Východniarska stovka

24.08.2015 13:41

René Mráz

V júni náhodou na internete narazím na informáciu, že sa na východnom Slovensku uskutoční prvý naozaj stovkový ultratrail a pochod Východniarska stovka, pričom slovko ultratrail v spresňujúcej charakteristike podujatia sa nachádza na prvom mieste. Ako naturalizovanému Bratislavčanovi, ktorý vyrástol v Prakovciach, mi poskočí srdce: trasa prechádza i končiarom, ktorý neraz v detstve sledoval moje kroky a na ktorý si počas návštev rodičov vybehnem raz alebo dvakrát do roka i teraz – Kojšovskou hoľou. V duchu sa teším a blahorečím organizátora Bela Spišáka (preslávil sa na jar tohto roku 670-kilometrovým charitatívnym behom z Košíc do Prahy absolvovanom v priebehu 15 dní, po ktorom vzápätí prebehol pražský maratón a to všetko s organizátorom Kysuckej stovky Romanom Minarovičom, ktorý dal práve znovu 345-kilometrový beh Od Tatier k Dunaju – inak takto štafetový beh – na jeden šup). Tam musím byť! Toto je skrátka výzva, ktorá sa odmieta iba veľmi ťažko.

Ako však na to, keď som si nie istý, či som vôbec stovku schopný dokončiť? Od mojej poslednej – Malofatranskej – stovky uplynul vyše rok. Žiadne relevantné informácie o svojej výkonnosti nemám. Presnejšie nejaké mám, ale nie sú povzbudivé. Bratislavský maratón i beh Peťa Doláka Kamzík – Baba – Kamzík idem bolestivo nadoraz, ale výsledkom je iba oproti minulým rokom výrazne zhoršený čas. Minuloročné problémy v práci, ktoré vyústili do výpovede, početné pohovory, adaptácia na novom pôsobisku, narodenie syna – to všetko sa podpísalo na tom, že beh v mojom živote musel načas ustúpiť do úzadia. Od januára nabieham na tréningy v štýle hopsania s plecniakom po meste do práce v Petržalke a z práce späť na Vinohrady. Na konci mája mám za sebou objem 1000 km, ale pravidelné 9-kilometrové úseky zjavne nestačia a napriek úsiliu nie som schopný nájsť si na beh iný voľný čas.

V júni sa situácia zrazu mení. Manželka odlieta s deťmi za rodičmi do Ruska a ja mám plné tri týždne na plnohodnotný tréning. Po rannom behu do práce, kde končím okolo ôsmej večer (tvrdý je chlebík konzultantský...), si cestou naspäť odskočím na Kolibu (les plný svätojánskych mušiek vyzerá rozprávkovo!) a výškové metre začínajú veselo pribúdať. Zaraďujem nočné tréningy, objavuje sa 60-kilometrový tréning... Aj keď stále neviem, ako zareaguje telo na stovku, začínam sa cítiť komfortnejšie a teším sa na známe miesta (v r.1997 som po Ceste hrdinov SNP prešiel opačným smerom z Bratislavy na Duklu, ale ukáže sa, že si už trasu veľmi nepamätám).

Ráno sa na štarte príjemných 200 m od stredoškolskej ubytovne stretávame asi štyridsiati ultratrailisti vrátane dvoch báb, niekoľko štafetárov, usporiadatelia a dobrovoľníci. Ochranu pred fanúšikmi zabezpečujú mestskí policajti. Vložky do bežeckých topánok som zabudol doma, budem bežať bez nich. Hneď nazačiatku sa ukazuje, že podujatie bude mať i silný národopisný charakter. Belo nám vybavil výbeh hore peknou barokovou kalváriou s nádherným výhľadom do slnkom sa zalievajúceho Prešova.

