ako zvyknem. Veď idem len polovicu a heslo "nie je čas strácať čas" dnes neplatilo. Porozprávala som sa tam s ľuďmi, občerstvila, doplnila pitie a pokojne vyrazila ďalej.
Bokšov - toľkokrát spomínaný, obávaný Bokšov. Ešteže som mala palice. Inak by to bol jeden krok dopredu a dva dozadu. Žiadna cestička. Proste hore. Čo bežec, to iná trasa. Vyzerali sme ako lovci niečoho. Len sme si kričali, kto kde vidí fáborku a tým smerom sme tiahli ďalej, každý v súkromnej cestičke. Nikto nenadával. Kochali sme sa krásou, spálenými stromami, skalami a potom sa sústredili, aby sme zhora nespadli dolu. Kamene a popadané stromy kvalitne kĺzali. Nebola som sama, čo som skončila na zadku. Výšľapy smerom nahor boli menším zlom - teda pre mňa. Nemusela som zastavovať, oddychovať. Ale tie zbehy dolu… smrť mojim zhýčkaným nohám. Keď som sa blížila do Košickej Belej, tušila som, že je najvyšší čas vycikať sa. Že po folkmarských skalách ma už nohy neudržia pri tejto aktivite.
Z Belej si svorne rýchlejšie kráčame na Železný vrch v skupinke piatich. Kecáme, k behu sa vraciame až zhora. Začína byť teplo, dusno pokračuje a ja začínam panikáriť, že nebudem mať čo piť. Situáciu zachraňuje studnička, ktorá nás pohostila najsamlepšou studenou vodou. To bola vzpruha! V okolí trasy provokovali hríby. Výnimočne som im odolala. Na ďalšej občerstvovačke som tlačila do seba chlieb s masťou a soľou, zapila kolou a vyžobrala som zopár hltov kávy od dobrovoľníkov - vrúcna vďaka - a na záver zapila neochuteným birellom. Trošku sa okolie divilo tejto kombinácii, mne to prišlo divné, až keď som videla ich výraz. No čo, tak si to telo vypýtalo a nič horšie ako ... ma nemôže postihnúť. Nestalo sa tak - našťastie. S týmto palivom som dobehla na folkmarské skaly a dobelhala sa z nich do Kojšova dolu už so stehnami na padrť.
Na občerstvovačke pohoda, milí, nápomocní, veselí… dobrovoľníci. Zvalila som sa na kameň blízko fontány, opýtala som sa na brata, ktorý zákerne ďaleko predo mnou pokračoval ďalej a oznámila, že ja asi končím, že či je odvoz do Košíc. Dostala som polievočku, pohodila bežeckú vestu na zem, už nedoplňujúc vodu a iné, vzala si dropbag a čakala na odvoz. Ten však nešiel a nešiel a ja som začínala nervóznieť, či zabaliť to tu je OK, keď brat ide ďalej. Keď moji spolubežci idú ďalej. Istý bežec sa pristavil a opýtal, čo sa deje. Ja že nič, len nepokračujem ďalej. On že čo mi je. Ja že ma bolia predné stehná, že nemám natrénované a tak racionálne som sa dala len na polovicu trate. On ma sfúkol, že nič z toho nie je dôvod k ukončeniu závodu, nech sa postavím a pokračujem. Že som zdravá. Až som sa zahanbila. Prišli vnútorné rozhovory v mojej hlave - nemáš nabehané, je už veľa hodín a nohy máš ako Pinokio. Druhý hlas, že isto i ostatní trpia a idú ďalej, že nebudem môcť nosiť tričko z V100, keď to neodbehnem, že som ešte nikdy nevzdala pretek. Nič, rozhodnutie nechávam na osud. Idem za Jankom Murgašom a Robom Gunárom, či končia. Oni že nie, že hodinky si dobili a idú ďalej. Tak bolo rozhodnuté.
Rýchlo som dotankovala tekutiny, vzala magnézko z dropbagu, obula botasy a vydala sa s nimi ďalej. Tam skončili moje pozitívne pôžitky. Vedela som, že ďalej to pre mňa bude boj s hlavou a telom. Skúsiť vydať zo seba viac, ako človek má natrénované… Keď sme sa blížili na Kojšovku, v okolí sa opäť blýskalo. Hovorila som, že musíme pridať, inak budeme na Kojši živé terče pre blesky. Podarilo sa nám ujsť búrke. Na občerstvovačke nás s úsmevom privítali, Rades si neodpustil, že kde sa toľko flákam, že brat… Načapoval mi kafíčko, poprial šťastnú cestu a my sme vyrazili ďalej.
Myslela som si, že od Kojšovky už pohoda, veď to poznám. Ha. Poznám. Ale evidentne nepoznám Belove zmýšľanie a jeho cestičky. Hore-dolu-hore-dolu. V podstate boli úseky, kde som netušila, kde som a to ma najviac hnevalo. Spolubežci si všimli, že som stíchla. :D Terén klasika - blato, šutre… Všetko v botách. Dohodla som sa sama so sebou, že sa toho bordelu z topánok zbavím v Klatove na občerstvovačke. Tam sme si sadli, dostali sme fajné cestoviny, začali jesť a vtedy mi povedali, že som 3. žena. Ja že sa mýlia, že som zatiaľ štvrtá. Oni že isto tretia*, ukazovali mi to i v PC. Viac mi netrebalo… naštartoval sa vo mne pretekátsky duch. Cestoviny som ani nedojedla - už nebol čas strácať čas. Vytriasť bordel z topánok - nebol čas. Poďakovala som, doplnila vodu a všou silou sa vydala ďalej s Robom. Janko povedal, že vyrazí o dve minúty a dobehne nás, čo sa i stalo. Cítila som pri každom kroku, ako mi kamene a hlina v topánkach a mokrých ponožkách robia neplechu na nohách. Pľuzgier pocitovo na ľavej päte, na chodidlách… Ale vidina tretieho miesta bola silnejšia.
Posledné úseky som funela ako prasiatko, pocitovo som šla na doraz, i keď chytré hodinky ukazovali strašné čísla. Posledný kilometer do cieľa sme sa navzájom traja opýtali, či zvládneme dať posledný kilometer za 9 minút. Svorne sme odpovedali, že to skúsime. A podarilo sa. Samozrejme, že sme sa potom na tom smiali, veď je to tempo slimáka, ale pre nás to bola už takmer závratná rýchlosťformuly. No a v cieli mi povedali, že mi gratulujú k štvrtému miestu. Ostala som bez reakcie. Trošku sklamania, ale pri sebareflexii dobrý výkon. Vďaka parťákom Jankovi a Robovi - bola to inak jeho prvá stovka - som si to užila. Vďaka ním som to zabehla celé, prekecali sme trať, nasmiali sa, trochu ponadávali, spoločne trpeli. Pre mňa nová skúsenosť, že i takto to ide, že nemusím vždy behať sama, nevnímať okolie, ľudí…
Ďakujem Belovi za super preteky, dobrovoľníkom za perfekný prístup k nám - rôzne naladeným špinavým smradľavcom - keď si už sám človek smrdí, to je už fakt sila. A teším sa o rok. :-)
*Čas jednej z troch bežkýň na V100 neprešiel cez el. časomieru a bol doplnený dodatočne.
.jpg){kind=logo}
