Zuzka u Drakulu (Transylvania 100k)
Zuzana Matúšová
Stačí si vypočuť podcast Lajf od Boba Antošku a presne viem, na ktoré preteky sa chcem prihlásiť. Prelustrujem Instagram, vypočujem všetky podcasty, prečítam články a je rozhodnuté. Píšem Radovi H., pánovi najsamväčšiemu, a riešime Rumunsko.
Proste Transylvánia na mojom zozname prebehnutých krajín nesmie chýbať. Následne na to sa prihlási aj Lucka D. na detskú trasu 50 km. Lucia je malý Boh a všetko vybavuje, rieši, zajednáva a logistikuje. Proste človek na správnom mieste. Ja som na toto antitalent. Hneď máme k sebe bližšie, minimálne ja k nej. A to sme sa na poslednom Ultrapunku v Štiavnici zhodli, že ja a Majo P. by sme asi spoločne nikam nevycestovali, alebo skončili hneď na prvej leteckej kontrole... veď oni vedia.
Nasadáme do lietadla. Lucia spokojná, usmiata, ja tiež. Aspoň navonok sa budem tváriť, že nov stres. Selfíí tam, selfíí hentam, užívame si v podstate dámsku jazdu.
Vystupujeme v Bukurešti z lietadla. Prvé čo je, hmm, iný vzduch, ale okej, aklimatizujeme sa, nič strašné. Veď sme chceli zažiť divočinu. Lucia sa obzerá vôkol seba... káva, káva, káva... Starbucks musí byť! Tak ako pravá amerikánka sa nezaprie a už kávičkujeme na stanici.
Prvé veľké B máme za sebou a nasadáme na vlak. Hor sa prestupná stanica do Brašova! Lucia si zo mňa stále robí prdel, či viem, kde som, a ja sa len smejem. Mne je to v podstate jedno, ja si užívam výlet. Tá už rieši cestu späť (a to ešte nie sme ani v Branove), v nedeľu musí byť na čas doma... Vyvíja na mňa tlak, že ak to neodbehnem poriadne, na čas, tak ma tam nechá. A ja viem, že je toho schopná. Vystupujeme v Brašove. U mňa je to všetko na B, smejem sa. Druhé B! Ubytujeme sa, kúpime pivo, čipsy. Veget a následne spánok.
Cesta do Branu je... no hop alebo trop. Buď tam prídeme, alebo skončíme niekde zakopané na samote. Nastúpili sme do akože taxíka. Chlapík bez licencie, ale cesta pohodlná a lacná. Obe sme sa smiali, veď skúsime, ale na zadných sedadlách nám nebolo všetko jedno. Istota, spustili sme navigačný, či idem tam, kam máme. Yes, dorazili sme do Branova! Tretie B! Malá nádherná dedina s neskutočným výhľadom na hrad Bran. Hemžilo sa to tam bežcami z rôznych krajín.
Ubytko, sprcha a vyrazili sme nasať atmosféru krajiny. Na registráciu samozrejme nahodené v SUT tričkách. Lucia si ešte menila trasu kvôli zraneniu. A už to išlo tou správnou vlnou - obed, káva, pivo, káva a zas jedlo. Proste pôžitkárky, vychutnávali sme si každú minútu. Úprimne, ja som konečne prestala riešiť v hlave, čo moje deti, čo im mám prichystať, navariť, čo škola, úlohy a jednoducho kolotoč náš každodenný. Ženy, doprajte si aspoň raz do roka dovolenku bez detí, prospeje vám to!
Pri obede som zakopla o kovový stĺp, ktorý tam ani nemusel byť. Strašne som nadávala. Zranenie a to som ešte ani nestála na štarte... Ach, toto nedopadne dobre.
No nič, išlo sa spať. Veľa sme nenaspali, ráno štart o piatej. Jasné, že som Lucku zobudila, tá vstala na neskorší štart. Pod hradom som mala zmiešané pocity, predstavovala som si to inak. Mala som strach, rešpekt, obavy, ale i túžbu si to užiť. Odštartoval nás Drakula, ktorého som ani nevidela. Nevadí. Spúšťam hodinky a ide sa behať 102 km dlhú trať s parametrami:
V duchu si tak hovorím „len to neprepáľ“, je to štreka a v takomto teréne som ešte nebehala. Hlavou mi ide kolotoč, ak dám prvých 30 km a 3000 m up, som hrdinka a môžem odbehnúť čokoľvek. Vždy si dávam malé ciele, aby som sa mohla sústrediť na tie ďalšie. Tak si len tak šliapem hore... Hore sa tvorí vláčik, ideme spoločne s 80-kármi. Sledujem si farebné označenie na číslach a pomaly ich obieham jeden po druhom.
Ide sa mi skvele, sústredím sa na dýchanie. Prvé zbehy sú viac než ostré. Pár chlapov ma obieha. Proste toto, keď nemáš natrénované, ideš aj po zadku. Tak aj bolo. Žiadna hanba. Stále si vravím, radšej pomalšie dole, ako si vyvaliť členok či koleno. Niekde to hádam dobehnem.
Veľa ľudí sa ma pýta, či riešim profil trate dopredu. Úprimne, NIE! Ale toto bolo po prvýkrát, kedy áno. Nepamätám si názvy kopcov, iba jeden. Aj to preto, lebo sa naň išlo dvakrát. OMU. Omu bol v nedohľadne zasnežený štít a možno preto sa mi išiel tak dobre. Proste len pravá, ľavá, pravá, ľavá... noha ide v pred a vravím si, to bude, ale skvelý zadok! Predbieham chlapov, a keď tak sem-tam pozriem na ich bežeckú výbavu. Namiesto trailových tenisiek som videla na nohách cestné tenisky... Ach, toto snáď nie.