-„Krása! Ako to, že som tu nikdy nebol?“

-„Západniari to tu nepoznajú.“

-„Ale ja som zo Spiša!“

Najbystrejší reportér medzi bežcami a najrýchlejší bežec medzi reportérmi Rišo Pouš je zasa vpredu a hľadá vhodné svetlo a uhly pre úvodné fotky z čela pretekov. Predo mnou sa okrem Rišovho mihajú chrbty Jana Baiera, Ľuboša Pivarčiho, a Martina Halasza. Pred Kvašnou vodou trasa náhle zatáča prudko doľava. Našťastie je zmena smeru dobre označená. Prvá kontrola. Stúpanie na Malkovskú hôrku nás porozsýpa, ale pri kontrole pod pomníkom východoslovenského roľníckeho povstania (1831) na vrchu Furča sa zhŕkneme všetci okrem Riša, ktorý sa nám definitívne stratil. Aj keď pamätník na prvý pohľad niekomu pripomenul pamiatky sorely - socialistického realizmu, v skutočnosti bol odhalený pri oslave dvadsiateho výročia Československej republiky. Tesne pred jej prvým zánikom. Po zvlnenom hrebeni zbiehame po modrej do doliny Svinky a stúpame na Kašajovku. Po ľavej strane tuším za kopcami Hornád. Po pravej strane leží za Tlstou dolina Sopotnice, kde padli 4. mája 1948 strážmajstri ZNB českého pôvodu Jozef Prošek z Dovlhe na Podkarpatí a Emanuel Polák pri jednej z posledných operácií na území Slovenska proti skupine Ukrajinskej povstaleckej armády. Trochu beletristicky prestrelku opísal v roku 1989 v tom čase už bývalý komunistický minister zahraničných vecí Bohuslav Chňoupek.[1] Pri zbehu do Kysaku máme s Janom na kopci po ľavom boku hradisko z konca neskorej doby bronzovej pred takmer tisícdvesto rokmi načas znovu využité a opevnené Slovanmi.[2] Prebiehame cez most ponad Hornád (vyššie po jeho toku leží pred Obišovcami hrad Drienov).

Foto: Richard Pouš

Národopisné okienko nás po prvej živej kontrole neomylne vedie popod druhý hrad Drienov – alias hrad Kysak.[3] V cieli sa dozviem, že Jan to po kontrole v Kysaku zabalil, lebo dostal telefonát, že sa mu práve narodil syn. Hrotil to do poslednej chvíle, tomu sa povie vášeň pre beh! Tiahlym stúpaním smerom popri Jánošíkovej bašte (nie, tentoraz som sa na nej nezastavil : -) popod Prielohy do sedla Repy sa mi ide ľahko a za krátku chvíľu osamiem. Pri zbehu z kóty 703 ale začínam cítiť ťažobu a únavu. Priskoro. Viem, že to nie je dobré. Pridružuje sa intenzívna bolesť v srdečnej oblasti. Ako pôvodcu bolesti sa snažím optimisticky vyhodnotiť chrbát. Nasledujúcu polhodinku sa snažím venovať pocitom svojho tela. Mením polohu chrbta, panvy, snažím sa viac našľapovať na špičky. Nakoniec mierne pomôže rozopnutie kamelbegu a takto nakoniec pobežím až do cieľa. Na Jahodnej ma vítajú opäť skvelí dobrovoľníci a zakrátko je vedúca skupinka opäť pokope i s prvým štafetárom zo štafety Štvané zvery.

Na zjazdovke nás hravo prebieha štafetár. O chvíľu ma plavne obíde i Martin Halasz. Pred Lajoškou už nevidím jeho chrbát ani v predstavách. Obieham trojicu starších žien, rozprávajúcich po maďarsky. Jedna z nich sa štverá do kopca s barlami. Povzbudzujem ju zdvihnutým palcom. – „Dobrý deň,“ odpovedá.

