Vytrápenie sa v dvanástej hodine behu ako súčasť života
Už nejakú dobu dosahujú výborné výsledky aj medailové umiestnenia nielen na domácej ultratrailovej scéne. Bežci dubnického Jogging klubu Pavol Porubčan a Vendelín Bugáň síce začali s behaním pomerne neskoro, napriek tomu dnes vynikajú v horských pretekoch, ktorých dĺžka presahuje maratón, teda magických 42,195 kilometra. Prinášame vám rozhovor s dvoma skvelými chlapíkmi, ale najmä kvalitnými bežcami, s ktorými už nikto nechce trénovať.
Chalani, vaša cesta k behaniu je tak trocha netradičná...
Paľo: Začalo to takto. V roku 2009 sme išli so svojimi dcérami na turnaj džuda do Považskej Bystrice. Nepoznali sme sa, ale dali sme sa do jedného auta. A pri Sverepci nám napadlo, že sa blíži štyridsiatka a mali by sme odbehnúť maratón. Lebo potom ho už možno nikdy neodbehneme. A o týždeň sme začali behať.
Vendo: Ja mám do juniorskej kategórie bohatú bežeckú minulosť, potom som mal ale na dlhé roky iné priority.
Koľko času muselo uplynúť od tejto udalosti, kým ste sa rozhodli pre ultrabeh?
Paľo: Mojou vôbec prvou bola Javornícka stovka v roku 2017, predtým som dal tri päťdesiatky.
Vendo: S Paľom sme boli tréningoví partneri, no aj tak som dlho tomu nutkaniu odolával. Paľo šiel v roku 2018 Štefánik trail (144 km/5565m z Bradla do Bratislavy), kde som mu šiel robiť pacera (vodiča) a mal som s ním bežať posledných 50 kilometrov. Okúsil som atmosféru na štarte a povedal som si, že to vyskúšam. Na tému ultra sme sa s Palinom bavili už dlho predtým a riešili sme, čo to obnáša. Nepoznali sme nikoho, kto by sa tomu venoval, a pri pohľade na fotku ultrabežeca sme mali veľa nezodpovedaných otázok. Nevedeli sme, čo všetko má zbalené v bežeckej veste, ako rieši jedlo, pitie, doplnky, oblečenie. Kontrolné body sú od seba vzdialené niekoľko hodín behu, medzi nimi si odkázaný iba na seba. Jednoducho sme sa do toho nechceli hrnúť nielen bez bežeckej, ale ani bez dôkladnej technickej a taktickej prípravy.
Paľo: Prekvapilo ma, že sa zrazu zlomil a povedal, že ide trénovať na ultra. Kúpil si paličky, vestu, tak som už vedel, že sa vážne rozhodol. Keď beháš takéto dlhé tréningy, už nemáš s kým trénovať, ideš do hôr na päť - šesť hodín sám. Bol som rád, že mám späť tréningového parťáka.
Víťazné gesto pri dobehu do cieľa 144 km dlhého Štefánik trailu
Nemyslíte, že to má svoje celkom pochopiteľné dôvody?
Paľo: Je pravda, že beháme veľa. Dovtedy sme dávali 25 alebo 30 kilometrov v teréne, keď sme dali nad 40, všetci z toho boli hotoví. Ale teraz dávame viac.
Asi najťažšie pre nezasväteného je vôbec predstaviť si tréning na niečo také, ako je beh na sto alebo viac kilometrov.
Paľo: Základom je, že raz do týždňa dáš dlhý tréning, takzvaný longrun, kde bežíš od 40 do 60 km. Ostatné behy sú bežné, tak okolo 15 kilometrov. Snažíš sa týždenne nabehať aspoň 100 až 120 km.
Vendo: Zmení sa ti mierka. Predtým si dal 12 kilometrov a povedal si si „wau“, teraz si kvôli výbehu pod desať kilometrov maratónky neobujem. Základom sú nabehané objemy, ale veľa času obaja trávime na bicykli, v zime na bežkách a v posilňovni.
Lesnými chodníkmi na slovinských pretekoch K24
Medzi bežcami je populárnou aj téma stravovania. Ako ovplyvnil prechod na ultra váš jedálniček?
Paľo: Snažím sa stravovať zdravšie, nie som vegán ani vegetarián, ale jem viac zeleniny a ovocia, menej mäsa. Snažím sa obmedzovať v sladkostiach, ale pre ne mám celkom slabosť, takže s tým dosť bojujem.
Vendo: Tiež sa snažím redukovať sladkosti. Kto ma ale pozná, vie, že v každom meste nájdem cukráreň. Bez kvalitnej a pestrej stravy by sme telo nedokázali zregenerovať, takže tomu venujeme patričnú pozornosť.
Paľo skončil na Ponitrianskej stovke v roku 2018 na treťom mieste
Poďme ale už na tú čerešničku na torte, teda na samotné preteky. V čom je ultrabežecké podujatie špecifické?