A presne sa to ukázalo hore na kopcoch, kde sa bežali singláče po snehu a chlapcov podšmykovalo sprava doľava, ani palice im nepomáhali, čo bolo veterno. Užívala som si nevľúdne počasie, lebo moje tenisky La Sportiva od Dynasportu zas nesklamali. Nasadila som rukavice z povinnej výbavy, na legíny nebol čas. Krátke nohavice obľubujem i v snehu, v daždi či vo fujavici. Aspoň nohy zároveň regenerujú.
A takto si behám kopec za kopcom, občerstvovačka za občerstovačkou... A niekto na mňa kričí, „Ty si Zuzka zo Slovenska!“. Úprimne, aj som sa potešila, že niekto z domova a dokonca ma pozná. A do kelu, ale ja ho nepoznám! Bol to Juraj K., ktorý si prišiel tiež splniť jeden z bežeckých snov. Dali sme sa do reči, kus pobehli a zároveň som nám s Lucindou vybavila odvoz na letisko. Celkom mi odľahlo, že už ma nebude zdžubávať za časový sklz. Bežíme kus spolu, rýchlo to ubieha. Juraj veľa rozpráva, mne to vôbec neprekáža a kochám sa krajinou, neviem sa vynadívať. Niektoré hory mi pripomínajú Dolomity, na ktoré som sa pripravovala.
Spoločne šliapeme dvakrát na Omu. Všetko sa zahmlieva, je to neskutočne čarovné, keď sem-tam vykukne slnko. Hore sa stretávame s 80-kármi, prajeme si GOOD LUCK. My po pravej strane, oni po ľavej. Nevidím nič pod sebou. Keby mi ušla noha, skotúľam sa neviem kam... Proste len do prázdna, taká bola hmla. Zbeh bol ešte viac adrenalínový. Vieš, ako keď si pozeráš tie videá na Instagrame - skyrunning. Bežíš dole a potom už ani nebežíš, zrazu lyžuješ po pätách a občas to zas šucháš po zadku. Výsledkom celého zbehu bola spálená riť.
Pri ďalších zbehoch si to o to viac užívam. Slnko, potoky, lávky, rozkvitnuté lúky plné fialových kvetov. A zas ďalšie stúpanie do kopca, každé je iné, stretávam rôznorodých bežcov, domácich Rumunov, zahraničných Francúzov, Poliakov, Portugalcov i Čechov. Po každom behu sa mi rozširuje portfólio nie len o bežecké zážitky, ale i priateľstvá.
Časť trasy bežím s Julienom z Francúzka. Rozprávame sa málo, priebežne zisťuje, či je všetko okej a takto si ukrajujeme spoločne asi 25 km. Občas sa mi stráca z dosahu, ale to len preto, že buď kufrujem ja alebo on. Na občerstvovačke sa stretávame. Ponúka mi krém na nohy proti pľuzgierom. Keby sa teraz vyzujem, buď po prvé odpadne od smradu z ponožiek on, a po druhé už by som sa neobula. Slušne odmietam a pokračujem v jedení pizze a pití kávy. Rozbiehame sa zas spolu. Počas behu volám s Luckou D., tá sa stihne vyžalovať, aká je naštvaná, že im padali krúpy a ešte museli čakať na trati, kým nejakú babu dajú dole, lebo sa nevedela pohnúť ďalej. I toto je súčasť náročnejších pretekov a treba si fakt zvážiť, či na to človek má alebo nie. Neohrozuje len seba, ale i ostatných. Na 60. km volám s Petrom M. a teším sa, že som priebežne 2. žena a to najťažšie mám za sebou. Už len to celé dobehnúť a budem mega šťastná a pyšná na seba.
S Julienom sa lúčim. Idem si svoje komfortnejšie tempo, lebo cez to všetko si najradšej behám sama. Dostávam sa do lesa, kde všade navôkol číhali červené oči. Napodiv to vo mne nevyvolávalo žiadny strach, ba priam kľud a pokoj. Podvečer stretávam skupinky dobiehajúcich 80-károv, s chuťou ich obieham. V noci v hlbokej tme s čelovkou na hlave si ukrajujem posledné kilometre. Došli mi hodiny, paráda, a tak som tajne dúfala, že by to mohli vydržať. Spomaľujem. Terén je viac blatistý a zbehy sú vyšuchané, rozbité, málo viditeľné značenie mi nepridáva na istote. Dobieham domáceho Rumuna, 80-kára. Vysvetlím mu situáciu, že neviem poriadne trasu bez hodín. Mal dosť, chcel to už len dokráčať. Presvedčím ho, nech trošku pobehne a zas to pôjde. Nenechal sa dlho presviedčať. Za pár minút som vedela o ňom všetko, že beháva cestné maratóny, ale Transylvánia je jeho srdcovka, ktorú beží už tretíkrát. Na 100 km sa necíti a mám u neho veľký obdiv. Ani sa nenazdáme a dobiehame do cieľa.
Ráno Lucka vybavila u organizátorov vecné ceny. 3. miesto medzi ženami celkom poteší. Pekne sme poďakovali za skvelé preteky. Cestou na letisko sme si v aute podelili výhru. Rozlúčka s Jurajom K. a hurá let domov. Tak ako som sa tejto krajiny obávala, tak teraz viem, že sa sem chcem ešte vrátiť. Rumunsko je nedotknutá krajina, ktorá mi učarovala.
Ďakujem
@Slovakultratrial za možnosť behať, kam by som sa inak sama neodvážila.
@Transylvania100k za preteky, plné stoly na občestvovačkách a organizáciu.
@Dynasport_prievizda za bežeckú výbavu.
.jpg){kind=logo}