Prežívam krízu. Lepšie už bolo. Švihnem si ďalší gel. Zbeh z Idčianskeho sedla po žltej ma trochu nakopne. V strede úseku je strategicky umiestnená studnička. Ochladzujem si krk. Nasleduje pekný krosový úsek po skalách s preskakovaním napadaného dreva a osieho hniezda za plnej prevádzky počas návštevných hodín. Z krovín sa vynorí Martin. Má tráviace problémy, ktoré ho brzdili aj pred Kendickým krížom. Nebežíme spolu ani dve minúty a znovu mizne v poraste. Na Turniskách je to zaľudnené skalolezcami. Hľadám odbočku na žltú, ale napriek uisteniu od okoloidúceho, že je ani nie sto metrov podo mnou, ju záhadne míňam. Šplhám sa naspäť k Turniskám, ale ani z jeho pohľadu sa mi ju nepodarí nájsť. Zbieham na asfaltku, trochu nižšie prebrodím potok a nachádzam ju na lúke. Z kontroly v Kojšove v protismere vybieha Martin, vraj minul kontrolu pod Turniskami. Musí sa vrátiť. Na trase ho vidím naposledy.

Po príchode do karčmy v rodisku Juraja Jakubiska mám pocit, že ma bude musieť Rado s ostatnými dobrovoľníkmi oživovať. Keď sa odtiaľ vypotácam, v duchu si sľubujem, že pokiaľ neskolabujem, dokončím. Opäť gel. Prichádza tiahle stúpanie – môj obľúbený profil. Točiac sa okolo Striebornej som už opäť zahriaty na prevádzkovú teplotu. Schody do neba okolo Korunky ma na päť minút hodia do trávy a môj duch sa túla pomerne ďaleko od tohto inferna (Dal to niekto bez oddychu?). Potom to už ide fajn. Oblasť hlavného hrebeňa Volovských vrchov tiahnucich sa z východu okolo Kojšovskej hole ponad Prakovce na západ je posiata zvyškami vykopaných opevnení. Ako deti sme si s bratom Patrikom často kládli otázku, na čo slúžili tie jamy tak vysoko v horách. Okolité vrchy od Košíc po Smolník boli medzi 17. až 23. júnom 1919 svedkami rozsiahlych horských bojov (pozri článok od Ing. Jozefa Pojdáka z Prakovských novín 2012, č. 3) s použitím delostrelectva medzi vojskami Červenej armády Maďarskej republiky rád a légiami novovzniknutej Československej republiky. Boli súčasťou širšieho konfliktu medzi Československom a Rumunskom na jednej strane a Maďarskom a sovietskym Ruskom, ktorého armáda bola pri ťažení na pomoc Maďarsku porazená na Ukrajine. Na kopcoch padli a boli pochované desiatky československých legionárov (o niekoľko rokov neskôr ich telá exhumovali a pochovali na cintorínoch v okolitých dedinách). Na Železnom vrchu neďaleko Lajošky štyridsaťtri, šesť pravdepodobne na Trohanke (pokračovanie po červenej za kontrolou na Spálenici) atď. K množstvu vojenských obetí okolitých hôr možno pripočítať i neznámeho ašpiranta, ktorý 15. júla 1947 na Trohanke zahynul v celkom iných - už spomínaných - vojenských operáciách proti UPA pri prestrelke so sotňou Burlak.[4]

Foto: Richard Pouš

Z Kojšovskej zbieham okolo pamätníka mieru a za Erikou sa po mojej pravej ruke na chvíľu s údolí mihnú Prakovce. Zakývam a trielim ďalej. Pri svižnom zostupe do Zlatej Idky sa okolo sem-tam mihnú zvyšky milierov svedčiacich o rozsiahlej spotrebe dreveného uhlia v tomto banícko – hutníckom kraji a nabádajú návštevníka do rozjímania nad kultúrnymi informačnými vrstvami, ktoré človek svojou činnosťou zanechal uprostred prírody. V Zlatej Idke vlastnou chybou predčasne zabočím do akéhosi dvora a nepriznajúc si omyl tvrdohlavo trvám na zlom rozhodnutí, za čo som spravodlivo odmenený driapaním sa v húšťave. Keď konečne nájdem turistický chodník, zneistiem. Na stĺpe elektrického vedenia je modrá značka. Tá by ale mala byť úplne inde a tu by mala predsa viesť zelená. Trochu v ruke s mapou hútam, prizerám sa modrej zblízka - či ako modrú nevnímam kultúrne podmienene farbu, ktorá bude skôr zelená alebo či skrátka nie som šlepy Špišak. Po chvíli sa ukáže, že tá modrá je nevysvetliteľný solitér v mori zelených značiek, Pussy Riot v chráme Krista Spasiteľa. Zlatá Idka, chata VSŽ.