Paľo: Ja osobne to vnímam ako veľké dobrodružstvo, pretože to nie je iba o behu. Je potrebné mať naštudovanú trať, musíš sledovať značenie alebo navigáciu, musíš dobre rozmýšľať, čo budeš jesť a kde budeš jesť, musíš dávať pozor na rozloženie síl. Veľmi dôležité je, čo si zbalíš. Je to vlastne taktika na všetkých úrovniach.
Vendo: Pred každými pretekmi treba získať informácie o trati, o profile, aký je tam podklad, musíš byť pripravený na konkrétne podmienky, nesmie ťa to prekvapiť. Je potrebné rátať aj s počasím. Beží sa v prírode, takže zo slnečného dňa sa môže stať daždivý, na čo treba byť pripravený. Nikdy si nemal otlak, zrazu príde mokrá dlhá tráva a dostávaš ho a musíš to riešiť. Keď to nevyhodnotíš správne, bežíš 40 kilometrov s otlakom veľkým ako dlaň.
Slovenské ultrabehy, najmä tie pod hlavičkou Slovak Ultra Trail, sú známe svojimi bohatými občerstvovačkami. Zvyknete sa na nich aj zdržať? A čo si radi doprajete?
Vendo: Na občerstvovačkách som rýchly, mám rád chlieb s masťou a riadne soli. Dávam si tam málo sladkého, lebo mám so sebou svoje tyčinky.
Paľo: Svoje prvé ultrabehy som na prvých troch občerstvovačkách doslova žral. Keď som zbadal domáce koláče, všetko som potreboval ochutnať. Na konci pretekov mi ale nič nechutilo. Neskôr som sa začal trocha obmedzovať, prestal som jesť jednoduché cukry a viac som šiel na chleba s masťou, banány či pomaranče. S Vendom sme sa na Štefánik traile dohodli, že si ideme merať čas trávený na občerstvovačkách. Zistili sme, že som na nich počas pretekov strávil raz toľko času ako on. Vendo sa zdržal približne 20 minút v súčte všetkých staníc, ja 40. Od toho momentu sa snažím koncentrovať na absolútne skrátenie tohto času a podľa mňa sa mi to už celom darí. Prídem, doplním nejaké veci do vreciek, naberiem vodu a radšej jem počas chôdze.
Chalani s vlajkou na K24 v Slovinsku
Prihodilo sa vám niečo špecifické? Kríza? Blúdenie? Niečo, na čo dnes spomínate...
Vendo: Kríz je veľa. Vždy si „vychutnám“ kŕče, ale hovorím si, že to k tomu patrí. Veľkú krízu som mal na Štefánik traile. Zvolil som pomalšie tempo a posledných 16 kilometrov som šiel v hroznom teple. To sa mi aj vypomstilo, zablokovalo ma, vyše pol hodiny som mohol iba kráčať a bol som ako na vyhni. Tam som dostal mentálne aj fyzicky zabrať, aby som to dokončil.
Paľo: V Javorníkoch, na mojej prvej stovke, na území, ktoré poznám ako vlastné topánky, mala byť v hoteli Portáš občerstvovačka. Nevidel som ju, v ultratranze som myslel, že bude až ďalej na Kohútke. Tam ale nebolo nič a musel som sa vracať, medzitým ma obehli dvaja ľudia, ktorých som desiatky kilometrov stíhal. No a potom ma chytil amok, hnev, dostala sa do mňa nová energia a začal som ich naháňať. Bolo pre mňa prekvapením, čo dokáže telo na základe hnevu z toho, že som z vlastnej hlúposti spravil chybu. Zrazu som mal energiu, ktorú by som zo seba asi inak nedokázal vydať. Tam som navyše bojoval o bronz, takže bola táto chyba ešte nepríjemnejšia.
Druhá vec, ktorá ma doteraz mrzí, sa stala na Pitz Alpine Glacier Trail, kde som bežal trať dlhú 105 kilometrov. Organizátori vyhlásili, že tí, čo bežia „stopäťku“, sa môžu na 90. kilometri rozhodnúť a skončiť a budú klasifikovaní na kratšej, 90 kilometrovej trati. Počas dňa som sa strašne prehrial, ledva som kráčal a psychicky som podľahol pokušeniu, že môžem skončiť skôr a bez diskvalifikácie. Keby som vtedy čo i len štvornožky prešiel pôvodnú trať, skončil by som medzi veteránmi druhý alebo prvý. Moja hlava podľahla tomu, že organizátor ponúkol ľahké riešenie.
Takže je opodstatnené, že ultrabežci neustále zdôrazňujú dôležitosť psychiky?
Paľo: Celý ultrabeh bojujem s mojou slabšou a silnejšou polovičkou, kde mi tá slabšia hovorí: „Prečo to robíš, môžeš ísť aj pomalšie, nezáleží na tom, koľký v poradí skončíš.“ Ale tá silnejšia ma ženie: „Poď, zatni zuby, načo si trénoval.“ Celé preteky sú súbojom týchto dvoch osobností.
Vendo: Na každé preteky, či je to päťka na dráhe, maratón, ale ultrabeh obzvlášť, sa musíš v hlave pripraviť. A to nielen niekoľko minút pred štartom. Ak to nespravíš, únava, vyčerpanie a stres nabúrajú tvoju psychiku a tá ťa zlomí.