- „Super výkon!“

- „Vodu...“

- „Prebehla už štafeta, u jednotlivcov si prvý.“

- „Ionťák...“

- „Ako sa beží?“

- „Kolu...“

- „Si v poriadku?“

- „Vodu...“

Keď sa postavím, svaly na nohe mám stuhnuté a odkráčam tak neisto, že Roman Minarovič musí s ostatnými členmi kontroly určite uzatvárať stávky, či to dokončím. Osobne by som v tej chvíli na seba nestavil. Opýtam sa ich ešte: „Neviete, prečo toto vôbec robím?“ Najlepšiu odpoveď, akú som kedy počul alebo čítal, nieto bol ešte schopný sformulovať, mi dal triatlonista Tomáš Wiebauer vo svojom farbistom a geniálnom príspevku po OVEĽA ťažšom podujatí – Slovakman 2015.

Foto: Richard Pouš

Rýchlosťou zrenia pšenice sa gúľam do údolia k Ide. Na tajnej kontrole v sedle Podkova pípne sms, že skvelý Matej Orság, ktorý ide svoju prvú stovku, je približne 30 minút za mnou. Príjemný terén mi umožňuje zrýchliť a opäť sa cítim pomerne komfortne, pokiaľ nie je oxymoron použiť slovo „komfort“ v súvislosti s pocitmi po 90 kilometroch...nazvime to presunu. Nad Bukovcom tesne obchádzam ešte jednu málo známu východoslovenskú zrúcaninu hrádku na vrchu Zámčisko.

Foto: Richard Pouš

 Na poslednú živú kontrolu na chate Klatovianka dobieham za približujúceho sa súmraku, ale aj približujúceho sa pocitu konca dnešnej cesty. Opäť skvelí dobrovoľníci, mne však na konverzáciu nezostalo ani toľko energie, čo by sa do fotónu vošlo. Pod Gribešom ma zastihne povzbudzujúca sms od Peťa alias Marka Aurélia. Sľubujem mu, že už nejako dôjdem. Alebo som si to povedal len v duchu? K Bankovu a Čermeľu sa valím takmer iba zotrvačnosťou. S pribúdajúcou únavou a úplnou tmou prichádzajú aj zlé rozhodnutia a spomalenie a na Košickom hrade i pri ceste z Hradovej sa trochu tmolím. Našťastie ma pri pokuse odísť hradskou z Košíc naspäť na Kysak prichytí Belo s Kačkou a donútia ma v ich bežeckom sprievode prísť ochutnať skvelý guláš v Rybe Aničke.

Foto: Eva Zborayová

V cieli už sedí Martin, chlapci zo štafety Štvané zvery nevyzerajúci ani uštvano ani ako zvery (možno to nie sú oni?), za chvíľu dobieha Matej, štafetári, neskôr Ľuboš Pivarči, Mário Šlosár a Peter Mazán. Spätne sa snažíme zrekonštruovať: čo sa to vlastne dnes s nami dialo? A v neskutočne domáckej atmosfére vytvorenej Belom, Kačkou a ďalšími robíme všetky tie príjemné veci, ktoré nikoho, kto absolvoval takúto CESTU neobídu, ale zaplavia ho plnou silou. Porovnávame, koho viac bolelo koleno, kto má väčší otlak a tak.

Aby som nezabudol. Počas dňa bolo naozaj ale naozaj horúco.