Paľo počas Capaddocia Ultra-Trail v Turecku
Máte už niečo odbehané, ktoré podujatia majú vo vašich spomienkach popredné miesto?
Vendo: Najkrajšou bola pre mňa doteraz, a nielen preto, že som tam mal dobré umiestnenie (3. miesto), blízka Javornícka stovka. Bola jeseň, babie leto, veľmi krásne prostredie. Ultrabeh je v prírode, a to je pridaná hodnota k tomu všetkému. Veľmi pekným zážitkom je aj nočný beh s čelovkami, keď vidíš značenie, ktoré je v lese urobené reflexnými prvkami. Scenériou sa mi páčilo aj Turecko, kde sme boli teraz v jeseni, ten druh prírody, ktorý tam bol, je celkom odlišný od toho, čo poznáme. Aj keď počas pretekov nie je moc čas na kochanie sa, vnímam okolie a vytešujem sa z toho.
Paľo: U mňa platí, že čím horskejšie, tým lepšie. Rád bežím nad úrovňou lesa v skalách, kde je horská atmosféra, nie lesná. Napríklad Nonstop beh hrebeňom Nízkych Tatier, Tatranská šelma alebo K24 v slovinských Alpách.
Momentka zo Sky Marathon Chopok
Práve je obdobie zimnej prípravy, ale jar sa blíži. Čo plánujete tento rok?
Vendo: Spoločne ideme na Lavaredo Trail (120 km/5800 m), kde nás šťastlivo vyžrebovali. Ide o druhé najväčšie preteky tohto typu v Európe. Okrem nich ma čaká kratšia trasa na Grossglockner Ultra Trail. A ďalej uvidím.
Paľo: Ja mám tri ciele. Lavaredo, okrem toho ma vylosovali na CCC (100 km/6100 m, kratšia trasa Ultra-Trail du Mont Blanc). Potom mám ešte dobrodružný, nepretekový cieľ. V strede mája by som chcel zabehnúť Cestu hrdinov SNP (763 km/31420 m).
Počúvam vás a premýšľam, čím to je, že máme v meste tak veľa dobrých bežcov?
Vendo: Práve dnes sme boli s Palinom na obede a hovoril som mu, že Dubnica má asi väčšiu športovú základňu ako napríklad Trenčín. Pred tridsiatimi, štyridsiatimi rokmi tu bolo mnoho oddielov, veľa ľudí tu športovalo a stále to v nich je, žije to v rodičoch. Ľudia to majú v krvi.
Paľo: Navyše, Dubnica je výborná aj na tréning, pretože môžeme bežať rovinu, napríklad popri kanáli, ale aj super kopce. Strážovské vrchy sú ideálne na behanie.
Vendo: Rád by som spomenul, že sme aj členmi bežeckého oddielu. Volá sa Jogging klub Dubnica, je nás tam skoro štyridsať a sme celkom slušná partia bežcov na rôznych tratiach a v rôznych kategóriách.
Štvrtý muž celkového poradia Ponitrianskej stovky 2018 Vendelín Bugáň
Nie ste ale iba tí, ktorí dokážu zabehnúť sto kilometrov alebo aj viac. Máte už za sebou aj úspechy v podobne umiestnení.
Paľo: Na Ponitrianskej stovke v roku 2018 som bol tretí, Vendo štvrtý. Na Štefánik traile som bol celkovo štvrtý, v Slovinsku na K24 tretí v kategórií, celkovo šiesty. Vendo tam bol celkovo deviaty, piaty v kategórií. Úspechom je pre mňa určite aj víťazstvo a traťový rekord z minuloročnej Strážovskej päťdesiatky. Treba povedať, že u nás na Slovensku v ultratraili vekové kategórie zvyčajne nie sú, je iba kategória muži. My sme už pomaly päťdesiatnici a v kategórií by sme u nás často boli na stupni víťazov.
Vendo: Palino bol ešte v Turecku na behu Cappadocia Ultra-Trail, ktorý patrí do World Tour, druhý v kategórii a celkovo jedenásty, to je super výsledok. On sa nechcel pochváliť, tak to poviem zaňho.
Trať behu Cappadocia Ultra-Trail v Turecku ponúkla množstvo netradičných scenérií
Chalani, do päťdesiatky vám už veľa nechýba. Ako je možné, že na pretekoch zdolávate aj mladých bežcov?
Paľo: Každý rok som pomalší v rýchlostných disciplínach, ale vytrvalosť dokáže rásť. Vek ide proti rýchlosti, ale na vytrvalosť až tak zásadne nevplýva. A možno je dôvodom aj to, že mi už odrástli deti a mám viac času.
Vendo: Ja už som vlastne päťdesiatnik. Je to pre mňa ďalšia výzva. Snáď je to aj tým, že človek má už niečo za sebou, a nejaké to vytrápenie sa v dvanástej hodine behu, keď ťa čakajú ešte dve alebo tri, berieš jednoducho ako súčasť života.
Rozhovor pripravil Samuel Valuch
Foto: archív Pavla Porubčana a Vendelína Bugáňa
.jpg){kind=logo}
